Zimný slnovrat a Michal: Cesta do tmy, kde sa rodí svetlo

Jeseň neprichádza len do krajiny, ale aj do človeka. Vzduch stíchne, farby sa zatvoria do hĺbky a deň sa pomaly skracuje, akoby nám príroda nenápadne brala z rúk všetko zbytočné. Vonkajší svet síce ešte chvíľu hrá svoju hru rýchlosti, termínov a hluku, ale vnútri sa ozýva iný rytmus. Rytmus, ktorý nechce viac. Chce menej – a pravdivejšie.

Slovanské obrazy sveta poznajú zvláštnu dvojicu síl, ktoré sa v človeku striedajú rovnako prirodzene ako ročné obdobia. Perún je jas, oheň, hranica, rozhodnutie. Je to sila, ktorá stojí rovno, dýcha plno a neuhýba do mlhy. Veles je zem, voda, sen, premena. Je to sila, ktorá sa pohybuje pod povrchom, zvádza do hĺbky, otvára intuície, ale tiež skúša človeka tým, čo je mäkké, lepkavé a nejasné. V príbehoch má Veles často hadovitý, drakovský tvar, nie preto, že by bol "čisté zlo", ale preto, že sa vie obmotať okolo pozornosti, okolo túžob a slabostí – a stiahnuť človeka do priestoru, kde sa ťažko rozlišuje.

Pred zimou sa táto skúška zintenzívni. Veles v nás vie prehovoriť ako únava, ktorá nechce počuť vlastné potreby. Ako hlad, ktorý nie je hladom, ale túžbou po úľave. Ako nekonečné odkladanie, rozptýlenie, zbytočné debaty, ktoré nič neriešia. Ako tiché presvedčenie, že musíme ešte niečo dohnať, niekomu niečo dokázať, stihnúť niečo "perfektné". A pritom to, po čom najviac túžime, je obyčajný pokoj – v tele, v hlave, doma, v srdci.

Perún prichádza nenápadne. Neprichádza ako hrdina z obrázku, skôr ako jednoduchá veta, ktorú konečne vyslovíš. Ako chvíľa, keď vypneš to, čo ťa žerie, a zvolíš si ticho. Ako rozhodnutie, že dnes stačí. Ako hranica, ktorá nie je tvrdá, len jasná. Perún je schopnosť zjednodušiť život tak, aby sa doň vrátil dych. Keď sa človek vráti k rytmu, k spánku, k teplu, k miernosti, akoby sa v ňom znova zapaľoval oheň, ktorý nezapaľuje požiar, ale domov.

A potom príde zimný slnovrat. Najdlhšia noc roka. Bod, keď tma dosiahne vrchol. Zvláštne je, že práve tam sa začne svetlo vracať. Nie ako výbuch, ale ako smer. O minútu, o dve, o kúsok viac dňa, ktorý ešte ani nevidno – a predsa sa už pohyb začal. Slnovrat učí jednu dôležitú vec: aj keď je tma najhustejšia, nemusí byť posledná. Niekedy sa obrat začne skôr, než ho cítime.

Táto noc nie je o víťazstve nad temnotou. Je o dohode s ňou. Veles patrí k životu, lebo bez tieňa sa nedá dozrieť. Ale patrí sem aj Perún, lebo bez jasnosti sa tieň stane labyrintom. Slnovrat je chvíľa, keď si človek môže v sebe upratať bez násilia. Nie tak, že potlačí všetko "temné", ale tak, že sa prestane nechať viesť hmlou.

Ak chceš, môžeš to spraviť úplne jednoducho. V slnovratový večer si sadni k oknu alebo k sviečke a nechaj telo chvíľu vydýchnuť. Nech sa deň skončí bez ďalšieho dokazovania. Potom si polož jednu otázku, ktorá je velesovská: čo ma v posledných týždňoch sťahovalo dolu, kam odtekala moja energia, čo bolo len únikom? A hneď za ňou otázku, ktorá je perúnovská: čo je moja jasná hranica a môj najmenší krok, ktorý udržím aj zajtra? Nie veľké sľuby. Len jeden čistý krok. Jedna vec, ktorá je pravdivá.

Zimný slnovrat je ako tichý prah. Na jednej strane stojí tma, ktorá nás učí pokore a hĺbke. Na druhej strane svetlo, ktoré sa vracia ako nádej, ale aj ako práca – každodenná, drobná, reálna. A medzi nimi človek, ktorý sa učí rozoznávať, kedy v ňom hovorí hmla a kedy oheň. Kedy je premena liečivá a kedy chaos len kradne život.

Možno práve preto máme tento čas radi, aj keď je náročný. Lebo nás vracia k podstate. K tomu, čo je skutočné. A keď sa svetlo začne vracať, zrazu si uvedomíme, že najdôležitejšie nebolo stihnúť všetko. Najdôležitejšie bolo nezhasnúť.

Prajem krásne sviatky

AL