Knihy profesora ThDr. Jána Šafina, PhD.

Vydané: 2021, Pravoslávna bohoslovecká fakulta, Prešovská univerzita v Prešove

Počet strán: 237

ISBN: 978-80-555-2827-4

"Ale duch v posledných časoch hovorí, že v posledných časoch niektorí odpadnú od viery a budú sa pridržať bludných duchov a učenia démonických"  (1 Tim, 4, 1).

Kam kráča dnešné ľudstvo? Pred akou dilemou stojíme? 20. storočie poznamenali veľké ideológie, totalitné aj menej nápadné, ktoré v istom zmysle nahrádzali relígiu a ako poznamenal Arnold J.Toynbee v polovici 20. storočia, minimálne dva systémy dodnes viac ako len prežili - parlamentná demokracia a industrializmus, dnes po viac ako polstoročí dodáme, že sú to už liberálna demokracia a nebývalý technokratický vzostup. Tie sa starajú o blahobyt ľudstva, avšak kríza napriek tomu zostala a nielenže zostala, ale sa aj prehlbuje. Je to kríza duchovná, kultúrna, kríza osobného ľudského vedomia a svedomia. Je tu odôvodnený predpoklad, že v  21. storočí nastala podobná situácia ako v 1. storočí kresťanskej éry. Je to boj medzi silami svetla a temna.

Predzvesťou tohto boja je dnešná všeobecná sekularizácia, absolútna sekularizácia, ktorá nie je cieľom, iba prostriedkom, nástrojom na vyčistenie priestoru pre nástup novej sily, predovšetkým zvrátenej religiozity, ktorá však nenecháva nič na svojom mieste. Výsledkom je kríza, ale nie nejaká bežná, o akú v dejinách nikdy nebola núdza, ale zásadná kríza hodnôt, kríza globálneho charakteru. Tá je predzvesťou boja o pravdu a vernosť. Ak však chceme v tomto boji obstáť a ocitnúť sa v tábore večných víťazov, musíme byť veľmi ostražití. Musíme si dávať pozor, aby sme neboli oklamaní dočasným úspechom, zdanlivým blahobytom a nezaspali na iluzórnych vavrínoch. (citácia z úvodu autora:  Ján Šafin)

Je jasné, že je potrebné štúdium cirkevných dejín spolu s dejinami svetskými, nie ich štúdium oddelene, aby sme pochopili vzájomné súvislosti.


Dejiny svetské a dejiny cirkevné nikdy neboli od seba oddelené v posledných dvoch tisícročiach. Svetonázor je na prvej priorite riadenia spoločnosti a napriek tomu, že predstavitelia vedy a náboženstva na jednej strane zhodne prehlasujú, že pracujú pre blaho ľudstva, sú popri tom v neustálom vzájomnom konflikte počas celej známej histórie ľudstva. Etika a mravný princíp je oddelený od vedecko-technického vývoja. Týka sa to v súčasnosti nielen vedy, ale aj relígií, ktoré ešte stále nedospeli k jednotnému chápaniu teologických a sociologických objektívnych právd.

Cieľom knihy je pozrieť sa na historickú udalosť "slávneho zjednotenia" Brestlitovskej únie z roku 1596 s odstupom času a historické pozadie, priebeh i jej následky a možno sa takto priblížiť k odpovedi, čo vlastne priniesla do života nielen veriacich, ale aj spoločnosti vôbec. Kniha je veľmi zásadná pre pochopenie dejín, prečo sa deje aj v súčasnosti to, čo sa deje ...

Brestlitovská únia sa stala od toho času jednou z hlavných prekážok skutočného nielen cirkevného zjednotenia kresťanského Východu a Západu. V žalobe pravoslávnej šľachty Rzeczypospolitej Varšavskému Sejmu v roku 1623 bola únia pomenovaná za jablko sváru, ktoré bolo hodené medzi Poliakov, Rusov a Litovcov a jej následky sú viditeľné práve v súčasnosti.

Odporúčame učiteľom dejepisu aj tým, ktorí sa snažia hľadať pravdu a majú záujem hľadať súvislosti v dejinách a dnešnej dobe. 


Voľným pokračovaním Brestlitovskej únie je knižka Na stráži pravoslávia - Laické bratstvá (historická skica) - 



"Svetová východná otázka" v diplomacii a historickej literatúre konvečne prijaté označenie celého súboru protirečení a problémov v dejinách medzinárodných vzťahov poslednej tretiny 18. až začiatku 20-tych rokov 20. storočia. Je to jav ohromného významu, zmeniaci celý medzinárodný stav vecí v Európe, predstavuje vzrast moci Ruska v 17.-18. storočí, kedy sa Ruska zmenilo na ohromné impérium, rozprestierajúce sa od Baltského mora po Tichý oceán a ktorému rovné Európa nepoznala od dôb Ríma.

V septembri 1854 sa začala Krymská vojna - jedna z najkrvavejších v 19. storočí. Na strane anglicko-francúzskej koalície vystúpila Sardínia, Rakúsko-Uhorsko, krátko predtým zachránení bajonetmi ruských vojakov pred rozpadom aj Prusko, oslobodené od Napoleonovskej nadvlády Alexandrom I. Všetci títo postavili svoje vojská k ruským hraniciam. Fakticky celý Západ vystúpil proti Rusku. Podobne ako v roku 1812, v roku 1941. Zdá sa, že situácia sa po 160 rokoch opäť opakuje - NATO vtrhlo na hranice Ruska, aby sa opäť raz v dejinách svetovej politiky rozohrala ona nebezpečná "Východná otázka".

Veľmi pútavo napísaná, aj keď svojim rozsahom neveľká, kniha o význame Čierneho mora, udalostiach odohrávajúcich sa počas dejín Ruska a duchovného i filozofického významu. Veľmi prínosná pre učiteľov, ale aj záujemcov o dejiny a filozofiu.

Existuje aj novšie vydanie v tvrdej väzbe a v jednej knihe.


"Svetová východná otázka" v diplomacii a historickej literatúre konvečne prijaté označenie celého súboru protirečení a problémov v dejinách medzinárodných vzťahov poslednej tretiny 18. až začiatku 20-tych rokov 20. storočia. Je to jav ohromného významu, zmeniaci celý medzinárodný stav vecí v Európe, predstavuje vzrast moci Ruska v 17.-18. storočí, kedy sa Ruska zmenilo na ohromné impérium, rozprestierajúce sa od Baltského mora po Tichý oceán a ktorému rovné Európa nepoznala od dôb Ríma.

V septembri 1854 sa začala Krymská vojna - jedna z najkrvavejších v 19. storočí. Na strane anglicko-francúzskej koalície vystúpila Sardínia, Rakúsko-Uhorsko, krátko predtým zachránení bajonetmi ruských vojakov pred rozpadom aj Prusko, oslobodené od Napoleonovskej nadvlády Alexandrom I. Všetci títo postavili svoje vojská k ruským hraniciam. Fakticky celý Západ vystúpil proti Rusku. Podobne ako v roku 1812, v roku 1941. Zdá sa, že situácia sa po 160 rokoch opäť opakuje - NATO vtrhlo na hranice Ruska, aby sa opäť raz v dejinách svetovej politiky rozohrala ona nebezpečná "Východná otázka".

Veľmi pútavo napísaná, aj keď svojim rozsahom neveľká, kniha o význame Čierneho mora, udalostiach odohrávajúcich sa počas dejín Ruska a duchovného i filozofického významu. Veľmi prínosná pre učiteľov, ale aj záujemcov o dejiny a filozofiu.

Existuje aj novšie vydanie v tvrdej väzbe a v jednej knihe. 


Kniha pojednáva o dejinách cyrilometodskej misie, predovšetkým v strednej Európe a o náboženských vzťahoch medzi Východom a Západom, ktoré práve v 9. storočí výrazne ochladli. Táto kniha má nielen náboženský a historický, ale aj kultúrno-spoločenský rozmer, zvlášť dôležitý pre Slovensko.


Duchovný svet pravoslávia je silne orientovaný na hľadanie zmyslu života. Tieto hľadania sú viac-menej cudzie pozitivisticko-pragmatickému mysleniu Západu, lebo sú do veľkej miery vzdialené "filozofii vedy", majúcej napomôcť zlepšeniu ľudského života na zemi. Avšak hľadanie odpovede na otázku zmyslu ľudského života, otázky zmyslu dejín, nie je iba špecifikom konkrétnej ruskej filozofie a mentality. Avšak pri skúmaní ruskej, prevažne religióznej filozofie, musíme vychádzať nie z pozitívneho myslenia, lebo ruskú filozofiu charakterizuje viac to čím ona nie je, než čím je. Tento prístup poskytuje väčší priestor pre prejavenie tajomstva, pre mystérium, čo je pre ruské myslenie vlastné. Pritom Rusko z metodologického pohľadu nevnímame ani ako Východ ale ani Západ. Rusko nie je syntézou západnej a východnej kultúry, nie je Áziou, nie je Európou, nie je Euráziou. Rusko predstavuje celostný fenomén svojráznej etnokultúry. Východoeurópska či ruská filozofia - to je predovšetkým filozofia zmyslu života a tým aj hľadania Boha v ľudskej existencii. Základná otázka ruskej filozofie spočíva v snahe postihnúť zmysel života človeka, konkrétne predovšetkým ruského človeka, a obecne celého človečenstva, ktorý je videný v religióznej tvorbe a prežívaní. 


Vladimír Vavřínek nie tak dávno napísal, že "meno Byzancia znie českému čitateľovi väčšinou cudzo, zanechávajúc v ňom nepriaznivý dojem". A tieto pocity sú vlastné aj mnohým iným národom, predovšetkým Strednej a Západnej Európy. Byzancia totiž "vyvoláva predstavu strnulého absolutizmu a formalistickej pompy, ktorej chýba životnosť aj tvorivá sila. Výraz byzantinizmus znamená v obecnom povedomí aroganciu i servilitu zároveň. A nie je to mienka len českého čitateľa. Byzantská kultúra zostala a do veľkej miery stále ešte zostáva cudzia všetkým, ktorí vyrástli a boli vychovaní a vzdelaní v tradíciách západnej civilizácie, spočívajúcej na latinských základoch." Tento záporný vzťah k byzantskej kultúre, hoci je dedičstvom európskeho osvietenstva 18. storočia, siaha hlboko do okcidentálneho stredoveku. V ranom novoveku podobne odmietavé stanovisko prevzali mnohí latinskí učenci lojálni západnej cirkvi. Predovšetkým jezuiti, sledujúci záujmy rímskej cirkvi, zvýrazňujúci jednotlivé negatívne prípady z byzantských dejín, ktoré potom uvádzali ako dôkaz schizmatického vývoja na Východe. S rovnakou "metódou" pracovali aj osvietenci a neskôr nemeckí klasicisti a neohumanisti, vyzdvihujúci grécku antiku ako neprekonateľný príklad a kultúrny vrchol ľudstva. Tu bola Byzancia uznávaná len ako ochrankyňa a útočisko kultúrnych hodnôt antiky. Avšak Byzancia nám zanechali najlepšiu teologickú literatúru, akú svet poznal. Najvýznamnejší cirkevní otcovia a učitelia pochádzajú práve z tohto kultúrneho a civilizačného okruhu, predovšetkým z éry siedmych všeobecných snemov, to jest z obdobia rokoch 325 až 787. A o tom je aj táto kniha.


Knihy súvisiace s témou, ktorej sa venujeme v rozhovoroch s profesorom Šafinom o Premúdrosti Božskej, sofiológii, V.S. Solovjevovi 


Monografia hovoriaca o fragmentoch z dejín učenia o Sofii, všeobecne povedané, v dvojakom zmysle: teologickom a morálno-praktickom, chápajúc pod týmto pomenovaním raz Božiu vlastnosť, inokedy ľudskú kvalitu, viacmenej darovanú zhora.
Božská Premúdrosť, hebrejsky Chokmah, grécky Sofia predstavuje podľa slov Alexeja Knjazeva základnú tému biblickej didaktickej písomnosti, nazývanej v súčasnej biblistike chokmickou. Prevažne moderní autori pri vysvetľovaní Božej Premúdrosti v chokmických knihách hovoria o Sofii.


Vydané: 2005, Prešovská univerzita. Pravoslávna bohoslovecká fakulta
Počet strán: 197
ISBN: 80-8068-350-6


Dejiny ruskej filozofie napriek svojej bohatosti a pestrosti v našom časopriestore predstavujú stále málo prebádanú oblasť. Príčiny tohto stavu netkvejú ani tak v slabosti filozofického myslenia medzi Rusmi alebo v nezaujímavosti tém, ktoré ruská filozofia riešila, ako skôr v politických a civilizačných otázkach. K štúdiu ruskej filozofie väčšinou pristupujeme predpojato. Hoci o nej vieme veľmi málo, nehovoriac o prebádaní jednotlivých diel, smelo ju odvrhujeme ako diletanskú, neporovnateľne povrchnejšiu oproti západnej. V lepších prípadoch o nej tvrdíme, že je málo zrozumiteľná a len veľmi slabo, ak vôbec nejako, súvisí s tými problémami a otázkami, ktoré zaujímajú ľudí hlásiacich sa k okcidentálnemu kultúrnemu okruhu. A tak jedni vnímajú túto filozofiu ako výlučne marxistickú či materialistickú, iní zasa vidia skôr jej religiózne krídlo, avšak len málokto ju uchopí vcelku.


Vydané: 2005, Prešovská univerzita. Pravoslávna bohoslovecká fakulta
Počet strán: 235
ISBN: 80-8068-284-4


Kniha pojednáva o živote a diele Vladimíra Sergejeviča Solovjeva (1853 - 1900), popredného ruského religiózneho filozofa, básnika, teológa, dramaturga, otca ruského symbolizmu, "proroka" ekumenickej utópie a duchovného otca "revolúcie ducha", ktorý zanechal hlbokú stopu v literatúre a filozofii Ruska a zároveň predložil antimarxistickú mesiášsku utópiu.
Religiózna filozofia Solovjeva sa sformovala ešte v období jeho štúdia na Moskovskej univerzite. Po duchovnej kríze a období "ateizmu a nihilizmu", ako 18 ročný prekonáva toto svoje negatívne obdobie života a s plnou vervou sa vrhá do štúdia vied, nielen prírodných, ale aj duchovných. Začal študovať prírodné vedy a filozofiu, veľmi skoro prišiel k záveru, že tieto vedy nie sú v stave uspokojiť duchovné otázky a hľadania človeka. A tak ešte ako adolescent zmenil svoje názory, a to na údiv mnohých pod vplyvom Benedikta (Barucha) Spinozu. Istú dobu prednášal na Moskovskej univerzite, avšak v roku 1875 dostal štipendium na štúdium v zahraničí. Odišiel do Londýna, aby tam skúmal mystickú literatúru a teozofiu. V bibliotéke Britského múzea čítal práce o gnóze a mystike, a medzi nimi pravdepodobne aj známu kabalistickú prácu "Zohar". Z Londýna Solovjevova cesta viedla do Egypta, údajne na základe "tajného volania Sofie". Solovjev bol od Boha obdarovaným orátorom. Napríklad na cyklus jeho prednášok v roku 1877 prúdila intelektuálna elita Peterburgu. V týchto lekciách bolo po prvýkrát verejne sformulované jeho učenie o relígii. Neskôr sa Solovjev zblížil s Dostojevským, ktorého vraj chápal ako nikto iný, a ktorý sa na oplátku stal jedným z jeho ctiteľov a stúpencov. V centre jeho vlastného religiózno-filozofického svetonáhľadu stáli Všejednota a Sofia (ktorú on nazýval taktiež Božím Duchom, Dušou sveta a Nekonečnosťou).


Vydané: 2015, Futurum primum
Počet strán: 364
ISBN: 9788363055936


Jedným zo základných prejavov ruskej religióznej filozofie je hľadanie Sofie - Premúdrosti, snaha po jej definovaní. Nemyslíme iba na bežné chápanie múdrosti. Filozofi v Rusku hľadali múdrosť ako čosi nadčasové, osobné, božské. Takto sa formulovala svojrázna sofiologická koncepcia, ktorá na pôde ruskej religióznej filozofie zďaleka nemá iba jednu podobu. Určite ale na jej počiatku stojí osobnosť Vladimíra Sergejeviča Solovjeva. A práve týmto mysliteľom začneme cestu za Sofiou, na občas temnom inokedy jasnom pozadí ktorej sa pokúsime priblížiť psychologickú a spirituálnu atmosféru Ruska v dobe, kedy sa, ako vravel Gleb Jakunin končila konštantínovska epocha v dejinách...

Najväčšie tradície, ktoré vyrastali na alexandrijskej pôde, zaobchádzali so sofijnou problematikou, založenou v tejto pôde veľmi rozmanito. V neoplatonizme, vrátane jeho vlastnej alexandrijskej školy, Sofia nezaujala nijaké miesto: bez personifikácie Premúdrosti sofijná tematika nemohla ísť ďaleko, a personifikácia bola neoplatonskému mysleniu cudzia. Zato úplne iný bol osud Sofie v gnosticizme. V celých dejinách myslenia je gnóza hlavným a prakticky neobjateľným poľom sofiologickej špekulácie. Špecifické črty neskoro antického synkretizmu v nej získali neohraničiteľnú slobodu, a Sofia bola uchvátená do neudržateľného krúženia vzrušeného myslenia, donekonečna stotožňujúcej-rozdeľujúcej všetko vo všetkom, konštruujúcej hierarchiu princípov a ohniska reťaze eónov, splietajúcej chorovod, v ktorom pármi - "syzigiami" vystupujú zosobnené kategórie: Hlbina a Mlčanie, Um a Pravda, Zmysel a Život... ďalej so všetkými zastaveniami, prestávkami. Príbehy Sofie v tomto avantúrnom románe s okúzlením opisuje Vladimír Solovjev, ktorému bol takýto živel myslenia viac než blízky: "Posledný z tridsiatich - ženský eón, Sofia - sa rozpaľuje horlivou túžbou bezprostredne poznať či nazerať Arciotca - Hlbinu... No Sofia, opovrhnúc ako svojím vytúženým manželom, tak aj celou hierarchiou dvadsiatich siedmych eónov, sa neskrotne nasmerováva do bezodnej priepasti nevysloviteľnej podstaty. Nemožnosť do nej preniknúť, napriek vášnivej túžbe, uvrhla Sofiu do stavu rozpakov, zármutku, strachu, ustrnutia prekvapením, a v takomto stave ona vytvorila..." - tento citát môžeme kdekoľvek prerušiť. Ako svojim obecným štýlom tak aj filozofickou presvedčivosťou nepochybne pripomína libretokórejského baletu: "Súdruh Nam Suk, horiac túžbou pohostiť obedom veliaceho Kórejskou národno-demokratickou republikou súdruha Kim Ir Sena a bojovníkov, vystupuje na horu pod mestom guľa, nesúc na hlave rozžeravený kotol s kašou."


 


Civilizácia, ktorou sa pýši súčasné človečenstvo, má stále viac antikresťanský charakter. Jej lídri a vodcovia, tvorcovia toho, čo sa nazýva kultúrou, sa zaoberali a zaoberajú tým, že sa usilujú zameniť náboženstvo ako vieru v osobného a živého Boha kultom človeka, pozemský život predstaviť ako jedinú hodnotu, to jestsnažia sa vtlačiť zem do glóbusu, a nebo do astronomickej mapy. Spôsoby, akými to chcú spolutvorcovia a lídri súčasnej civilizácie dosiahnuť, nie sú čiernobiele. Práve naopak, sú veľmi rozmanité.

Napriek tomu majú jedného spoločného menovateľa, náboženstvo človeka, alebo presnejšie a jazykom Nietzscheho povedané nadčloveka. Je jedno, či sa na tento účel použije hrubá a vulgárna ateizácia, alebo zdanlivý liberalizmus, potláčanie religiozity alebo jej preferovanie zlievaním všetkých náboženstiev do jedného kotla akejsi ekumenickej - v zmysle svetovej - nadinštitúcie, cieľ zostáva stále rovnaký. Odstrániť vieru v Ježiša Krista ako Syna Božieho, ktorý sa vtelil a človekom sa stal zo Svätého Ducha a Presvätej Bohorodice, neprestávajúc byť večným Bohom, jedným zo Svätej Trojice, ktorý opäť príde na konci dejín súdiť všetkých živých aj mŕtvych...

Toto je skrytý i zjavný zámer súčasného religiózneho blúznenia. Predstavitelia terajšej civilizácie: filozofi, vedci, učenci, politickí reprezentanti aj aktéri kultúry a umenia sú v drvivej väčšine prípadov ľuďmi so silne utlmenou, v lepšom prípade zníženou duchovnou intuíciou, hoci zároveň s jemnými, vybrúsenými a vycibrenými duševnými schopnosťami.

Pretože svet, ktorý nedokáže odlišovať vlastnosti ducha od vlastnosti duše považuje týchto "mudrcov a géniov" za autority a sudcov nielen v oblasti, ktorá sa ich bezprostredne dotýka, ale aj vo sfére ducha a náboženstva, konkrétne cirkvi, a ešte konkrétnejšie pravoslávnej cirkvi, je presvedčený o tom, že ich názor je správny, oveľa správnejší ako dogmatizmom spútané kresťanské náboženské vedomie.


Zázraky... ľudia často považujú za zázrak to, čomu nerozumejú. "Zázračné vyliečenia", telekinéza, telepatia, špiritizmus, poltergeist, UFO a mnohé iné. Ale toto nie sú zázraky.

Jediné zázraky koná sám Hospodin, keď vytvára v smrteľnom tele večný život. Keď Ho Židia prosili, aby im ukázal nejaké znamenie z neba, vtedy odpovedal Spasiteľ všetkým a na všetky časy: "Zlé a cudzoložné pokolenie znamenie vyhľadáva. A nebude mu dané iné znamenie, len ak znamenie Jonášovo." (Mt 16,4); Vzkriesenie - ako prorok Jonáš vyšiel z brucha veľryby, resp. morskej príšery, tak vstal Isus z mŕtvych.

Hospodin povedal: "Oheň som prišiel hodiť na zem. A čo chcem? Kiež by už horel!" (Lk 12, 49) Každý rok na Veľkú sobotu nad Svojím životonosiacim hrobom v jeruzalemskom chráme Vzkriesenia uskutočňuje Hospodin veľké znamenie - zostúpenie Blahodarného ohňa.

Paschálny časový okruh v sebe obsahuje dobu stvorenia sveta, starozákonnú paschu, dobu utrpení Christa aj Vzkriesenie - Deň budúceho veku. Iba pravoslávna Cirkev verná svojej tradícií a Apoštolským pravidlám každý rok v deň Veľkej soboty očakáva radostné stretnutie so Ženíchom ako verná Christova nevesta. A Hospodin dáva moc pravoslávnym hierarchom zapáliť sviece od nemateriálneho Božského ohňa, aby títo mohli všetkým ostatným - dokonca aj nekresťanom odovzdať spolu s viditeľným ohňom i milosť Božej lásky, ako sa uskutočnilo to, čo hovorí paschálna pieseň: "Nyni vsja ispolnišasja svita, nebo že i zemľa i preispodňaja: da prazdnuje ubo vsja tvar vostanije Christovo, v nemže utverždajetsja. - Teraz je všetko plné svetla, nebo, zem i priepasť podsvetia: nech oslavuje všetko tvorstvo Christovo vzkriesenie, ono je naším utvrdením."

Archimandrita Naum, 1991 



Ďalšie knihy o histórii, dejinách byzantského myslenia a filozofických zamysleniach


Kniha pochádza z novej série kníh o ruských prevažne duchovných dejinách, ktorú autor nazval ROS(H)SOFIA. Séria kníh ROS(H)SOFIA sa zaoberá duchovnými, spoločenskými, kultúrnymi, politickými a inými dejinami Ruska.
Kniha slúži na poznanie minulosti Ruska so všetkými jej zákrutami, križovatkami, slepými uličkami... Ruská minulosť je spojená predovšetkým s Byzanciou. Práve mystérium Byzancie, počas stáročí zamestnávajúce rozumy mnohých mysliteľov, je dôležitým ohnivkom v budúcej histórii Ruska a aj celého sveta.
Rusko do seba vstrebalo veľkú a podstatnú časť dedičstva aj iných civilizácií, predovšetkým okcidentálnej, teda západnej, skrze tatárske jarmo orientálnej-ázijskej, a vďaka mnohým vplyvom, počas stáročí raz silnejúcim inokedy naopak slabnúcim, aj židovskej-hebrejskej. Výsledkom tohto procesu bola neraz destabilizácia spoločnosti, ideologizácia dejín, kultúry a relígie, chaos v sociálnej sfére a nakoniec aj vzbury a revolúcie.

Vydáno: 2008
Počet stran: 272
ISBN: 978-80-968349-1-4

PRIPRAVUJE SA DOTLAČ


Monografia hovoriaca o dejinách byzantského myslenia. Všestranný ruský mysliteľ 20. storočia Lev Nikolajevič Gumilev /1912-1992/, ktorý sa vo svojom pohnutom živote venoval mnohým odvetviam ľudského poznania, rozpracoval svojho času globálnu koncepciu svetovej histórie ako vzájomného pôsobenia národov /etnosov/, ich formovania, vzostupu a úpadku. Štruktúra týchto etnosov je mozaická, všetky v sebe obsahujú rozličné plemená /kmene/, sociálno-právne korporácie, subetnické skupiny /napr. obyvateľov prímoria, kozákov, staroobrjadcov u Rusov, highlanderov a lowlanderov u Škótov a pod.
Súčasne sú tieto etnosy zahrnuté do širších systémov, tzv. superetnosov. Vytvárajú veľké civilizačné okruhy, akési zmysluplné jednotky historického skúmania.


Vydané: 2004, Prešovská univerzita. Pravoslávna bohoslovecká fakulta
Počet stran: 215
ISBN: 80-8068-232-1


Eurázijstvo bolo tvorivou reakciou ruského národného vedomia na ruskú katastrofu. Komunizmus je predstavovaný ako produkt západnej sekularizovanej európskej kultúry a na ruskej pôde ako krajné, extrémne prejavenie či vyjadrenie západníctva. Jeho politické víťazstvo iba odhaľovalo duchovnú úbohosť a biedu a zvestovalo nevyhnutný návrat epochy viery.


Vydané: 2020, Prešovská univerzita
Počet stran: 192
ISBN: 978-80-555-2592-1


PRIPRAVUJE SA DOTLAČ



Kniha je zborníkom a zároveň monografiou historických svedectiev o Kristovi. Jednotlivé kapitoly, vety, či slová opisujú poznanie, poznanie nielen historických skutočností, ale predovšetkým pravdy spojenej s Kristom s Jeho narodením, s Jeho bytím tu na Zemi, no predovšetkým s Jeho spasiteľným poslaním. Príchod Mesiáša, Krista na zem je centrom histórie, centrom okolo ktorého sa točia a či už priamo alebo nepriamo s ním súvisia všetky významné i menej významné udalosti, aké sa len v dejinách odohrali.


   "Keď sa začal približovať čas, aby sv. Metod," ako píše autor jeho "Života", prijal pokoj od pozemských strastí a odplatu za veľkú prácu", prišli k nemu Moravania, "i spýtali sa ho, hovoriac: O kom, otče a ctihodný učiteľu, zo svojich učeníkov myslíš, (že je hodný toho), aby ti bol nástupcom v tvojom učení? Ukázal im teda jedného zo svojich oddaných učeníkov, zvaného Gorazd, hovoriac: Toto je slobodný muž (z) vašej zeme, dobre tiež učený v latinských knihách, pravoverný. To nech je Božia vôľa i vaša láska, ako aj moja". "Keď sa potom zhromaždili všetci ľudia na Kvetnú nedeľu," uvádza sa ďalej v spomínanom Živote, "vošiel do chrámu, a súc (už) neschopný (pohybu), kázal blahodariť (žehnať) cisára aj kniežatá i klerikov aj všetkých ľudí. A povedal: Strážte ma, deti, do tretieho dňa". A tak sa aj stalo.

Ak si otvoríme "Bios Klémentos", v 6. kapitole sa dočítame toto: "Vtedy Metod predpovedal vtedajšiemu kniežaťu svoju vlastnú smrť, ktorá mala nastať o tri dni... A zvolal si svojich učeníkov, nasledujúc Pavla, či skôr môjho Isusa, a nabáda i povzbudzuje ich slovami na rozlúčku, predstavujúc synom dedičstvo krásne a hodné námah, ktoré pretrpel preto, aby získal pre seba také bohatstvo. Akéže to bolo bohatstvo, želáte si možno vedieť.

Slová Božie, žiadanejšie nad zlato a drahokamy mnohé (Žalm 18,11), a múdrosť, ktorú je lepšie nadobúdať ako poklady zlata a striebra (Prísl. 3,14).

Vy poznáte, hovorí on, môjmu srdcu blízki, silu kacírov (heretikov) v zle, i to, ako sa oni, všetkými spôsobmi kaziac slovo Božie (2 Kor 4,2), starajú napájať blížnych mrzkým prekrúcaním (Písma), priberajúc a upotrebujúc tieto dva prostriedky: presvedčovanie a prísnosť, prvé pre jednoduchších ľudí, druhé pre bojazlivejších. Táto monografia - štúdia, hoci už má dobre štvrť storočie, stále môže priniesť niečo nové aj do slovenskej historickej vedy a predovšetkým ujasniť si pozíciu, či naozaj patríme k západnej civilizácii, ako to tvrdia mnohí dnešní politici i intelektuáli.


V 20. st. došlo k zdrvujúcej kritike staršieho dejepisectva. jednou z príčin bolo to, že sa až príliš sústredilo na centra politickej moci. Sociálnovedné dejepisectvo bolo naopak kritizované za svoju nekritickú vieru v sociálny a ekonomický status quo a za svoj nezáujem o oblasť životných skúsenosti a prežitkov más. Na politickej a spoločenskej scéne sa objavili nové sily. Akoby s ich nástupom sa teraz sociálne dejiny mali rozšíriť na dejiny kultúrne, v ktorých však už kultúra nebola chápaná ako kultúra elít, ale ako spôsob každodenného života, čo pre mnohých bolo synonymom konzumného života s nevyhnutnou nivelizáciou a relativizáciou skutočných hodnôt. Podobné konštatovania ale nič nezmenili na fakte potreby novej metodológie, ktorá by kládla väčší dôraz na subjektívne aspekty. Koncentrácia sociálnovedného dejepisectva na anonymné štruktúry a procesy bola nahradená históriou s ľudskou tvárou. Úzke zopätie sociálnovednej histórie s ekonómiou a sociológiou ustúpilo orientácii na antropológiu a semiotiku. Súčasne bol ale podniknutý predovšetkým zo strany filozofov a literárnych kritikov, voľne označovaných ako postmodernisti, skôr než zo strany odborných historikov, čelný útok na možnosť pravdivého dejepisectva ako takého. Predmetom spomínaného útoku sa stali dva základné predpoklady, na ktorých spočívala história od doby, kedy sa v devätnástom storočí ustálila ako profesionálna disciplína. Prvým z nich bola myšlienka, ktorá udávala smer väčšine dejepisnej práce od dôb osvietenstva, totiž myšlienka jednoty a súvislosti dejín, predstava "majstrovského rozprávania", ktoré líčilo dejiny ako vývoj od primitívnych počiatkov k modernému svetu a malo sklon prehliadať skutočnosť, že svoje dejiny mali aj iné, než len západné národy. Teda, že šlo o provinčný pohľad, ktorý stotožňoval svetové dejiny s dejinami Západu. Reakciou na to bolo, že historici začali stále častejšie písať dejiny ako mikrohistóriu, líčiac drobné príbehy na rozdiel od makrohistorických "veľkých rozprávaní", v ktorých boli tieto príbehy prehliadané. To ďalej viedlo k myšlienke, že neexistujú iba jedny dejiny, ale že je množstvo rôznych histórii, podľa tvorcov a stúpencov tejto myšlienky až doposiaľ odmietaných ako nehistorické. 


V roku 1981 počas pravidelného Medzinárodného kongresu byzantológov, ktorý sa konal vo Viedni, prebiehala zaujímavá výstava rukopisov, ktorú pripravili v Národnej knižnici a ktorá sa niesla pod názvom "Byzancia a Západ". Výstava názorne demonštrovala početné oblasti priamych kontaktov medzi dvoma svetmi knižnej kultúry. Samozrejme, že nešlo o prvý dôkaz vzájomnej prepojenosti, napriek všetkým antagonizmom, kultúry pravoslávneho Východu a nepravoslávneho Západu. Napríklad niekoľko rokov predtým sa vo Florencii, v meste, v ktorom došlo k poslednému veľkému stretnutiu Východu a Západu, pri príležitosti sviatkovania jubilea zlatej éry Lorenza Veľkolepého, konala iná, nemenej zaujímavá výstava manuskriptov v Laurentanskej bibliotéke, ktorá poukazovala na blízkosť, čas od času doslova identickosť typu, techniky a štýlu práce prepisovačov a iluminátorov skriptória Mediciho bez ohľadu na to, či šlo o grécku alebo latinskú knihu.

Dichotomicky pohľad na európske dejiny akoby sankcionoval či uzákonil zdajúci sa byť zrejmým princíp disekcie európskej civilizácie na dva vyššie označené kultúrno-religiózne a politické hemisféry - latinsko-romanský Západ, a "byzantinizmus" ortodoxného Východu. Nie je ťažké vybádať, že "byzantinizmus" bol takmer výlučne spomínaný ako symbol dekadencie, nedemokratickosti, skostnatelosti, až spiatočníctva, jednoducho zaostalosti a opozície voči progresu, tak typickému pre okcidentálny svet minimálne od trinásteho storočia. Pre takto uvažujúcich mysliteľov bol práve "byzantinizmus" príčinou konfrontácie a následnej roztržky so Západom, ktorá sa vo väčšej miere mala týkať oblasti politiky. Podľa tvrdenia O. Mazala, "antagonizmus a polarita protikladu Byzancie a Západu, vedúci k nevyhnutnej konfrontácii, nie je natoľko podmienený tým, že máme dočinenia s dvoma od počiatku odlišnými svetmi, nakoľko s tým, že tieto sa stali výsledkom samostatnej existencie dvoch zón kedysi uzavretého politického a kultúrneho teritória grécko-rímskeho Stredomoria neskorej antiky"... 


Cieľom tejto knihy je priblíženie religiózno-filozofických a kultúrnych hnutí neskorej antiky ale aj nedávnej súčasnosti, známej pod pomenovaním gnosticizmus. Mnohí sa síce môžu pýtať prečo práve gnosticizmus, prečo práve gnostici? Nuž predovšetkým preto, lebo otázka gnózy pomerne úzko súvisí s tým, čomu hovoríme "svetový problém". Pokiaľ totiž hovoríme o skutočne svetových problémoch (t.j. o tých otázkach, ktoré znepokojovali a trápili človeka počas celej jeho historickej cesty, a nie o tých, ktoré šíria politici a médiá), potom nesporne centrálnym bude problém zla. A to je aj jeden z centrálnych problémov gnosticizmu. A ako to súvisí s dnešnou dobou? Ide o to, že napriek všetkým úspechom ľudstva v oblasti vonkajšieho poznávania, v budovaní slobodnejšej a prosperujúcejšej spoločnosti, problém zla nielenže nebol odstránený, prekonaný či aspoň oslabený, ale práve naopak, akoby opäť raz v dejinách naberal na sile, ako by povstával k novým rozletom a svoj zhubný vplyv zasieval do všetkých končín zeme. Človek dnes ako nikdy predtým pozná tajomstvo hmoty, vďaka čomu blahobyt ľudstva dosahuje kedysi nepredstaviteľné rozmery. Človek expanduje nielen do všetkých končín zeme, ale aj do vesmíru, ako by svojským spôsobom napĺňal predstavy dávnovekých gnostikov o kozmických projekciách. Zlo však naďalej zostáva, doslova sa vysmievajúc všetkým týmto vonkajším, takmer iluzórnym úspechom. 


Prijatie kresťanstva na Veľkej Morave, v Bulharskej ríši a potom na Kyjevskej Rusi predstavuje dlhý a zložitý proces, ktorý už vo svojich základoch akoby typologicky predobrazoval budúcu "zrážku civilizácii". Tento proces bol ovplyvnený viacerými faktormi, ktoré zanechali nezmazateľnú stopy na ďalšom vývoji nielen Európy a východného kresťanstva, ale prakticky aj celej západnej civilizácie. Po prvé to bol fakt, že drvivá väčšina Slovanov prijali kresťanstvo z Byzancie. Po druhé, prichádzajú medzi nich rôzni misionári a náboženskí propagátori. Napríklad na Kyjevskej Rusi sú to reprezentanti štyroch najvýznamnejších religióznych smerov - judaistov, moslimov, západného a východného kresťanstva - ktorí obhajujú pravdivosť svojej viery. Predovšetkým "Reč filozofa", prednesená reprezentantom byzantskej ortodoxnej cirkvi predstavuje dlhý traktát so silným historiozofickým základom. Toto nebol ani prvý, ani jediný príklad podobného propagovania náboženstva. Bádatelia spomínajú na stredovekej Rusi veľmi populárny apokryf "Rozprávanie Afrodiciána", a tiež spory o vieru medzi kresťanmi, moslimami a budhistami na dvore mongolského chána Mengu v 13. st. No svoje miesto tu má aj náboženská polemika sv. Cyrila u chazarského kagana, ako aj jeho Napísanie o pravej viere, ktoré pripravil aj s rodným bratom sv. Metodom.