KATAKLIZMA na PLANÉTE ZEM v roku 9 564 pred n. l. (4. časť)

Pre fanúšikov témy Atlantídy sme dnes pripravili štvrtú časť zo série článkov. Tému gigantickej kataklizmy na Planéte Zem z obdobia 9 564 pred n. l. sme začali v našich článkoch preberať v predchádzajúcich článkoch, kde sme pokračovali ďalšími unikátnymi nálezmi, ktoré sú súčasťou veľkej mozaiky systémovej analýzy preukazujúcej, že ku kataklizme v období 9 564 pred n. l. skutočne došlo. S pravdepodobnosťou rovnajúcou sa istote dá táto udalosť stotožniť so skazou posledných zbytkov ostrovnej ríše Atlantídy...

Dnes máme teda štvrté pokračovanie a v ňom si povieme o najnovších vedeckých poznatkoch, ktoré vrámci architektúry súvislostí popisujú časové upresnenia významných geologických nálezov a závery z nich vyplývajúce, ktoré nesú svedectvá tejto udalosti. V neposlednom rade sa pozrieme na vedecké hypotézy poukazujúce v princípe na príčinnú súvislosť globálnej kataklizmy na Zemi, práve incidentom planéty Zem s nebeským telesom (planétou Nimiru), opäť prienikmi zdrojov poznania.

Pochopiteľne, vhodné je čítať tieto články postupne za sebou, aby človek pochopil zásadné princípy kontextu a z toho vyplývajúce logické závery. Dnes sa pozrieme sa aj na prastaré legendy a tradície ... Kniha Existovala bájna Atlantída?, ktorú sme vydali (1. diel) nesie mnoho dôležitých informácii ... 

Pohovorme si niečo o časovom určení dátumu spomínanej kataklizmy, ktorá sa datuje zhruba pred 11 500 rokmi, teda presnejšie 9 564 pred n. l.. Pochopiteľne, že duchovné zdroje poznania prostredníctvom duchovných prenosov telepatickou komunikáciou (Univerzálne informačné pole tohto Vesmíru, Planéta Zem) hovoria jasnou rečou. Mnohí bádatelia sa zhodujú na tomto časovom dátume aj z minulosti, my taktiež (G. Sidorov, S. Swerdlov, N. Levašov, Edgar Cayce, H. P. Blavatská, Barbara Hand Clow, Ivo Wiesner, Carl Gustav Jung, a mnohí ďalší).

Vieme o niektorých dôkazoch, ktoré sme tu vyšpecifikovali aj matematicky a štatisticky. Zapojili sme prienik interdisciplinárnej systémovej analýzy klimatologických dôkazov, geológie, archeológie, biológie, botaniky, zoológie, geofyziky, matematiky, astronómie, atď... Pokiaľ chceme posúdiť geologickú mladosť a časový rámec udalosti, je možné použiť pri určovaní presného obdobia (storočie a dokonca ročné obdobie) použiť s vedeckého hľadiska vyšetrenie na prítomnosť uhlíka - C14. Veľmi presné datovanie pozostatkov veľkého množstva zvierat a rastlín, ktoré táto udalosť zasiahla. Bežne sa tieto pozostatky priraďujú k "neskorému pleistocénu" staroveku a mnohé rádiokarbónovou metódou určené dátumy, ktoré nám táto metóda poskytla, sa považujú za označenie poslednej weichselskej (wisconsinskej fázy) fázy údajných čias "doby ľadovej".

V roku 1939 Serge Korff objavil existenciu rádiokarbónu. Všimol si, že kozmické neutróny pri dosiahnutí hornej atmosféry Zeme z vesmíru vyprodukovali sekundárne neutróny pri ich počiatočnej zrážke s prirodzene už existujúcim dusíkom, vyskytujúcim sa vo vysokej nadmorskej výške. Korff predpovedal, že neutróny pri zrážke s hojným izotopom dusíka N-14 budú reagovať tak, že uvolnia protón a vytvorí sa rádioaktívny uhlík C-14. Počas rokov nasledujúcich bezprostredne po 2. svetovej vojne Dr. W. F. Libby vyvinul a zdokonalil Korffovu metódu, vychádzajúc z predpokladu, že keď organizmus zomrie, prestane asimilovať C a nahradí ho rádiouhlík C-14, ktorý je v ňom už prítomný bez ďalšieho rozkladu. Rýchlosť rozpadu alebo počet rozpadov za minútu sa zisťuje meraním Geigerovým počítačom, pričom klesá so zvyšujúcim sa vekom príslušnej vzorky. Určité diskusie vznikajú pri tejto datovacej technike, najmä pokiaľ ide o určenie veku materiálu staršieho ako 5 000 rokov. Ide o vplyv na rýchlosť príchodu kozmických neutrónov. I napriek tomu sa používa mnohými autormi rádiokarbónová metóda aj na určenie času, kedy sa končila epocha "pleistocénu" a začal sa holocén. 

Vedci Mangerud a Gullikson získali vyprecizované údaje pre neskoré weichselské suchozemské rastliny a morské lastúry z rôznych lokalít v severozápadnej Európe, všetky spadali do obdobia 13 000 až 11 000 rokov pred n. l.. Zatiaľčo veľmi podobný dátum 13 500 až 11 000 rokov pred n. l., založený výlučne na interpretácii 14 geologických prvkov datovaných rádiokarbónovou metódou aj u živočícha mastodonta objaveného v rašeliniskách, neďaleko mesta Michigan v Indiane (USA), bol stanovený do obdobia zániku neskorého pleistocénu. V súčasnosti sa merajú dáta presnejšie, od roku 1950 n. l., tak, ako to bolo navrhnuté na konferenci v Cambridge v roku 1962.

Nové merania organických zvyškov zozbieraných z povodia rieky Jenisej na Sibíri, boli spresnené na priemerný dátum na 11 335 (s odchylkou +/- 170 rokov), keď pôvodne sa predpokladalo, že možno pochádzajú z najstarších čias holocénu. Dátumy v intervale od 12 168 (+/-1500 rokov) pred n. l. do 10 090 (+/- 140 rokov) pred n. l., získané zo zvyškov zvierat a rastlín roztrúsených po severnej pologuli, dávali priemerný vek 10 918 rokov pred n. l., pre koniec doby ľadovej. Ide o zhodu s vedcami Webbom a Brysonom, ktorí obhajovali pre dôležité klimatické a botanické zmeny zaznamenané na konci údajnej "neskorej ľadovej" epizódy na severe Stredozápadu USA. Opäť sa potvrdilo, že konečné "odľadnenie" letiska Airport Lake na ostrove Unmak v Aleutách bolo tiež datované medzi rokmi 12 000 až 11 000 pred n. l. a na južných stranách pohoria Brooks na pevninskej Aljaške približne 11 800 pred n. l..

Takmer identické dáta boli zozbierané pri významných fyzických a biologických zmenách vysledovaných na celej južnej pologuli. Zvýšenie hladiny mora v okolí Nelson Bay, Cape Province, v Južnej Afrike, sa časovo zhodovalo so zmiznutím dominantných trávnatých plôch v priľahlom vnútrozemí niekedy pred 12 000 až 11 000 rokmi. Ďalej na východ, v rovnakom časovom intervale, dažďové pralesy rýchlo expandovali cez severovýchodný Queensland v Austrálii, súčasne s nárastom zrážok o 100 až 175 % viac, ako sa tam dnes vyskytuje. Práve tento fakt ovplyvnil aj západný Irian (Nová Guinea) na severe a východoafrické krajiny Uganda a Keňa. Nie je prekvapením, že takéto klimatické zmeny vyvolali variácie v rastových vzorcoch medzi rôznymi organizmami. Veľmi "neskoré štvrtohorné" morské lastúrniky z arktickej Kanady vykazujú výrazné rozdiely v izotopovom zložení kyslíka a uhlíka v ich pancieroch, čo znamená, že tento výskyt poukazuje aj výrazné zmeny teploty mora. Je potrebné konštatovať, že celosvetovo rozptýlený dátový materiál, rôznorodej štruktúry ako zvyšky stavovcov, mäkkýšov, rastlín, geologických prvkov, klimatické a oceánske zmeny nevynímajúc, preukazuje terminálny pleistocén alebo najstarší holocénny vek na obdobie 11 500 rokov pred n. l..

Určité problémy aj napriek vedecky uznávanej rádiokarbónovej metóde pre datovanie, vytvorili kontaminácie vzoriek v súvislosti s uvolňovaním atómových častíc do atmosféry od začiatku testov jadrových bômb na Planéte Zem v roku 1945. Treba pripomenúť, že od roku 1962 testovanie jadrových bômb úplne narušilo prirodzený výskyt aktivity C14.

Zaujímavé nálezy pozostatkov mamuta zo štrkových ložísk vo východnom Nórsku poskytla rádiokarbónová metóda datovanie na obdobie 46 000 až 19 000 rokov pred n. l.. Štrk v náleze jednoznanče pochádza z takzvaných koncových pleistocénnych čias, čo má vplyv na interpretáciu dôkazov. Logický je teda záver, že všetky pozostatky boli "opätovne uložené do nových nánosov štrku" z pôvodne oveľa staršieho bahna. Je jasné, že tieto organizmy boli zahrabané činiteľom, ktorého pôsobením ich erodoval z nejakej podstatne staršej vrstvy bahna a znovu pochoval, keď uložil aj bahno so štrkom. Analogické prípady zahŕňajú aj úlomky dreva. Napríklad vzorky na dne Severného mora prostredníctvom rádiokarbónovej metódy potvrdili jeho vek oveľa starší, než je vek hostiteľských sedimentov. Napríklad v USA, ihličnaté drevo z "driftových" ložísk v Appletone, Wisconsin, pri spracovaní v roku 1965 poskytlo dátum 12 000 (+/- 300) rokov pred n. l..

Slávna zamrznutá mŕtvola mamuta nájdená v Beresovke na Sibíri, bola datovaná na dátum zhruba 39 000 pred n. l.. Peľ a úlomky rastlín, ktoré boli odobraté zo žalúdka mŕtvoly tohto mamuta (logicky zvyšky posledného jedla), poskytli informácie na vek niekde medzi 7 000 a 6 000 rokmi. Ako je to možné, že došlo k takejto odchylke? Vysvetlenie spočíva v testovaní kolagénu nachádzajúceho sa v kostiach, najmä pokiaľ sa znižuje jeho koncentrácia vekom, pričom aj prostredie pohrebiska vplýva na chybovosť výsledkov. Obrovské množstvo dát, ktoré bolo zhromaždené v rámci botanických nálezov a aj zoologických ekvivalentov, ich záverečný priemer (vypočítaný v rokoch 1997 až 2002), opakovane preukazujúci dátum pred 11 577 rokmi, čo analogicky potvrdzuje Platónovu verziu zániku Atlantídy (okolo 9 500 pred n. l.) presne 9 577 pred n. l.. 

Potvrdzujú sa tým aj informácie získané z duchovných zdrojov poznania, ktoré hovoria o období 9 564 pred n. l., čo je zanedbateľná odchylka. Podľa systémovej analýzy dôkazov, ktoré sú k dispozícii, je možné uviesť aj mesiac, kedy došlo k udalosti, resp. dôkazy smerujú ku koncu jari a začiatku leta.

Keď si uvedomíme charakter dôkazov, ktoré produkuje interdisciplinárny prienik vedných odborov, duchovné zdroje poznania nevynímajúc, veľkú katastrofu, ktorá zasiahla a zdevastovala Planétu Zem, výslovne popisujú ako nešťastie spôsobené príčinou konfrontácie medzi Zemou a iným nebeským telesom. O tom niet pochýb. 

Viaceré autority, ktoré podrobne študovali geofyzikálne javy, evidentne hovoria o tom, že sa javia ako dočasné, spadajú do časového rozpätia tejto závažnej udalosti. Jednoznačne dospeli k záveru, že tieto anomálie môžu byť výlučne výsledkom vplyvov, ktoré rovnomerne pôsobili na zemeguľu ako celok zvonka. Ide teda o pôsobenie externých vplyvov.

Aj v súvislosti s činnosťou budovania hôr, ktorá charakterizovala väčšinu z obdobia "neskorého pleistocénu" prof. Rudolf Hauthal a prof. Hans Meyer po precíznom štúdiu fenoménov "doby ľadovej" v andskom Peru a Bolívii s ohľadom na ešte širší rozsah geologických faktorov uviedli, že:

"V súvislosti s hromadiacimi sa dôkazmi, že obdobie "ľadu" prebiehalo súčasne na celej zemeguli, fakty vedú k jednoznačnému záveru, že hlavnú príčinu udalosti je potrebné hľadať mimo zemegule, teda logicky kozmickej povahy. Sytémová analýza jednoznačne produkuje záver, že nemohlo ísť v žiadnom prípade o príčinu, ktorá má lokálny vplyv na špeciálne oblasti zemegule, pretože by nezodpovedala za všetky javy. Genéza súčasného biologického vyhynutia zvierat, rastlín (často bežne považovaných za formy doby ľadovej) a rastlín "neskorého pleistocénu" bola realizovaná bez ohľadu na vek, veľkosť, pohlavie, išlo o neprirodzené pôsobenie náhle a násilné, zabíjanie prebehlo obez rozdielu súčasne na všetkých kontinentoch, s výnimkou Antarktídy. Toto sú jasné dôkazy globálneho charakteru príslušnej katastrofy o významnej situácii, že k výsledným vyhynutiam došlo ďaleko za hranicami, ktoré ortodoxný glacializmus stanovil režimom doby ľadovej. Samotní biológovia to taktiež zdôrazňujú. Išlo o pôsobenie obrovskej sily na viacerých miestach Planéty Zem, alarmujúcou rýchlosťou a o výnimočné okolnosti, ktoré mohli spôsobiť tieto celoplanetárne zmeny.".

Popisy božstiev, hadov, rôznych príšer, horiacich gulí, vodných stien a pod., ktoré boli reprezentované mnohými starými textami, legendami a tradíciami, ako boli videné na oblohe, padajúce z oblohy smerom na Zem, na nebesách a podobne, sa opakujú. Špeciálne bolo popisované obrovské nebeské teleso a jeho časti, ktoré sa približovalo k Zemi (tibetské prastaré texty, traktáty, ruské dávne texty, Védy a letopisy...). Podľa duchovných zdrojov informácii ale aj viacerých vedcov ide o už spomínané "smrtiace kyvadlo" Nimiru, ako trosku (pozostatok) bývalej planéty našej Slnečnej sústavy Maldek (Tir). Viaceré vedecké autority sa zhodli na pomenovaní asteroid, resp. kométa, čiže nebeské teleso pôsobiace z kozmického priestoru. Pozrime sa na to bližšie, čo hovorí veda ...

Planéta Zem je jednou z rodinky, ktorá tvorí našu Slnečnú sústavu. Je svojim charakterom mimoriadna. Je to veľmi dobre vyvinutá "vodná" planéta, na rozdiel od "bezvodných" planét ako Merkúr a Mars alebo plynných planét ako Jupiter, Saturn, Urán, Neptún. Zem obieha okolo Slnka vo vzdialenosti 148 800 000 km, raz za 365 dní (jeden rok), po 24 hodinách tvoriacich jeden deň. Pohybuje sa po dráhe, ktorá nie je kruhová, ale má obrovskú elipsovitú dráhu. Rôzne priblíženia Zeme v eliptickej dráhe k Slnku (najmenšia a najväčšia) sú známe ako slnovraty (zimný a letný). Rovníkový priemer predstavuje 42,72 km. Zem má os, okolo ktorej sa otočí raz za 24 hodín. Os nie je vzpriamená (teda nie je v pravom uhle k rovine obežnej dráhy Zeme) ale je naklonená v uhle 23,5 stupňa od vertikály. To vysvetľuje zmenu počtu hodín denného svetla v ktorýkoľvek deň. S rotáciou Zeme okolo Slnka sa vplyvom náklonu zemskej osy vytvárajú 4 ročné obdobia. Tieto ukazovatele, však v dávnej minulosti neboli rovnaké, najmä pokiaľ hovoríme o náklone osy. Podľa dôkazov a tradícií bola zemská os v dávnej minulosti viac vertikálne zarovnaná. Zem nie je ani ideálnou guľou, pretože v takom prípade by nemala žiadnu stabilitu otáčania okolo osi. Stabilita zemskej osi je odvodená od geoidálneho tvaru (rovníková vydutina, ktorá stabilizuje Zem pri rotácii a bráni jej prevráteniu z pólu na pól). Toto rovníkové vydutie tiež umožňuje použitie krútiacoch momentov Slnka a Mesiaca, ktoré spôsobujú, že Zem sa kýva a tým vzniká pomalá precesia rovnodennosti, čo súvisí aj s hustotou a aktuálnou rýchlosťou otáčania.

Pokiaľ by však nejaké teleso (nebeské teleso) pôsobením zvonku mohlo dostatočne ovplyvňovať Zem, napríklad vyvolať väčší krútiaci moment, zmenil by sa tým uhol rotácie a aj axiálny sklon zemskej osi. Hypoteticky by sa potom prispôsobila tomu aj rovníková vydutina a táto by prinútila zemskú kôru prispôsobiť sa tejto vydutine. Otázka, či existuje trvalá tuhosť alebo absencia tuhosti v hlavnom geoidálnom tvare? Akýkoľvek výrazný odklon od jeho súčasného tvaru by sa určite prezradil veľmi jednoducho premiestnením oceánov, pretože oceány, ktoré nadobudnú rovnovážny tvar, by potom dominovali buď na póloch alebo v rovníkových oblastiach. V skutočnosti rozloženie pôdy a vody nevykazuje žiadnu významnú tendenciu takéhoto typu. Na druhej strane sa predpokladá, že rýchlosť rotácie Zeme sa v geologickom čase výrazne zmenila. Zmenila sa buď tým, že sa uvoľnil moment hybnosti Mesiaca prostredníctvom slapového trenia (Mesiac vykazuje známky slapového vydutia pre väčšiu blízkosť k Zemi), alebo rýchlosť rotácie môže byť určená rezonanciou s atmosférou. Príliv a odliv by sa v takom prípade musel podstatne zmeniť so zmenami v štruktúre atmosféry.

... pokračovanie nabudúce ...

© Andrea Lavenda, www.ariadneknihy.sk, november 2024

© Marian Lavenda, www.ariadneknihy.sk, november 2024