Bezbrehý individualizmus nie je sloboda

Dnes zverejňujeme veľmi trefný článok mladej slovenskej akademičky, pracujúcej v Londýne vo výskume na vysokej škole Lucie Hubinskej. V súčasnosti pracuje v Číne na zaujímavých projektoch ... V lete sa môžete tešiť na podcast s ňou. V článku trafila klinec po hlavičke ako sa hovorí, jej článok má pravdivostnú hodnotu veľmi slušnú ... Nech sa páči :

"Moja sloboda mávať päsťou končí tam, kde začína tvoja tvár." Táto známa veta filozofa Johna Stuarta Milla dlho pôsobila ako memento, ktorým sa máme riadiť, no v súčasnej Európe, kde sa pojem slobody zredukoval na bezbrehý individualizmus, sa jej duch pomaly vytráca. Sloboda sa tu často chápe ako čisto osobná vec – ako niečo, čo si bránime pred inými. Ale čo ak je to práve naopak ? Čo ak sa sloboda začína až tam, kde dokážeme byť v harmónii s ostatnými?

Nedávno som cestovala vysokorýchlostným vlakom v Číne. Čakala som pohodlie, ale zažila som viac: poriadok, ohľaduplnosť, tiché spolunažívanie. V každom vozni boli jasne vyznačené pravidlá jazdy – žiadne hlučné telefonovanie, ani hlasná hudba, žiadne zapáchajúce jedlá, žiadne výstrednosti. Človek by si mohol myslieť, že ide o súbor zákazov, no opak je pravdou. Je to pozvanie k zdieľanému priestoru. Zdieľanej skúsenosti. A najmä: k zdieľanej zodpovednosti.

Stewardi chodia po vlaku a ponúkajú zdravé občerstvenie, upratovači pravidelne prechádzajú vozňami, zbierajú odpadky a umývajú podlahy, a ľudia sa prirodzene prispôsobujú, chápu totiž niečo dôležité: ich komfort nie je nadradený komfortu ostatných. Táto skúsenosť vo mne oživila spomienku na esej filozofa Tima Connollyho, v ktorej sa pýta: Čo je liekom na západnú posadnutosť individualizmom?

Connolly hovorí, že západná predstava o "ja" – o nezávislom, sebestačnom, sebarealizujúcom jednotlivcovi – je nielen mylná, ale aj nebezpečne neúplná. Podľa neho práve táto predstava vyvoláva pocity odcudzenia, úzkosti a rozkladu spoločenskej súdržnosti. Naopak, ako protijed ponúka filozofiu dávneho čínskeho filozofa Konfucia. Konfucianizmus vidí človeka ako bytosť zakorenenú v medziľudských vzťahoch. Človek je zároveň dieťa a rodič, kolega a sused, obyvateľ štátu i člen komunity. Každú rolu sprevádzajú záväzky a povinnosti. A v tom je kľúč : nie v tom, čo si vybojujeme pre seba, ale v tom, ako naplníme to, čo nás viaže k druhým.

Konfuciova filozofia nás učí, že sloboda nie je útek od povinností, ale ich kultivované naplnenie. A že harmónia nie je výsledok kontroly, ale dôsledok morálnej vyspelosti jednotlivca – schopnosti konať ohľaduplne, bez donútenia. A to je možno to, čo nám na Západe najviac chýba: morálna vyspelosť, ktorá nechápe slušnosť a spolupatričnosť ako slabosť, ale ako základ civilizovaného života.

V britských vlakoch, ktoré tak dobre poznám, zažívam často pravý opak toho, čo v Číne. Hluk, neporiadok, ľahostajnosť, nezáujem. Tínedžeri s hlasnou hudbou, kričiaci opití pasažieri, odpadky na sedadlách. A k tomu ohlušujúce ticho. Nikto sa totiž neozve. Nikto nedá najavo, že im také správanie prekáža, nie preto, že by to tak nebolo, ale pretože prestali veriť, že ich hlas má zmysel. Lebo v spoločnosti, kde "moja sloboda" znamená "tvoj problém", sa slušnosť nedokáže brániť – iba ustupovať.

A tak sa stále viac ukazuje, že najväčšou hrozbou pre demokraciu nie je autorita, ale anarchia ega. Sloboda od všetkého – od záväzkov, od pravidiel, od spoločenských noriem – sa mení na bezbrehý individualizmus, kde sa vyhráva nie ohladuplnosťou, ale bezohladnosťou. Tento stav má svoje dôsledky. To, čo zažívame nielen na Slovensku, ale univerzálne v krajinách západného sveta je narastajúci pocit spoločenskej prázdnoty, krízu dôvery v inštitúcie, mentálnu a psychickú vyčerpanosť, rozpad komunít a atomizáciu sociálnych vzťahov.

Súčasné status quo sa túto krízu snaží riešiť, alebo skôr kompenzovať, technologickým pokrokom, ekonomickým rastom a horšie vojnovým štváčstvom, ktoré ma na úkor cudzieho nepriateľa zjednotiť domácu populáciu. No bez uvedomenia si, že skutočný problém je hodnotový sa nikam neposunieme. Stratili sme základné vedomie spolupatričnosti – schopnosť žiť nie len vedľa seba, ale aj jeden pre druhého.

Ak Západ trpí epidémiou seba-glorifikácie jednotlivca, tak možno liek nespočíva v umelej inteligencii, v raste HDP, alebo v nekonečnej vojne, ale v návrate k základným povinnostiam. Nie k tým vynucovaným, ale tým prijatým. Nie v obmedzení slobody, ale v jej prehodnotení. Pretože sloboda, ktorá nie je ukotvená vo vzťahoch, je len samota zabalená do pozlátka voľby. Práve preto je dôležité hovoriť o vzájomnosti, o zodpovednosti, o novom type modernity, ktorá nebude stáť len na vyspelých technológiách a nekonečnom ekonomickom raste, ale na vyzretej etike vzťahov. Modernita, ktorá si konečne prizná, že pokrok nezačína v egoistickej individualite, ale v kolektívnej solidarite.

autor : © Lucia Hubinská, jún 2025