Venezuela, BRICS a strach zo straty kontroly sveta zo strany USA

Združenie BRICS vzniklo ako odpoveď na dlhodobú dominanciu Západu, najmä USA, v globálnej ekonomike, financiách a politike. Pôvodnú skupinu tvorili Brazília, Rusko, India a Čína a neskôr sa pridala Južná Afrika. Ich spoločným menovateľom je snaha vymaniť sa zo systému, v ktorom pravidlá hry určujú západné finančné inštitúcie.

Venezuela sa síce formálne nestala členom BRICSu, no ideologicky aj strategicky sa k tomuto bloku priblížila. Odmietla bezvýhradnú dominanciu dolára, hľadala obchodné a finančné partnerstvá mimo USA a EÚ a začala spolupracovať najmä s Ruskom a Čínou. Práve tu sa konflikt dostáva na globálnu úroveň.

Dedolarizácia ako červená čiara

Jedným z hlavných dôvodov napätia nie je len ropa, ale spochybnenie dolára ako globálnej rezervnej meny. Krajiny BRICSu otvorene hovoria o obchodovaní v národných menách, o alternatívnych platobných systémoch a o vytvorení paralelných finančných inštitúcií. Venezuela sa k týmto snahám pridala v momente, keď jej americké sankcie znemožnili normálne fungovanie v dolárovom systéme.

Z pohľadu Washingtonu je takýto vývoj mimoriadne nebezpečný. Ak by sa ropný obchod vo väčšom rozsahu presunul mimo dolára, oslabil by sa jeden zo základných pilierov americkej globálnej moci. Venezuela sa preto stala odstrašujúcim príkladom – signálom pre ostatné krajiny, čo sa môže stať, ak sa pokúsia vystúpiť z nastaveného poriadku.

Prečo práve Venezuela

Venezuela je z tohto pohľadu ideálnym cieľom. Má obrovské nerastné bohatstvo, strategickú polohu v Latinskej Amerike a politické vedenie, ktoré sa otvorene postavilo proti americkému vplyvu. Zároveň ide o krajinu, ktorú možno mediálne vykresliť ako "zlyhaný štát" a jej problémy zredukovať výlučne na vnútorné zlyhania.

V skutočnosti sa Venezuela ocitla na priesečníku dvoch svetov. Na jednej strane stojí starý unipolárny systém, založený na dolári, sankciách a politickom nátlaku. Na druhej strane sa formuje nový blok krajín, ktoré chcú obchodovať, rozvíjať sa a rozhodovať bez vonkajšieho diktátu. BRICS je jedným z najviditeľnejších prejavov tohto posunu.

Venezuela ako varovanie pre ostatných

To, čo sa deje vo Venezuele, má aj jasný odkaz smerom k ďalším krajinám globálneho Juhu. Odkaz znie: pokus o nezávislú politiku, kontrolu vlastných zdrojov a spoluprácu mimo západného rámca môže viesť k sankciám, destabilizácii a medzinárodnej izolácii. Práve preto mnohé štáty pozorne sledujú, ako sa bude venezuelský príbeh vyvíjať.

Zároveň však rastúci význam BRICSu ukazuje, že tento model nátlaku prestáva byť dlhodobo udržateľný. Čím viac krajín sa zapája do alternatívnych finančných a obchodných štruktúr, tým slabšia je schopnosť jednej mocnosti diktovať podmienky celému svetu.

Áno, Venezuela a BRICS spolu súvisia. Nie formálne, ale systémovo. Venezuela je jedným z príkladov konfliktu, ktorý vzniká v čase, keď sa starý svetový poriadok rozpadá a nový ešte nie je úplne ustálený. To, čo dnes vidíme ako "krízu Venezuely", je v skutočnosti prejavom globálneho boja o moc, zdroje a budúcnosť svetového usporiadania.

Od Kaddáfího k Venezuele – rovnaká hra, iné nástroje

Keď bol v roku 2011 brutálne zavraždený Muammar Gaddafi, svet dostal jasný signál. Oficiálny príbeh hovoril o ochrane civilistov, ľudských právach a boji proti diktátorovi. Neoficiálny, no omnoho presnejší príbeh bol o tom, čo sa stane s lídrom a krajinou, ktoré sa rozhodnú vystúpiť zo systému globálnej kontroly. To, čo dnes sledujeme vo Venezuele, je pokračovaním toho istého scenára – len s inými nástrojmi.

Líbya bola pred bombardovaním jednou z najstabilnejších a najbohatších krajín Afriky. Mala bezplatné zdravotníctvo, vzdelanie, nízku mieru zadlženia a vysokú životnú úroveň. Kaddáfí znárodnil ropné zdroje, obmedzil vplyv zahraničných korporácií a použil zisky na rozvoj štátu. To však samo o sebe nestačilo na to, aby sa stal cieľom likvidácie. Skutočný problém nastal v momente, keď začal presadzovať myšlienku africkej zlatej meny a obchodu so surovinami mimo dolára. Tým siahol na samotný základ globálneho finančného systému.

Reakcia bola rýchla a nemilosrdná. Pod hlavičkou ochrany civilistov spustilo NATO masívne bombardovanie Líbye. Štát bol rozvrátený, líder odstránený a krajina sa prepadla do chaosu, z ktorého sa dodnes nespamätala. Z fungujúcej spoločnosti sa stalo územie ovládané milíciami, obchodníkmi s ľuďmi a cudzími záujmami. Ropa ostala, štát zmizol.

Venezuela sa vydala podobnou cestou, hoci menej radikálnou formou. Keď sa k moci dostal Hugo Chávez, rozhodol sa presmerovať ropné bohatstvo k vlastnému obyvateľstvu a posilniť suverenitu krajiny. Tento krok bol vnímaný ako nepriateľský akt voči globálnemu poriadku, v ktorom majú mať zdroje globálneho Juhu slúžiť predovšetkým cudzím záujmom. Po Chávezovej smrti sa tlak ešte zvýšil a jeho nástupca Nicolás Maduro sa ocitol v permanentnej ekonomickej vojne.

Rozdiel medzi Líbyou a Venezuelou nie je v cieli, ale v metóde. Kým Líbya bola zničená bombami, Venezuela je ničená sankciami. Finančná blokáda, zákaz obchodovania, zmrazenie aktív a mediálna diskreditácia dokázali spôsobiť kolaps ekonomiky bez jediného výstrelu. Následná hyperinflácia, nedostatok liekov a masová emigrácia sú následne používané ako dôkaz "zlyhania režimu", nie ako výsledok vedomej politiky ekonomického dusenia.

V oboch prípadoch zohrali kľúčovú úlohu USA. Nešlo pritom o demokraciu ani o ľudské práva, ale o kontrolu zdrojov, peňažných tokov a geopolitického priestoru. Krajiny, ktoré sa pokúsia obchodovať mimo dolára, spochybniť globálne finančné inštitúcie alebo spolupracovať s alternatívnymi blokmi, sa automaticky stávajú hrozbou.

Práve tu sa Venezuela dotýka širšieho obrazu vzniku multipolárneho sveta. Spolupráca s krajinami ako Rusko a Čína, ako aj ideové priblíženie k BRICS, z nej urobili neprijateľný precedens. Nie preto, že by bola dokonalá, ale preto, že ukazuje možnosť alternatívy.

Líbya bola exemplárnym trestom. Venezuela je varovaním v reálnom čase. Ukazuje, že v súčasnosti už nie je vždy potrebné bombardovať mestá, keď možno zničiť krajinu cez banky, meny a sankčné zoznamy. Je to "čistejšia" vojna, mediálne prijateľnejšia, no pre obyčajných ľudí rovnako deštruktívna.

Kto dnes sleduje Venezuelu a myslí si, že ide len o vnútorné zlyhanie, nepochopil lekciu Líbye. A kto verí, že ide o výnimočný prípad, prehliada vzorec, ktorý sa opakuje znova a znova. Menia sa mená lídrov, regióny aj zámienky, no hra ostáva rovnaká. Mocní trestajú tých, ktorí sa pokúsia hrať podľa vlastných pravidiel.

Vaša ARIADNÉ