Doc. Ján Dudáš : Kauza ulice Dr. Jozefa Tisu vo Varíne ... (3. časť)

Dnes zverejňujeme 3. časť čerstvo dokončenej analýzy z pera doc. Ing. Jána Dudáša, DrSc, ktorej celý názov znie nasledovne : "Kauza ulice Dr. Jozefa Tisu vo Varíne ... anticivilizačné zlyhanie nedekomunizovaných paranoidných aktérov ako pohrobkov totalitárneho komunizmu".

.........................................................

... pokračovanie nadväzuje na záver druhej časti článku zo dňa 11. februára 2025 :

Česko-Slovensko bolo vystavené na slobodomurárskych ideách a bolo nimi celkovo ovládané. Koncom 19. storočia globálny parazit prijal dve koncepcie – premeniť zlé chazarstvo na národ a zachovať zlé chazarstvo ako mafiu, t. j. ponechať ich "vyvoleným národom" (Petrov 2023, s. 62). Vybral si k tomu umelo skonštruovaný štát – vojnovú prvú Č-SR. Masaryk začal spolupracovať so sionistami v rámci Stredoeurópskej únie, ktorá sa ustanovila v New Yorku v októbri 1918 a Masaryk bol zvolený za jej predsedu (Pojar 2017, s. 168). Hlavnou požiadavkou amerických sionistov bolo uznanie tzv. židovskej národnosti a zástupcov sionistických síl.

V skutočnosti politika Prahy voči Slovensku bola kolonialistická od vzniku vojnovej prvej Č-SR, čo dokladuje výrok "Slovensko bude naší koloniální zemí" (Ottov obchodný slovník, II. vydanie, 1925, s. 1217). Slovenský národ i český národ v "obrezanej" prvej Č-SR i "obrezanej" terajšej Českej republike žili a žijú v kolektívnom bezvedomí súc stále ohlupované masarykovským mýtom najmä z politických a akademických kruhov humanitných disciplín vrátane mainscreamových (tzv. mainstreamových) médií (Klimek 1996; Bartoš 2015).

Objektivizujúce diela o Tisovi napísali "Muž, ktorý sa vzoprel Hitlerovi " (Vrba 1998) a historik profesor M. Ďurica "Jozef Tiso – Životopisný profil" (Ďurica 2017). V prípade J. Tisu ide o štátnika, ktorý sa vzoprel Hitlerovi a zachránil slovenský národ, i keď sa dopustil určitých chýb. A z neznalosti pravdivej histórie usvedčili nielen Tichákovú, HÚ SAV, Ústav pamäti národa, Slovenský zväz protifašistických bojovníkov ale aj v histórii nevzdelanú justíciu aj traja historici. Preukázali ich nielen nevzdelanosť a nekompetentnosť v najnovšej histórii Slovenska, navyše ignorancia a nezáujem o fakty navrhuje, že ide o kognitívnu neschopnosť resp. o kognitívnu impotenciu, alebo paranoju resp. resp. o diagnózu F 74 – disociácia inteligencie, t. j. akoby bili v hlave dva mozgy, jeden normálny a druhý mozog debila, imbecila či idiota. (Lipták 2024).

Ku historickým súvislostiam sa vyjadrili objektivizujúci historici PaedDr. PhDr. Ladislav Moravík, doc. PhDr. Ivan Mrva, PhD. a historik Anton Hrnko, PhD., ktorý sa vyjadril aj k právnym a historickým súvislostiam. Vysokoškolský pedagóg, učiteľ dejepisu a výchovy k občianstvu PaedDr. PhDr. Ladislav Moravík, jej v liste uviedol. "Práve fakty, ktorými chcete ľudí presvedčiť, sú skôr lžami, osobnými pocitmi a nepochopením historických súvislostí. Dr. Jozef Tiso nikdy nedal žiadny priamy rozkaz či podnet na vyvezenie kohokoľvek zo štátu na čele ktorého stál. Niet o tom jediný relevantný dôkaz".

Historik docent Mrva uviedol : "Keď by som sa mal vyjadriť ku stanovisku k osobe dr. Jozefa Tisa historikmi I. Kamencom a J. Švarcom z Historického ústavu SAV, pravdu povediac, iné som nečakal. Na prvom prezidentovi Slovenskej republiky a jeho verejnej činnosti nenašli nič pozitívneho, hodnotenie zostavili len z negatívnych javov, vytrhnutých z kontextu doby a v stanovisku sa kumulujú len otrepané frázy a dezinformácie. Historický ústav SAV bol ideologickým pracoviskom Ústredného výboru Komunistickej strany a aj po politických zmenách predovšetkým v oblasti slovenských dejín 20. storočia mnohí pracovníci ďalej rozvíjajú tézy petrifikované minulým režimom, najmä však pri hodnotení osobností Slovenskej ľudovej strany, neskôr (Hlinkovej SĽS), autonomistického hnutia a Slovenského štátu, resp. republiky v rokoch 1939-1945. Tieto tendencie zosilneli po roku 2000, keď Ústav opustili starší pracovníci, ktorí zažili režim 1. Slovenskej republiky alebo sa dokonca stretli s prezidentom Tisom a mali na SR i jej prezidenta svoj vlastný názor vyplývajúci z osobných poznatkov.

Už prvá veta hodnotenia dr. Tisu je účelová a bez reálneho základu: "Ak postavíme osobu J. Tisa napomyselné váhy histórie a berieme do úvahy všetky dobové dokumenty, jeho postava sa javí v negatívnom svetle". Tých dobových dokumentov je nesmierne veľa a vo väčšine z nich sa Tiso javí v pozitívnom svetle. Zostavovateľ dvojdielnej zbierky dokumentov Jozef Tiso – prejavy a články (1913-1945) I. a II. diel Ladislav Suško sa mi priznal, že ako evanjelik a odchovanec bývalého režimu mal k Tisovi rezervovaný vzťah, no tri roky zbieral jeho články, prejavy a ďalší materiál a pozorne ich čítal. Jeho názor na prvého slovenského prezidenta sa diametrálne zmenilo, považoval ho za hlboko sociálne cítiaceho človeka, humánne založeného, veľkorysého aj voči svojim politickým odporcom. Z iniciatívy J. Tisa sa dňa 20. novembra 1938 konal Deň slovenskej lásky jednoty a zmierenia.

Aj samotní autori hodnotenia použili lož, keď uviedli: "Je priam nepochopiteľné, že ešte po Hitlerovej smrti, už z emigrácie, poslal (Tiso ) novému nemeckému kancelárovi Karlovi Donitzovi začiatkom mája 1945 telegram s ubezpečením, že slovenský štát (vtedy už nejestvujúci) potvrdzuje vernosť Veľkonemeckej ríši, ktorá tiež už zanikla. Je zarážajúce, že spoluautor hodnotenia I. Kamenec v Tisovej biografii Tragédia politika, kňaza a človeka z roku 1998 na strane 123 hodnotí tento telegram ako pochybný, nejestvujúci a ja hovorím, že bol ako mnohé iné dokumenty dodatočne vymyslený. Už táto skutočnosť potvrdzuje, že autori stanoviska sa sami usvedčili z tendenčnosti a zaujatosti.

Za tieto nepopierateľné úspechy, ktoré znamenali krach čechoslovakizmu, teda českej hegemónie aj do budúcnosti už roku 1941 z Londýna Benešovci svojim bratislavským priaznivcom poslali odkaz, že "Tiso musí viset", okrem neho i Mach, Čatloš, Tuka, Sivák Sokol a ďalší exponenti Slovenskej republiky. To už propaganda maľujúca Slovenskú republiku a jej prezidenta najčernejšími farbami pracovala naplno a neprestala takto pracovať dodnes.

Samostatné Slovensko bolo v tieni Nemecka, čo je pochopiteľné vzhľadom na okolnosti európskeho politického vývoja. Bolo viazané ochrannou zmluvou z marca 1939. Jozef Tiso pri jej koncipovaní vo Viedni však odolal nemeckému tlaku a nebol ochotný súhlasiť s umiestnením nemeckých posádok na celé územie Slovenska, dokonca už chcel z rokovania odísť a Hitler popustil. Režim, ktorý zastrešoval Tiso politických odporcov zapojil do verejného života a do budovania nového Slovenska. Na Slovensku nebol z rozhodnutia súdov, či iných štátnych orgánov nik popravený a to napriek vojne, sabotážam a organizovaniu podzemného hnutia. V neutrálnom a mierovom Švajčiarsku popravili v rokoch 1940-1945 17 ľudí. Nie je pravdou, to čo napísali autori hodnotenia, že J. Tiso diskrimináciu a perzekvovanie židov podporoval nielen podpisom príslušných zákonov, ale aj verbálne svojim prejavmi.

Prezident sa pri súkromnom rozhovore zmienil, že rozdať tých pár plieškov Nemcom stálo za záchranu Bystrice, Brezna a Zvolena pred skazou a množstva ľudí pred smrťou. Generál Höffle chcel za vyvraždenie nemeckej vojenskej misie popraviť tristo rukojemníkov z Martina a zničiť tri hlavné hniezda odporu podobným spôsobom ako to Nemci práve robili vo Varšave. Tiso dôrazne žiadal, aby zmenil svoje rozhodnutie a keď generál prejavil ochotu, ale len v prípade prezidentovej aktívnej účasti na slávnostnom defilé, Tiso návrh na kompromis prijal. Hovorí sa, že ak niekto zachránil čo i len jeden život, akoby celé ľudstvo zachránil. A tak za 30. október 1944 patrí Jozefovi Tisovi vďaka, aspoň dodatočne. Tie masové hroby sa plnili obeťami nemeckých bezpečnostných síl od novembra 1944, dovtedy masové hroby sa plnili obeťami rôznych partizánskych samozvancov, Sklené (190 dedinčanov), Magurka, Poníky, Kováčová a iné. Kde to len bolo možné, J. Tiso zasahoval, aby zmiernil represálie v réžii, na Silvestra 1944 osobnou intervenciou zachránil pred popravou 10 bystrických rukojemníkov, bol medzi nimi aj dr. Nábělek. To nebola ojedinelá udalosť. 

V žurnalistike platí zásada získať aspoň dva nezávislé zdroje, tak by sa malo postupovať aj v tomto prípade, lebo Hist. ústav SAV nemá monopol na pravdu ani objektivitu. Musíme si uvedomiť , že vývoj dal Tisovi za pravdu. Spolu s Hlinkom stál na čele zápasu za národnú emancipáciu, samobytnosť a zvrchovanosť, z čoho potom rezultoval 14. marec 1939 a v konečnom dôsledku aj 1. január 1993.

Za súčasných pomerov by mu to na Slovensku neprešlo, lebo systematicky, organizovane sa ničia, odstraňujú a vandalsky znehodnocujú hmotné pamiatky súvisiace s J. Tisom. (Hrob, miesto narodenia, zmienka o účinkovaní v Rajci v Bánovciach atď.) Z iniciatívy pani lekárničky je teraz na rade aj Varín".

Teda lož sa stala princípom nielen práva na Slovensku (Dudáš 2011), ale aj vykladačov histórie z Historického ústavu SAV. Niektorí z nich pôsobia ako sekta oslíkov s dvojitou morálkou, užitočných ako otrokov globálneho parazita. Práve tento ústav dlhodobo tvrdí, že v boji proti fašizmu na území Slovenska išlo o obhajovanie slovenských záujmov, čo je zvrhlá sofistika. Obdobne to bolo v prípade neobjektívnych výpotkovvpracovníkov trockistického Ústavu marxizmu-leninizmu, ale aj justície (Dudáš 2011). To, že títo pracovníci HÚSAV ignorovali literatúru kritických autorov, postupovali subjektívne, neodborne a protivedecky, prejavili sa ako cenzori, pristupovali v rozpore s vedeckou metodikou skúmať všetky aspekty javu a hľadať pravdu. Robia ideológiu a politiku, nie vedu, spreneverili sa vede. Tieto činy ich zaraďujú medzi degenerované osoby s dvojitou morálkou, škodné, protivedecké a protislovenské sily v HÚ SAV. Keby sme my v prírodných a technických vedách pracovali ako zmienení pracovníci, ľudstvo by doposiaľ žilo v jaskyniach. Možnú príčinu nevedeckého prístupu nielen historikov ale celej humanitnej inteligencie reflektoval vyššie uvedený profesor a bádateľ v oblasti inteligencie ako psychologického javu (Weiss 2000).

Teda občianske združenie Bystrina dalo ocenenie osobe, ktorá na základe účelových klamstiev robila "niekoľkoročný boj za premenovanie ulice Dr. Jozefa Tisa". Bola nielen nedovzdelaná v histórii, ani sa o to nesnažila napriek existencii objektivizujúcej literatúry a zaštiťovala sa "inštitúciami Historický ústav SAV a Ústav pamäti národa", pričom Historický ústav SAV prefíkane zotrváva naďalej pri neobjektívnom hodnotení prvej Slovenskej republiky a jej činiteľov a navyše s metódou klamstva a Ústavu pamäti národa, založeného mojím konškolákom z EF SVŠT v Bratislave, vtedy beatnikom, je ústavom len policajného dejepisectva a v civilizovanom štáte nemá nárok na existenciu.

5. Odborné zlyhanie nedekomunizovanej justície a jej politický aktivizmus

Ak fakty a tvrdenia nie sú presné, vytvára sa povera. Ak hovoria fakty, bohovia mlčia. Do roku 1945 bolo striktne oddelenie politických a kriminálnych činov. Politických odsúdencov bolo možné kritizovať i chváliť. Po prepustení neboli spoločnosťou ostrakizovaní. Ale ak niekto bol odsúdený za kriminálny trestný čin, jeho spoločenská izolácia bola horšia ako samotný trest. S takou osobou si už žiaden slušný človek za jeden stôl nesadol. Otec Hany Ponickej bol sudcom za bývalej republiky i za prvej Slovenskej republiky. Súdil vždy podľa práva. Keď však videl, čo sa deje po roku 1945, odmietol súdiť a požiadal o penzionovanie (in A. Hrnko, https://skspravy.sk/komentare, 17.1.2025).

V rámci prokurátorsko-policajného výkladu dejín sa vykonštruovali tie najohavnejšie obvinenia, vynútené doznania, krivé svedectvá atď. Politici, prokurátori, policajti a sudcovia boli hlavnými deformátormi výkladu mnohých stránok povstania. Historici už len ako papagáji si osvojovali to, čo vykonštruoval mocenský aparát. Boli to učenliví papagáji hrajúci sa na vedcov (Ďurica 20017, s. 652). "Upozornenie prokurátora JUDr. Peter Mihála z Generálnej prokuratúry SR na porušenie zákona vo veci Pamätnej tabule Jozefa Tisa v obci Oščadnica" je dôkazom, že prokurátor Mihál použil gumový paragraf zákona č.487/2013 Z. z. o protifašistickom odboji, postavený na pôsobnosti Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov a "zhltol aj s navijákom" neobjektívne a klamlivé tvrdenia uvedených inštitúcií. Môže sa síce formálno-právne zaštiťovať tým, že sa opieral o stanoviská len účelovo vybraných inštitúcií, no nemôže sa vyviniť z ignorovania legislatívy, ktorá nariaďuje povinnosť objektívne a teda pravdivé preskúmanie podnetu - skutku. A súd skúma skutok, vychádza zo zásad, ktoré sú v ústave. Prokurátor i správny súd postupovali politicky účelovo, ignorujúc iné inštitúcie, napríklad Historický odbor Matice slovenskej, a keďže to neurobili, postupovali proti duchu legislatívy, teda ju porušili, čo navrhuje myšlienku, že spáchali trestný čin zneužitia právomoci verejného činiteľa. Na základe objektívnych informácií by prokurátor i správny súd došli k inému rozhodnutiu. Navyše neexistoval právny titul, aby krajský správny súd vstúpil do originálnej ústavnej právomoci obce Varín. Prokurátor, ktorého nezaujíma pravdivý stav vecí, neslúži spravodlivosti, stáva sa nepriateľom spravodlivého a civilizovaného práva, zástancom "pästného práva" z obdobia spoločnosti v dobe kamennej, protoprávnym eunuchom a pre takýchto prokurátorov sa zaužívalo slangové označenie prokurvátor – prokurátor, ktorí "kurví" právo. Ignorujúc objektívne poznanie a rozhodovanie takíto prokurvátori a sudcovia pôsobia ako justiční žoldnieri, ako užitoční oslíci. V širšom geopolitickom uvažovaní to nastoľuje otázku, či sa nejedná užitočných oslíkov ako bojovníkoch cudzej mocnosti.

Upozornenie prokurátora JUDr. Peter Mihála z Generálnej prokuratúry SR na porušenie zákona vo veci Pamätnej tabule Jozefa Tisa v obci Oščadnica, sú právne účelovo naskladané vety s gramatickou skladbou, schvaľujúcou popieranie objektívneho zobrazenia skutočnosti. Je to právna sofistika ako vyšitá, ktorá prevracia právo v neprávo a neprávo v právo. Ide tu zjavne o typické profesionálne zdeformovanie právnikov - neschopnosť objektívne posúdiť spoločenské javy a ich súvislosti zdravým sedliackym rozumom, ale s klapkami na očiach, napodobňujúc tak poštárskeho peja-koňa s klapkami na očiach.

Historik Hrnko skonštatoval: "Po dlhom období sme sa opäť vrátili do obdobia, keď o našich dejinách rozhodujú prokurátori a sudcovia – aktivisti. Rozhodnutie Krajského správneho súdu je aktivistické najmä z toho dôvodu, že prednedávnom bol prijatý zákon o nežiadúcich názvoch verejných priestranstiev. Zákon – bez obdoby v zákonodarstve iných štátov s veľmi gumovým charakterom – síce takéto názvy zakázal, ale neurobil to spätne. Teda zákonodarcom zjavne neprekážali názvy ulíc v čase prijatia existujúce. Teda neexistoval právny titul, aby správny súd vstúpil do originálnej ústavnej právomoci obce Varín. Asi tak možno hodnotiť rozhodnutie Krajského správneho súdu v Banskej Bystrici, ktorý sa stotožnil s názorom prokurátora Petra Mihála, podľa ktorého musí byť nežijúca osobnosť, po ktorej je nazvaná ulica, vnímaná výrazne pozitívne. Aký právny obsah má "vnímanie výrazne pozitívne"? Anton Hrnko odporúča Žilinkovi, aby neriešil otázky slovenských dejín. "Záverom si dovoľujem odporučiť generálnemu prokurátorovi, aby neriešil otázky slovenských dejín, ale venoval sa skutočným problémom Slovensku" (https://skspravy.sk/, 8.7.2024). Tým usvedčil generálneho prokurátora, že generálna prokuratúra prekročila oblasť svojho pôsobenia na oblasť, v ktorej nemá kompetenciu.

Navyše v rozpore s poslaním generálneho prokurátora nekoná v iných záležitostiach ako bolo napríklad mlčanie a nekonanie v prípade napadnutia Slovenska biozbraňou covidu. Aká škodná je generálny prokurátor Žilinka, keď generálna prokuratúra mlčí pri trestnej činnosti policajtov, vyšetrovateľov, sudcov, advokátov, politikárov a žurnalistov ?! Žilinka nepozná svoje povinnosti resp. ich ignoruje, čím nielen porušuje svoje pracovné povinnosti, ale navyše to evokuje otázku, či tým nepácha trestnú činnosť zneužitia právomoci verejného činiteľa. Pre Slovensko smrtiaca činnosť generálneho prokurátora. Sterilná prokuratúra na Slovensku sa stala v zmysle spravodlivého práva iba nečinnou optickou výplňou právneho systému.

Gumová formulácia zákona bez definície či presnejšieho vymedzenia pojmu robí zákon hmlistým (aký to rozdiel od prírodovedných a technických zákonov!) ako potenciálnu službu extrémistickým anticivilizačným silám finančnej chobotnice chazarskej či inej svetovládnej mafie, pretože vládna moc v predklone pred týmito silami môže označiť za tento pojem hocičo, čo vyhovuje týmto silám. Stavať právo na gumovom zákone je ako stavať dom na piesku. Extrémne vágne formulácie väčšiny právnych nástrojov umožňuje stíhať za čokoľvek.

Gumové zákony sú obdobou stredovekého "rúhania sa" – katolíckej-marranos inkvizície s jej honom na čarodejnice. Inkvizícia je najsadistickejší spôsob vynucovania nepravdivých priznaní mučením. Inkvizícia je antihumánnny, anticivilizačný, zločinecký patologický prejav vatikánskej (katolíckej) cirkvi a marranos, zavedený najvyšším klérom talárovej šľachty v stredoveku, uskutočňovaný najmä pomocou marranos (prekrstení chazari) na čele s Torquemadom a inými. Zaviedli Torquemadove mučiarne - napríklad rozžeravený železný pavúk na odtrhávanie ženských ňadier, ozubené kliešte na pomalé rozdrvenie varlát, kropidlo s roztaveným olovom na obnaženú kožu, trhanie nechtov, mučidlo na zdieranie kože zaživa, naťahovanie na škripec – trhanie tela zaživa a podobne (Browser 2003, s. 45, 85, 125). Božie súdy a inkvizícia boli od samého začiatku obyčajným barbarstvom pomätených psychopatov. Bolo to najdlhšie trvajúce zverstvo legalizované zákonom. Inkvizícia je antihumánnny, anticivilizačný, zločinecký patologický jav vatikánskej (katolíckej) cirkvi, zavedený najvyšším klérom talárovej šľachty v stredoveku. Svätá inkvizícia bola najdokonalejším najrozšírenejším a najdlhšie trvajúcim zverstvom legalizovaným zákonom, akú kedy zaznamenala história (Browser 2003, s. 102, 128). Mučenie bolo právoplatné od r. 1252, kedy ho schválil pápež Inocent IV. – až do nového kódexu kanonického práva v r. 1917 (Browser 2003, s. 102). Inkvizičné prenasledovanie sa nedotklo marranos.

Napriek pokroku vo vede v sfére práva pokrok nenastal, modernizácia sveta 20. storočia na rozdiel od vedy a techniky ho obišla (Ferko 2000). Čo sa týka legislatívy, tá je v druhej SR prehustená antihumánnymi a anticiviliačnými gumovými zákonmi, ako sú: Podpora a propagácia skupín smerujúcich k potlačeniu základných práv a slobôd, Výroba extrémistických materiálov, Rozširovanie extrémistických materiálov, Prechovávanie extrémistických materiálov, Hanobenie národa, rasy a presvedčenia, Podnecovanie k národnostnej, rasovej a etnickej nenávisti, Podnecovanie, hanobenie a vyhrážanie osobám pre ich príslušnosť k niektorej rase, národu, národnosti, farbe pleti, etnickej skupine alebo pôvodu rodu. Gumové zákony vnieslo do justície pseudokresťanské KDH (spolu s SDKU a slúžnovským ANO slovenského Nemca) svojím ministrom pravosúdia Lipšicom (podľa investigatívnej novinárky J. Telekiovej a iných chazarského pôvodu z klanov s dvojitou morálkou – Teleki 2022; MacDonald 2002) rekodifikáciou trestného zákona v roku 2003 a Ficov Smer (spolu s koaličným HZDS) ich v roku 2008 anticivilizačne potvrdil ďalšou rekodifikáciou trestného zákona (Dudáš 2024). To je dôkazom, že tzv. pravica i tzv. ľavica sú napojené na idey globálneho parazita. 

Hranie sa na pravicu a ľavicu je len divadlo pre masy podľa plánov globálneho parazita. A prax justície dokazuje jej schizofrénnosť vo využívaní týchto dystopických zákonov, ktorých náplň prináležia do občianskeho práva. Keď tieto gumové zákony porušujú politikári, žurnalisti a iní z klanov s dvojitou morálkou (napríklad Šebej, Šoltész a iní), justícia mlčí a navyše ich chráni, trestné podania sú opakovane odmietané. Ak však ide bielych, ktorí odhaľujú pravdu ohľadne spoločenských javov a kritizujú rozvratné sily s dvojitou morálkou v spoločnosti, justícia je aktívna a v najnebezpečnejšom evanjeliu "demokracie" (Romanoff 2022), v ktorom sudca je ultimatívny rozhodca (anticivilizačný stav práva), pácha politické procesy nielen s politikmi (Kotleba, Mazurek, Mizík a iní), žurnalistami (Telekiová, Rostas a iní, komunikačné prostriedky ako rádio Frontinus a iné ), navyše aj s bádateľmi a vedcami (Magát, Dudáš a iní).

Tým len dokazuje, že plní jednu z úloh uvedených v publikácii "Kniežatá zloby", odhaľujúcej plány globálneho parazita: "najdôležitejší je úrad spravodlivosti" (Helebrandt 1991, s. 8). A v svojej nevyškolenosti, rurálnej nevedomosti a nerozhľadenosti v geopolitike ani nevediac, že je užitočným oslíkom globálneho parazita (Lina 2004; Petrov 2023). Že existuje mafia v talároch, ktorá zneužíva gumové zákony na páchanie trestnej činnosti zneužitia právomoci verejného činiteľa, dokázala investigatívna novinárka J. Telekiová, ktorá bola roky stíhaná nezákonne. Až 320 sudcov a viac ako 120 prokurátorov zdokumentovala novinárka J. Telekiová (Telekiová 2022). Súčasná vládna koalícia (spoločne s politicky angažovanými policajtmi, sudcami a prokurátormi) je viditeľne schopná doslova čohokoľvek. Súdy namiesto presadzovania ústavy a zákonov systematicky právny štát likvidujú. Sudcovia sa zaradili do zástupu prívržencov bezprávia. Hlupáci rozhodujú, čo je právne a správne (Drgonec 2021, s. 226). Právnici sú najväčší porušovatelia zákonov.

Na rováš prokuratúry uviedol docent Drgonec. "Prokuratúra takmer nikdy nerobila to, čo by mala, ani jeden z prokurátorov sa nezaujíma o zákonnosť a dôvodnosť textov legislatívy" (Drgonec 2021). Sterilná prokuratúra na Slovensku sa stala v zmysle spravodlivého práva iba nečinnou optickou výplňou právneho systému. To je zrada funkcie prokuratúry. Generálni prokurátori krytím trestnej činnosti vyrábajú zločincov a páchajú trestnú činnosť zneužitia právomoci verejného činiteľa. A Žilinku na post generálneho prokurátora navrhol predseda parlamentu B. Kollár (údajne chazarského pôvodu), čo by vysvetľovalo jeho nečinnosť a krytie trestnej činnosti prokurátorov, sudcov, vyšetrovateľov, advokátov, policajtov, politikárov a žurnalistov - vymazať a nahradiť :

To, že generálny prokurátor nekoná pri závažných trestných činoch, najmä počas koronafašizmu v rokoch 2020 – 2023, a prokurátori prekvalifikovávali trestné oznámenia na sťažnosti a tým znefunkčnili prokuratúru, navrhuje myšlienku o dohode medzi Žilinkom a jeho navrhovateľom na post generálneho prokurátora, príslušníka klanu s dvojitou morálkou ako dedičných degenerátov (a nimi je, žiaľ, prerastená celá riadiaca štruktúra štátu a preto je Slovensko v chaose ), že Žilinka ako GP nebude stíhať zločinov. Jeho nečinnosť a krytie trestnej činnosti prokurátorov, sudcov, vyšetrovateľov, advokátov, policajtov, politikárov a žurnalistov je pre Slovensko katastrofálna. Znefunkčnil prokuratúru. Nie je to protištátny čin páchania trestnej činnosti zneužitia právomoci verejného činiteľa?

Keby generálny prokurátor Žilinka plnil svoju povinnosť, nebol by tu žiaden corona fašizmus v rokoch 2020 – 2023 s cca 40 000 nadúmrtiami. Navyše generálna prokuratúra urobila nezmysel - "zosúladila" zákon s nezákonnosťou. Mikasove vyhlášky sú nezákonné, no podľa generálnej prokuratúry treba ich dodržiavať. Absolútnou absurditou a anarchiou už v generálnej prokuratúre je rozhodnutie JUDr. Černej z generálnej prokuratúry, že hoci Mikasove vyhlášky UVZ trpia deficitom právomoci, nemajú zákonnú právomoc, teda sú nulitné, no treba ich dodržiavať (Krajníková, IR Sobodný vysielač 2023) !?! Sú to prokurátori impotenti či prokurvátori. To už je na úrovni psychiatrickej diagnózy F 74 (Lipták 2024). Polícia a prokuratúra vedome znásilňujú a porušujú právo. Prezidentka, ústavný súd, prokuratúra i súdy tolerujú porušovanie dokonca ústavy v prípade kovidového "zákonodarstva". Právna debilita pracuje v celej prokuratúre, je to vrchol právnej debility.

Generálna prokuratúra sa stala politickým orgánom v službe rozkladných síl spoločnosti, teda nepriateľom spoločnosti. Prokuratúra a súdy sú spolitizované, hluché a slepé. Nastala absurdná situácia v justícii. Právnici sa živia porušovaním práva. Je to Augiášov chliev v justícii (Dubovský 2023). Treba konštatovať, že poznanie vlastných dejín nemôže byť trestnou ani protispoločenskou činnosťou, že poznanie musí byť objektívne a zahrňovať svetlé aj tmavé stránky dejín. Poznanie má byť objektívne, avšak justícia v nevedomej či vedomej službe antihumánnym a anticivilizačným silám spoza opony umelo prenáša problém historiografie a poznania vlastných dejín do roviny trestného práva. Dobové rozhodnutia bez riadneho historického prehodnotenia nemôžu byť bázou akéhokoľvek súdneho rozhodnutia, pretože súd nemá odbornú kompetenciu na posudzovanie historických javov a v zmysle spravodlivého práva sa nemôže opierať o jednostranné neobjektívne či zavádzajúce resp. klamlivé tvrdenia politických či ideových inštitúcií, teda neobjektívnych vyjadrení inštitúcií.

... pokračovanie nabudúce ...

autor : © doc. Ing. Ján Dudáš, DrSc, febuár 2025