Roly duše a rodinné drámy: ako nájsť zmysel bez popierania bolesti

Niekedy sa na rodinné príbehy pozeráme ako na chaos, ktorý sa jednoducho "stal". A niekedy príde chvíľa, keď si položíme inú otázku: čo ak to nie je náhoda? Čo ak život nie je len séria náhodných rán, ale aj priestor, kde sa vedomie učí? V duchovných tradíciách sa objavuje myšlienka, že príchodom na svet hráme určitú rolu – ako duše, ktoré si vybrali skúsenosť, v ktorej majú dozrieť. Táto predstava môže priniesť veľkú úľavu, pretože z chaosu urobí zmysel. Zároveň však môže byť nebezpečná, ak sa použije ako výhovorka na zľahčenie bolesti.

Keď hovoríme o "role", neznamená to, že všetko je predpísané a človek nemá slobodnú vôľu. Skôr to pripomína divadlo života, kde máme určitú tému a určité archetypy. Niekto vstúpi do roly toho, kto odíde alebo sa stratí. Niekto do roly toho, kto zachraňuje a drží rodinu nad vodou. Niekto do roly sudcu, ktorý chce spravodlivosť. Niekto do roly tichého zmierovateľa, ktorý chce, aby bol pokoj. A niekedy sú v tom aj deti, ktoré nesú dôsledky, hoci si nič nevybrali vedome na úrovni dospelého chápania. Ak sa na to pozrieme týmto spôsobom, rodina nie je len miesto konfliktu, ale aj miesto hlbokých lekcií o láske, hraniciach, pravde a zodpovednosti.

Lenže tu je dôležité spomaliť. Myšlienka "vybrala si to duša" sa často zneužíva na to, aby sa umlčala bolesť. Ako keby duchovné vysvetlenie malo zrušiť realitu. No skutočný zmysel nikdy neruší etiku. Ak sa niekomu ubližovalo, nie je správne povedať: "Tak to malo byť, nepreháňaj." To je duchovné obchádzanie, ktoré popiera traumu. A paradoxne môže chrániť práve to, čo bolo toxické. Ak roly existujú, potom existujú ako výzva pre vedomie, nie ako ospravedlnenie pre ubližovanie.

Preto je zdravé uvedomiť si dve pravdy naraz. 

Prvá: možno v tom bol nejaký vyšší zmysel alebo lekcia. 

Druhá: stále sme zodpovední za svoje činy, stále máme právo na hranice a stále je dôležité pomenovať pravdu. Aj keby človek "hral rolu", nič mu nedáva právo ničiť druhých. A nič druhých nezaväzuje znášať to donekonečna.

Zaujímavé je, že rovnaká rola sa dá zahrať úplne odlišne. Dvaja ľudia môžu prežiť podobný scenár, ale jeden sa z neho prebudí a druhý ho bude opakovať. To je možno najdôležitejšia časť tejto úvahy: aj keď existuje "téma duše", štýl, akým ju žijeme, je našou voľbou. Človek môže hrať rolu zraneného tak, že bude ubližovať ďalej. Alebo ju môže hrať tak, že prizná zodpovednosť, vyhľadá pomoc a prestane prenášať bolesť na iných. Človek môže hrať rolu zachraňovateľa tak, že sa zničí. Alebo tak, že sa naučí pomáhať s hranicami. Človek môže hrať rolu sudcu tak, že bude trestať. Alebo tak, že nájde spravodlivosť, ktorá nezabíja súcit.

V rodinných príbehoch sa často ukáže, že najťažšie nie je pochopiť minulosť, ale prestať ju prehrávať. Ak sa rola duše chápe správne, vedie k jednej veci: k vedomému prerušeniu vzorca. Nie k tomu, aby sme sa zmierili so všetkým, ale aby sme sa prestali pohybovať v kruhu. Niekedy to znamená odpustiť. Niekedy to znamená odísť. Niekedy to znamená obnoviť vzťah, ale nanovo, s pravidlami, s časom a s rešpektom k tomu, že dôvera sa nedá vynútiť.

Ak sa pozrieš na svoj príbeh cez túto optiku, môžeš sa spýtať nie "prečo sa to stalo", ale "čo ma to učí". Čo ma to učí o hraniciach. O vlastnej hodnote. O tom, kde som sa bála povedať pravdu. O tom, čo som znášala príliš dlho. O tom, čo musím prestať opakovať, aby sa to neprenieslo ďalej – na ďalšie vzťahy, na deti, na zdravie.

Možno sú roly duše spôsob, ako si v ťažkých veciach udržať nádej a zmysel. No aj v tejto myšlienke je dôležité zostať nohami na zemi. Zmysel nie je náplasť, ktorá umlčí ranu. Zmysel je svetlo, ktoré ukáže smer, aby sme ranu prestali znovu otvárať. A ak je pravda, že sme si prišli zahrať určitú rolu, potom najvyššia úroveň tej roly nie je utrpenie, ale vedomie. Nie opakovanie, ale prebudenie. Nie trest, ale zrelosť.

Otázka na záver, ktorú si môže položiť každý z nás: akú rolu žijem teraz – a čo by sa zmenilo, keby som ju začal hrať vedome, nie automaticky?

AL