OČISTNÉ PROCESY SÍCE PREBIEHAJÚ ... ALE VŽDY JE TO O ĽUĎOCH ...

Mnoho ľudských bytostí najmä vo veku dôchodcov, ktorým taktiež pomáhame aj v oblasti Zdravia a výživy, sa na nás obracajú s tým, že aby sme napísali pár riadkov k udalostiam, "čo je čerstvé" na Slovensku a v blízkom okolí ... majúc na mysli najmä Slovenskú štátnosť. Striebro v ich vlasoch totiž zakladá predpoklad určitej bilancie v živote, kde hodnotová čistota je pre nich zásadná. Práve ich etické a mravné hodnoty vytvárajú v konečnom dôsledku sčasti emóciu smútku v srdci, viditeľnú v ich tvári, keď vidia, že kam sme to dopracovali so Slovenskom ... 

Nuž, čo k tomu dodať priatelia. Proces odinštalovania Slovenskej štátnosti už začal, o tom niet pochýb. To nie je téma na pár riadkov, či na jeden článok, ale na knihu a poriadne hrubú. Práve generácia našich dedkov a babiek nás oslovuje často, má ťažobu na srdci ohľadom toho, čo sa deje ich deťom a vnúčatám. 

Príčina, príčiny? Tých je mnoho. Sú uložené v mnohých vrstvách a nánosoch, ktoré v sebe ľudia nesú, bez toho, aby o tom vedeli. V podstate sa nepoznáme, resp. nechceme sa poznať, sami seba ako Ľudské bytosti (česť výnimkám, ktorých je máličko). Sme obťažkaní energetickými nánosmi z minulosti, ktoré ignorujeme a v drvivej väčšine nerobíme nič preto, aby sme "svoje zaťaženie" znižovali a zbavovali sa ho, aby sme sa snažili oslobodiť z vlastnej nepravdivosti, vnútornej neslobody. Však máme slobodnú vôľu, nie? Vieme vôbec, čo to je slobodná vôľa?

Hovoriť o štátnosti sa logicky nedá, nie je to možné, pokiaľ ju nepestujeme vo svojom vnútri v rámci sebaúcty, svojej integrity, identity. Sebaúcta je živá hodnota, ktorá nepodporuje smiešne naduté ego ani potrebu mučedníckych misií. Podporuje stred medzi extrémami, vyváženosť a jej stúpajúcu tendenciu stále vyššej harmónie. To je tá pravdivosť, Svetlo, o ktoré je potrebné sa starať vo svojom vnútri, zvyšovať svoju čistotu, svietivosť a vyžarovanie. Bez pochopenia základnej duchovnej úlohy Slovenska ako Srdca Európy, čo si vyžaduje vysokú mieru sebapoznania, je nedôstojné hovoriť o pojme štátnosť. Pretože nevieme, čo je jej podstatou. Neuvedomujeme si vlastné poslanie, čo to je stred medzi extrémami ako hrozbami v každom smere, stále sa opičíme po niekom zvonku. Prakticky v každej oblasti života sa to deje. Ide o princíp. Intelektuálna zložka bytosti (pokiaľ nie je vyvážená s ostatnými zložkami bytosti), je v tomto smere skôr pôsobiaca ako prepychový prežitok, ktorý nás odkláňa od Pravdy a vedie k alibizmu (česť výnimkám).

Je to to isté, ako dristy mnohých dnešných exotov v mainstreamových médiách a politike, ktorí tárajú od buka do buka a pritom neovládajú elementárne princípy výrokovej logiky, absentuje pravdivý výklad pojmov a kultivovaný dialóg pre poctivé hľadanie pravdy a zvyšovanie pravdivosti, etiky, mravných cností a vyváženosti je pre nich nepoznaný pojem. V podstate hovoria ako intelektuálni zdegenerovaní akrobati o niečom, čo nazývajú demokracia, ale v skutočnosti sa tohto procesu obávajú, pretože by mohli stratiť moc (podvedome utekajú od princípov demokracie zo strachu). Takže v podstate lacný kabaret.

Poznáme seba? Poznáme svoju minulosť? Poznáme pravdivo dejiny svojho národa, svoju históriu? Že kde je to možné nájsť? Ako sa chceme vyvarovať opakovaniu tých istých chýb, keď nepoznáme chybové a disharmonické deje vlastnej minulosti? Že sa to nedá? Ale dá. Príklad? Študujte hrubé knihy, tie správne pochopiteľne, múdre, nie tie, ktoré sú karikatúrou pravdy, múdrosti, pavedou a pafilozofoiu. Aké? Napríklad, pokiaľ nás zaujímajú naše dejiny jednoznačne odporúčame knihu Eduarda Chmelára - Rekonštrukcia slovenských dejín, ktorá nesie kvalitatívne významnú úroveň pravdivosti. Určite je možné ju s plnou vážnosťou zaradiť do zásadných diel, ktoré by mali byť oporou aj pre pravdivú výuku v rámci podpory vzdelávacieho procesu v školách na Slovensku.

Takže pokiaľ sami nepristúpime k analýze seba samých, svojich bytostí, k akým hodnotám inklinujeme, nemáme v tom jasno, asi bude debata o štátnosti len plytkým táraním a stratou času. Pochopiteľne, že je mnoho ľudí, ktorí v tom majú jasno. Nebudeme ich nazývať vlastencami. Sú to Ľudské bytosti, ktoré pochopili zmysel vyváženosti medzi integritou a spoluprácou s inými bytosťami, zmysel života. 

Potrebujeme len senzácie, kvitnúcu hlúposť, bezduchú parazitujúcu anarchiu nazývanú slobodou? V tom je krátkozrakosť liberálnych karikatúr devolúcie, že neexistuje planéta v tomto Vesmíre, kde by bolo tolerované, že si budeme robiť vždy a všade len to, čo my chceme a nebudeme vidieť nikoho len seba. Taká platforma neplatí, "...že len my si môžeme robiť čo chceme, ale nikto druhí nie :-)".

Na mieste je teda otázka, či vôbec sme hodní štátnosti, zaslúžime si ju? Určite sa mnohí zhodneme, že áno. Pokiaľ by táto hodnota sebaúcty na rôznych úrovniach skutočne bola pravdivo aplikovaná v každodennom živote u drvivej väčšiny obyvateľstva, napríklad mnoho hospodárskych subjektov zo Slovenska by nebolo za posledných 30 rokov zbankrotovalo, kvôli zneužitiu ich dôvery, kvality, pracovitosti a potenciálu, zo strany politických šmejdov a propagandy, ktorá mnohokrát svoju prehnitú kvalitu priniesla zo zahraničia. Toto je téma taktiež na knihu. Zoberme len výstavbu dialníc na Sovensku, vedeli by sme o tom porozprávať ... ako dopadol napríklad štátny podnik Cestné stavby, š.p., ktorý bol jeden z najvýznamnejších a najkvalitnejších v rámci Slovenska v druhej polovici 20. storočia, a mnoho iných kvalitných domácich podnikov zamestnávajúcich obrovské množstvo slovenských občanov, vydalo by to možno na encyklopédiu ...

Spomínali sme, že pokiaľ nerozvíjame celistvo ľudskú bytosť, nedokáže spoznať zmysel života, poslanie a ani duchovnú úlohu, žije takýto jedinec ako biliardová guľa. Od mantinela k mantinelu je vlečený osudom, bez svojej naplnenej podstaty, nevie, prečo je na Zemi. Ako je to na Slovensku? Napríklad posledných 30 rokov? 

Každý si môže odpovedať sám, par don, máme tu retardovaných blbečkov z 80. a 90. rokov minulého storočia, ktorí nám idú vysvetliť, že Sovietsky zväz rozpútal 2. svetovú vojnu. Teraz ich služby a kvalitu potrebuje EÚ :-). Samozrejme ide aj o to, koľko skutočne vyspelých jedincov pripadá na dav, či stádo, aký charakter morfického a informačného poľa sa v materiálnom svete uzemní prostredníctvom tvorivosti.

Takže pár riadkami asi toľko, sebaúcta je slovami ťažko presne popísateľná hodnota. Iskra v našom vnútri sa rozhorí, len pokiaľ sa o ňu staráme. A od nej sa odvíjajú mnohé procesy duchovno - duševné, ktoré nevedome tvoria v prítomnosti nové deje.

K súčasnej situácii na Slovensku vrátane mainstreamových médií, sa vyjadril dosť dynamicky a výstižne napríklad aj Eduard Chmelár na svojom facebooku dnes 5. apríla 2022, nech sa páči :

...

SÚČASNÁ VLÁDA ZNEUŽÍVA VOJNU NA POSTUPNÉ NASTOĽOVANIE AUTORITATÍVNEHO REŽIMU

Vyzeralo to na prvý pohľad ako irónia. Vo včerajších Správach a komentároch RTVS spravodajca v Budapešti Gregor Martin Papucsek odpovedal na otázku moderátorky, prečo niektorí pozorovatelia považujú voľby v Maďarsku za nespravodlivé. Pán Papucsek odpovedal, že je to hlavne preto, lebo súčasná moc ovláda takmer všetky médiá, že vo verejnoprávnej televízii sa prestali objavovať iné názory a že v nej vystupujú iba provládni analytici bez oponentov... 

Pozorný divák mohol zneistieť, či nehovorí skôr o slovenskej verejnoprávnej televízii, takže je určite iba "technickou chybou", že uvedená pasáž z archívu RTVS - zmizla... Táto príhoda vhodne ilustruje situáciu, pred ktorou som varoval už vo včerajšom článku: a síce, že súčasná mocenská garnitúra zneužíva vojnu na Ukrajine na postupné nastoľovanie autoritatívneho režimu a obmedzovanie ľudských práv. 

Na prvom mieste sa musím zmieniť o slobode prejavu. So zdesením som v uplynulých dňoch počúval vyjadrenia bývalého kandidáta Spoločnej voľby vo voľbách roku 1994, bývalého poradcu prezidentky Čaputovej a dnes poradcu premiéra Hegera (a napriek tomu v médiách láskavo prijímaného ako údajne "nezávislého publicistu") Mariána Leška. Musím sa priznať, že jeho komentáre z čias mečiarizmu som svojim študentom odporúčal ako vzor racionálnej analýzy, ktorá sa opierala napríklad o porovnávanie výrokov jednotlivých politikov, a tak prichádzala k nespochybniteľným výsledkom a odhaleniam. Lenže toto všetko sa z jeho publicistiky už dávno vytratilo a dnes produkuje zo žánrového hľadiska skôr kázne ako komentáre. 

Pochopil som, že toto jeho obdobie nebolo vrcholom jeho novinárskej tvorby, ale krátkym intermezzom propagandistu, ktorý stál vždy na strane moci, či už sídlila v Moskve, Bruseli alebo Washingtone, a vždy z tejto pozície osobne ťažil. Len tak môžete považovať za prirodzené, že človek, ktorý kedysi v komunistickom týždenníku vášnivo obhajoval Varšavskú zmluvu, dnes rovnako fanaticky propaguje NATO a americkú hegemóniu, že prežil každý režim, v ktorom si našiel svojho mocného tútora. Možno by sa to dalo rešpektovať, keby boli jeho názory aspoň trochu konzistentné. Ale to, čo v poslednej dobe splieta v súvislosti so slobodou prejavu, musí byť nestráviteľné pre každého, v kom zostali aspoň zvyšky demokratického uvažovania.

Marián Leško sa netají tým, že je zástancom tvrdej regulácie médií. Ale nebolo to tak vždy. Keď mal parlament v rámci nového tlačového zákona prijať aj právo na odpoveď, ktoré by chránilo občanov pred svojvôľou médií, jačal spolu s ostatnými mainstreamovými médiami, že by to znamenalo koniec slobody tlače, hoci to bol úplne štandardný nástroj bežný vo vyspelých krajinách Európskej únie. No dnes sa jeho vášeň pre slobodu prejavu kamsi vytratila. Spolu s vládou tvrdí (ťažko povedať, či ako publicista alebo premiérov poradca), že poslanci vládnej koalície by mali hromadne zažalovať Ľuboša Blahu a vlastne každého, kto o nich tvrdil, že sú vlastizradcovia. 

Zvláštne, že takúto horlivosť neprejavil pri rovnakých výrokoch ministra obrany Jara Naďa či exministra financií Ivana Mikloša, ktorí taktiež nadávajú svojim oponentom do zradcov alebo kremeľských agentov. A aký trest by navrhol moderátorovi verejnoprávnej televízie Michalovi Havranovi, ktorý vulgárne uráža nielen svojich oponentov, ale už aj diplomatov? V diskusnej relácii TV Bratislava zasa Marián Leško podporil vypínanie webov konštatovaním, že sme vo vojne, že tieto stránky podporovali ruskú agresiu a že "podkopávajú dôveru v štátne inštitúcie" (sic!), čo je vraj neprijateľné... Vážení, toto ma doslova posadilo. Nielen tento šialený výrok, ale to ticho a pasivita, s akou bol prijatý... Čo je to s vami? To si tak ľahko necháte vziať slobodu takýmito propagandistami, ktorí mysľou zostali v minulom režime? Pretože "podkopávaním dôvery v štátne inštitúcie" sa vyhrážali počas normalizácie eštebáci disidentom a je neuveriteľné, že v roku 2022 tento výrok vôbec zaznie, akoby sa nechumelilo.

Spor je základom demokracie. V demokratickom zriadení sa spory riešia dialógom, polemikou, sú bežnou súčasťou verejnej diskusie. Extrémni centristi ako Leško či Šimečka neustále niečo omieľajú o "ochrane demokracie", ale aký význam má demokracia, keď oponentov navrhujú zažalovať, umlčať, pozatvárať, prípadne im vulgárne nadávajú ako Havran? Nie je to len nedemokratické, ale predovšetkým veľmi nezrelé správanie, ak namiesto argumentov používame nadávky, ak iný názor kriminalizujeme namiesto toho, aby sme ho racionálne vyvrátili. 

Žiaľ, toto nie je omyl, ale premyslená stratégia vládnucej vrstvy, ktorá s vami nechce diskutovať, ona vás chce umlčať. Uľahčuje si to tým, že každý iný názor bez bližšieho skúmania a poctivej argumentácie vyhlási za hoax. Polemika sa zo slovenských médií úplne vytratila, už v nich nájdete iba vysvetľujúce poznámky navzájom súhlasiacich hostí, čiže čistú propagandu. Hoci je pluralita médií na Slovensku najnižšia v celej EÚ, propagandistom ako Marián Leško to neprekáža, vraj ľudia nemajú byť leniví a majú si nájsť zdroje sami. Ale to je logika ako za bývalého režimu. Viete, ja som si aj v čase, keď Marián Leško písal nezmysly do komunistického týždenníka, našiel alternatívne zdroje - počúval som Slobodnú Európu, Hlas Ameriky, BBC, pozeral som rakúsku ORF. Ja si tie zdroje nájdem aj dnes - na to nepotrebujem červené denníčky. Ale takto by to byť nemalo. Takto sloboda médií nevyzerá. Takto sa vyjadroval Gustáv Husák na adresu sťažností disidentov, že aká nesloboda médií, keď na západnom Slovensku chytíte Viedeň. To si snáď robíte srandu. 

Medzinárodne garantované právo na informácie vám zaručuje aj právo byť informovaný zo strany domácich úradov a domácich médií. Bežný pracujúci človek nemá čas zháňať si pomerne prácne informácie - na to sa tak velebí úloha médií v demokratickej spoločnosti, že je ich povinnosťou objektívne a všestranne informovať. Vieme, že v tejto úlohe naše médiá žalostne zlyhávajú, mnohé podstatné informácie neprinášajú alebo skresľujú, a potom sa čudujú, že vznikajú alternatívne weby. A keď už také vzniknú, nejaký nekontrolovaný orgán ich bez súdu zakáže. Na jednej strane je to Hlava XXII naplnenia práva na informácie. Na strane druhej je to bezprecedentný zásah do slobody prejavu, lebo ani vojnová cenzúra nezakazovala celé médiá, ale vymazávala iba problematické články. Táto situácia je teda naozaj bezprecedentná, tým skôr, že dotyčný úrad svoj postup nijako neodôvodnil a nie je možné nijako overiť, či dotyčný web naozaj schvaľoval ruskú agresiu. A to zdôrazňujem, že ja nie som konzumentom nejakej Infovojny, takéto médiá mi nechýbajú, varujem skôr pred dôsledkami takýchto praktík.

Existencialistickí filozofi Heidegger, Sartre a najmä Jaspers nás učili, že pravda je svojou povahou dialogická. Môže sa vyjaviť iba v dialógu. V slobodnej spoločnosti vám vláda, úrady alebo médiá nemôžu striktne nariadiť, čo je pravda. Ak štátna moc všetky opačné postoje, názory, predpoklady či východiská vykáže z priestoru verejnej diskusie ako hoaxy, dezinformácie a propagandu, nemôže byť o demokracii ani reči. Ak režim nerozlišuje medzi rôznorodosťou názorov, omylmi a klamstvami (ktoré predpokladajú úmysel, a ten treba dokázať) a akékoľvek postoje, ktoré nekorešpondujú s oficiálnou líniou, vyhlasuje za neprijateľné, hovoríme jednoznačne o potláčaní slobody prejavu. Ani nemôžem uveriť, že musím vysvetľovať také triviálne veci, ale to, že to robiť musím, potvrdzuje, že demokracia v tejto krajine je v ohrození a ľudia prestávajú byť citliví na jej postupné odstraňovanie. Je to aj tým, že indoktrinácia dosiahla v súčasnosti hrozivo vysoký stupeň, že úroveň slovenských médií je katastrofálna a namiesto sebareflexie a zvyšovania kvality sme svedkami skôr odstraňovania nepohodlnej konkurencie.

Profesionálny propagandista Denníka N Vladimír Šnídl nepripúšťa iné názory a aj zmenu postoja označuje len za taktiku. Pre neho sú všetci, ktorí neuvažujú ako on, nástrojmi Putinovej propagandy. Sám sa pritom dopúšťa otvorených klamstiev. Tvrdí napríklad, že vojna na Ukrajine je vojnou diktatúry proti demokratickému štátu. Ale to je hrubé zavádzanie. 

Podľa prestížneho každoročne zverejňovaného rebríčka Democracy Index patrí Ukrajina medzi hybridné režimy, nie demokratické. Patrí jej 86. miesto, za minulý rok (teda ešte pred vojnou) klesla o 9 priečok, je na tom oveľa horšie ako kritizované Tunisko či Zambia a pohybuje sa niekde na úrovni Senegalu. Iste, všetci dnes musíme brať do úvahy, že je to krajina, ktorá bola surovo prepadnutá cudzou mocnosťou, ktorá bráni svoje vlastné územie a ktorá čelí existenčnému ohrozeniu zo strany ruského impéria. Ale nemôžeme sa tváriť, že je to štát, ktorý nemá žiadne problémy - tak, ako sme to robili doteraz. 

Ľudia ako Vladimír Šnídl nie sú súčasťou riešenia, ale problému, lebo sú zapojení do informačnej vojny a šíria americkú propagandu. Preto v tých novinách nájdete toľko klamstiev, preto sa nikdy neospravedlnili za vymyslenú aféru Russiagate, keď sa ukázalo, že to bol podvod, a napriek tomu, že Šnídl čitateľom sľúbil, že sa bude venovať aj americkej propagande, "keď nejakú objaví" - nikdy ju, pochopiteľne, nenašiel, lebo je jej súčasťou.

Vo vojne pravda umiera. Propaganda sa na nás valí z oboch strán a veľmi ťažko sa v nej orientuje. V takejto situácii je úplne prirodzené sa mýliť a ešte prirodzenejšie je mať rozličné názory na ukončenie vojny. Ale nie je mysliteľné, aby sme tu boli doslova terorizovaní nejakým psychopatom spravujúcim policajnú FB stránku, aby sa takto dehonestujúco správal štátny orgán k občanom, aby boli nepohodlné názory umlčiavané a vykazované mimo legitímnu sféru. Môžeme sa, samozrejme, držať rady Mariána Leška a všetci na všetkých hromadne podávať žaloby. Ale potom opúšťame teritórium civilizovanej slobodnej krajiny a dostávame sa skôr na úroveň nejakého psychotického režimu, v ktorom sa neargumentuje, ale šikanuje, zastrašuje a ponižuje a z ktorého sa vytratil základný predpoklad demokracie - úcta a rešpekt k iným názorom. Bol by som rád, keby čitatelia pochopili túto moju úvahu ako posledné varovanie pred nebezpečným smerovaním Slovenska, z ktorého už nebude cesty späť.

toľko Eduard Chmelár ...

...

Iba človek, ktorý má veľmi nízky nadhľad a nízku schopnosť myslieť (nielen kriticky ale aj tvorivo) je prekvapený a robí zo seba tragéda v súvislosti s priebehom volieb aj v susednom Maďarsku. Je predsa s ľahkosťou pochopiteľné, že procesy, ktoré prebiehajú a prebehli, sú energetickým jasným vyústením konca, alebo počiatočnej fázy konca parazitujúcich systémov na Zemi. V Maďarsku boli "fešáci" prevalcovaní. 

O slobodnej spoločnosti a demokratických princípoch z hľadiska filozofie a pravdivosti nemôžu hovoriť ľudia, ktorí v skutočnosti nepoznajú tieto princípy, len ich zneužívajú na mocenské ambície, tým, že tvoria ich karikatúry. Nepomôže ani prikrývka opozičných formácii v politike, je to nepodstatné.

Isteže mnohí sú z toho frustrovaní. Niečo nám to ukazuje. Niekto to pochopí prirodzene a niekto sa bude stále klamať samým sebou prostredníctvom propagandy, ktorá je nepravdivá a v rozpore s princípami Života a spolupráce.

Vždy je to o Ľudských bytostiach, k čomu inklinujú, čo je ich hodnotová výbava ... na aké energie a kvality sú naladení, presne to tvoria aj v hmotnom svete.

Zdôrazňujeme, že Slovensko je síce malé rozlohou, avšak o to zásadnejší je jeho mnohokrát podceňovaný význam v oblasti energetických procesov súvsťažností voči celku. Isteže existujú temné systémy a bytosti, ktoré sa neštítia pred likvidáciou Slovenska, avšak títo skazení analfabeti nevedia, že z hľadiska toxicity existujúcich nespravodlivých procesov a nevyvážených dejov, je práve Slovensko v duchovnej oblasti dôležité pre ich očistu. Ide len o to, akou formou budú očistné procesy prebiehať. Či sa bude minulosť napodobňovať v princípoch chybovosti, alebo sa posunieme frekvenčne vyššie vo Vedomí k vyváženejším priaznivým dejom. Najdôležitejšie sú každodenné maličkosti, kvalitný detail je zásadný pre celok.

Darmo budete niekomu vysvetľovať niečo po čínsky, keď nepozná čínštinu :-)  

© Andrea Svinčiak, www.ariadneknihy.sk, apríl 2022

© Marian Svinčiak, www.ariadneknihy.sk, apríl 2022