Kam siaha história embarga na Kube ? (2. časť)

Vážení čitatelia, dnes máme tú česť predstaviť fakty o kubánskom embargu z pera jeho excelencie, veľvyslanca Kubánskej republiky na Slovensku, Rafaela Pina ... nech sa páči, tu je druhá časť článku :

24. júna 1960 prezident Spojených štátov amerických Dwight D. Eisenhower požiadal Kongres USA o diskrečnú právomoc na zníženie dovoznej kvóty pre kubánsky cukor. Kubánska kvóta na vývoz cukru do Spojených štátov tak bola spolu s manévrami súvisiacimi s ropou nástrojom ekonomického tlaku, ktorý sa snažil byť smrteľným pre rodiacu sa kubánsku revolúciu.

5. júla vláda Spojených štátov amerických vyhlásila, že:

"Zásah a privlastnenie si týchto rafinérií predstavuje ďalší dôkaz a potvrdenie vykonania neúprosného plánu ekonomickej agresie kubánskej vlády, ktorého cieľom je zničenie tradičných obchodných a investičných vzťahov Kuby so slobodným svetom."

Cieľom tohto verbálneho žonglovania bolo zmeniť obeť na agresora. Nebolo to prvýkrát a nebolo by to ani poslednýkrát, kedy došlo k pokusu oklamať americkú a svetovú verejnú mienku týmto spôsobom.

Nasledujúci deň v skutočnosti prezident Eisenhower prostredníctvom prezidentského vyhlásenia č. 3355 urobil prvý krok na ceste k ekonomickej destabilizácii Kuby tým, že nariadil zníženie kubánskej kvóty cukru na americkom trhu o 700 000 ton. Toto množstvo predstavovalo 95 % kubánskeho vývozu cukru do Spojených štátov plánovaného na zvyšok roka 1960.

Opatrenie náhle odstránilo časť hlavného zdroja kubánskych príjmov z vývozu a jasne ukázalo, že kvóta na cukor už bola využitá a bude sa v krátkodobom horizonte naďalej využívať ako nástroj ekonomického nátlaku na zmarenie snáh krajiny o nezávislý rozvoj a rozbitie ekonomickej závislosti od USA, ktorej jedným z hlavných článkov bola kvóta cukru.

Rozhodnutie USA o zrušení kvóty na cukor na Kube na ich trhu jasne porušilo článok 19 Charty

Organizácie amerických štátov, ktorý hovorí:

"Žiadny štát nemôže uplatňovať ani podporovať donucovacie opatrenia ekonomickej a politickej povahy, aby si vynútil suverénnu vôľu iného štátu a získal od neho výhody akejkoľvek povahy."

6. júla 1960 Rada ministrov revolučnej vlády udelila prezidentovi republiky a predsedovi vlády osobitné právomoci rozhodnúť o znárodnení existujúceho amerického priemyslu v krajine v očakávaní nových ekonomických represálií, ktoré sa zdali byť odsúdené na zánik, postavila Spojené štáty proti Kube. V ten istý deň bol prijatý zákon 851, ktorý stanovil formu a spôsob kompenzácie hodnoty majetku fyzických osôb alebo právnických osôb Spojených štátov, ktoré boli predmetom znárodnenia.

Bola to však vláda Spojených štátov amerických, keď 16. júla 1960 prostredníctvom svojho veľvyslanca v Havane protestovala proti zákonu o znárodňovaní a označila ho za "v podstate diskriminačný, svojvoľný a konfiškačný", ktorá varovala, že uplatnenie Opatrenia sa bude považovať za akt ekonomickej a politickej agresie proti Spojeným štátom.

Tvárou v tvár aktom ekonomického nátlaku zo strany vlády Spojených štátov amerických, ktorá sa snažila pokračovať v oslabovaní kubánskej ekonomiky, vláda Kuby nariadila 6. augusta 1960 znárodnenie 26 veľkých amerických spoločností so sídlom na Kube, okrem cukrovarov a elektrárenských a telefónnych spoločností. Opatrenie, ktoré bolo čiastočne prijaté v reakcii na cukrovú agresiu, bolo vykonané v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi. O osem dní neskôr bol ohlásený zásah niklových baní v Moa v provincii Oriente a 17. septembra bolo oznámené znárodnenie troch veľkých amerických bánk, ktoré pôsobili na Kube.

Bez ohľadu na opatrenia hospodárskej agresie Spojených štátov amerických proti Kube, kubánske znárodňovacie zákony, ktoré ovplyvnili záujmy USA, zvažovali kompenzáciu hodnoty týchto nehnuteľností a poskytnutie prostriedkov na uvedenú kompenzáciu prostredníctvom príjmu vytvoreného dodatočným vývozom cukru na trh USA, jedinou možnou alternatívou vzhľadom na insolventné ekonomické podmienky krajiny.

Spojené štáty napriek opakovanej ochote, ktorú v tejto súvislosti vyjadrili kubánske úrady, nesúhlasili s vyriešením kompenzácie prostredníctvom rokovaní. Ak by potom prijali podmienky stanovené v kubánskych zákonoch ako iné krajiny, ich štátni príslušníci by už dostali zodpovedajúcu kompenzáciu. Naopak, uvalením embarga na Kubu zaviedli nevyhlásenú hospodársku vojnu.

Dynamika prevratu a protiprevratu, ktorá sa rozpútala znížením kvóty na cukor, mala nový moment napätia 29. septembra 1960, keď vláda Spojených štátov amerických oznámila vláde Kuby pozastavenie operácií z niklového závodu Nicaro, v provincii Oriente, vlastníctva vlády USA. Na druhý deň ministerstvo zahraničia oznámilo, že odporučilo občanom USA, aby sa "zdržali cestovania na Kubu, pokiaľ na to neexistujú presvedčivé dôvody".

V tom istom mesiaci v septembri vláda USA vyvíjala tlak na potlačenie úverov, ktoré boli predtým poskytnuté kubánskym bankám s cieľom prerušiť ich zahraničný obchod. 13. októbra revolučná vláda oznámila znárodnenie 382 veľkých spoločností v krajine, vrátane všetkých bánk, ktorým sa platilo za vyvlastnené aktíva v súlade so zákonnými ustanoveniami v článku 5 vyššie uvedeného zákona 851 zo 6. júla 1960.

Vyvlastnenia uskutočnené znárodňovacím procesom na Kube boli vykonané v súlade s už existujúcimi zákonnými ustanoveniami ústavného a právneho stupňa patriacemu k domácemu právu, ktoré vyplynuli z revolučného procesu a v každom prípade pred vyvlastňovacími aktmi.

V období, v ktorom sa odohrávali, od jeho začiatku v roku 1959 až po jeho úplné ukončenie v roku 1962, nebola medzi Kubou a Spojenými štátmi platná žiadna všeobecná ani osobitná zmluva, ktorá by mohla ovplyvniť proces vyvlastnenia.

Pred procesom znárodňovania na Kube prebiehali v Latinskej Amerike aj iné procesy znárodňovania amerického majetku, ako napríklad znárodňovanie majetku občanov Spojených štátov v Mexiku od roku 1917, bolívijské znárodnenie v roku 1952 a guatemalské znárodnenie v roku 1953. Nezahŕňali Argentínu, pretože sa to dialo proti britským štátnym príslušníkom.

Ako to definoval Dr. Fermín Toro Jiménez vo svojej štúdii "Proces vyvlastňovania a odškodňovania na Kube".

"Znárodnenie, keď bolo zavŕšené, vyvolalo rôzne efekty a vyvolalo rokovania so zahraničnými vlastníkmi znárodneného majetku, ktoré vyvrcholili oslavou medzinárodných dohôd nazývaných globálne dohody o kompenzácii (dohody o paušálnej sume), v tom čase dobre konsolidovanej medzinárodnej praxe."

Štáty, ktorých sú cudzími štátnymi príslušníkmi (španielski, francúzski, švajčiarski, britski, kanadskí a iní), prevzali zastupovanie svojich štátnych príslušníkov a prijali ako náhradu všeobecnú sumu nediskriminovanú na základe konkrétneho majetku, ktorý je predmetom vyvlastnenia, splatnú aj v podmienkach dohodnutých v priebehu rokovaní, kde došlo k zosúladeniu záujmov vlastníkov znárodnených aktív a záujmov kubánskeho štátu.

b) Právne hodnotenie vo svetle medzinárodného práva

Vzhľadom na historický kontext a medzinárodnú právnu prax založenú na súbore rezolúcií Organizácie Spojených národov musíme vziať do úvahy, že v rámci tejto Organizácie, a najmä na Valnom zhromaždení koncom 50. rokov 20. storočia, po prvýkrát navrhuje stretnutie nových Štátov zrodených z dekolonizácie s platnými normami medzinárodného práva verejného.

Tieto okolnosti podmieňujú rozdielne kritériá medzi novými štátmi určitými normami medzinárodného práva, ktoré prijali bývalé koloniálne metropoly, čo v zásade viedlo k deklaráciám vo Valnom zhromaždení, ktoré určovali uznanie zvykových noriem založených na sebaurčení národov a suverenite.

Neskôr, s postupujúcim vývojom medzinárodného práva, bola trvalá suverenita nad prírodnými zdrojmi špecifikovaná v rezolúcii 1803 (XVIII) Valného zhromaždenia OSN zo 14. decembra 1962, ktorá vyhlásila:

"1. Právo ľudí a národov na trvalú suverenitu nad ich bohatstvom a prírodnými zdrojmi sa musí vykonávať v záujme národného rozvoja a blaha obyvateľstva príslušného štátu;

2. Využitie, rozvoj a nakladanie s takýmito zdrojmi, ako aj dovoz cudzieho kapitálu na ich uskutočnenie, musia byť v súlade s pravidlami a podmienkami, ktoré tieto národy slobodne považujú za potrebné alebo žiaduce na povolenie, obmedzenie alebo zákaz uvedených činností."

Toto uznesenie samo osebe jasnejšie definovalo dôvody, ktoré legitimizovali proces znárodnenia podľa medzinárodného práva, ako aj objasnenie, že náhrada bude v súlade s pravidlami vnútroštátneho práva štátu, ktorý vykonáva akt vyvlastnenia, v súlade s ust. Medzinárodného práva.

"4. Znárodnenie, vyvlastnenie alebo rekvizícia sa musí zakladať na dôvodoch alebo pohnútkach verejného záujmu, bezpečnosti alebo národného záujmu, ktoré sú uznávané ako nadradené iba súkromným alebo osobným záujmom, či už vnútroštátnym alebo zahraničným. V týchto prípadoch bude zodpovedajúca kompenzácia vyplatená vlastníkovi v súlade s pravidlami platnými v štáte, ktorý prijme toto opatrenie pri výkone svojej suverenity a v súlade s medzinárodným právom.

Tento vývoj našiel svoje najkompletnejšie vyjadrenie o roky neskôr v obsahu Charty hospodárskych práv a povinností štátov schválenej Valným zhromaždením Organizácie Spojených národov 12. decembra 1974 prostredníctvom svojej rezolúcie 3281 (XXIX) z 12. decembra 1974, ktorá c) ustanovuje vo svojom článku 2o ods.

"Znárodniť, vyvlastniť alebo previesť vlastníctvo cudzieho majetku, pričom v takom prípade musí štát, ktorý takéto opatrenia prijme, zaplatiť primeranú náhradu, pričom zohľadní svoje platné zákony a predpisy a všetky okolnosti, ktoré štát považuje za relevantné."

V súvislosti s rezolúciou 3281 (XXIX) profesor Juste Ruiz špecifikuje:

"Hoci právna hodnota tejto rezolúcie, proti ktorej sa výslovne alebo zastreto postavili všetky vyspelé krajiny s trhovou ekonomikou, bola opakovane spochybňovaná z radov tradičnej ortodoxie, pravdou je, že charta sa postupne musela stať záväzným referenčným bodom o všetkých sporoch – politických, ale aj právnych – ktoré vznikli v súvislosti s otázkami nového medzinárodného ekonomického poriadku. Charta v každom prípade predstavuje v mnohých aspektoch revolučný dokument, ktorý predstavuje heterogénnu hodnotu, obsah a projekciu v rôznych článkoch, ktoré ju tvoria."

Samotné uznesenie jasne definuje právo na znárodnenie, vyvlastnenie alebo prevod cudzieho majetku a povinnosť nahradiť úkony vyvlastnenia príslušnou kompenzačnou platbou.

Kritériá profesora Remira Brotonsa sa zhodujú s tým, čo je ustanovené v rezolúcii 3281 (XXIX) v zmysle definovania povinnosti znárodňujúceho štátu zaplatiť kompenzáciu, ale v rámci limitov, ktoré sú primerané, na rozdiel od kritérií vlády Spojených štátov amerických, žiadať od Kuby rýchlu, primeranú a účinnú kompenzáciu.

Príkladom, ktorý odráža zložitosť problematiky znárodňovania, je nepochybne prípad Texaco-Caliasiatic. V tejto súvislosti profesorka María Luisa Espada Ramos upozorňuje:

"Právna situácia sa sama o sebe odráža v možnostiach sudcu Dupuya. Texasko-Calisiatický rozsudok je veľkolepým úsilím o rozvinutie internacionalistických prvkov prítomných v nových oblastiach ekonomickej činnosti, ale paradoxne v rovnakom duchu nesiaha posúdiť všetky prvky zmeny a transformácie medzinárodného systému. Myslím tým, že sa vyhýba zohľadňovaniu nových foriem normatívnej produkcie, nových záujmov štátov chránených novými medzinárodnými princípmi, ktoré už platia. Charakter lege ferenda nie je možné zachovať s ohľadom na pravidlá medzinárodného rozvojového práva, ani sa nestanovuje, že existuje medzinárodné zmluvné právo. Celý súbor tohto problému si vyžaduje globálne prehodnotenie, ktoré musí vychádzať zo skutočných údajov medzinárodnej praxe a konkrétne z mnohotvárnej praxe štátov."

.... pokračovanie a záver uvedieme v 3. časti ...

Autor :  © Rafael Pino, jeho excelencia veľvyslanec Kubánskej rebubliky na Slovensku

Spracovala : Ing. Andrea Lavenda, marec 2024