KATAKLIZMA na PLANÉTE ZEM v roku 9 564 pred n. l. (2. časť).

Vzhľadom k veľkému záujmu čitateľov, dnes pokračujeme v téme, ktorá bude podrobne rozpracovaná v knihe Atlantída a Ľudstvo Dneška. Ide o kataklizmu na Planéte Zem, ku ktorej došlo v roku 9 564 pred n. l.. Na základe podrobnej systémovej analýzy, interdisciplinárnych prienikov viacerých vedných odborov a duchovných pravdivých zdrojov poznania, je možné vyvodiť logický záver, že ide o gigantickú kataklizmu, ktorá bola spojená aj so zásadnými geologickými a geofyzikálnymi ukazovateľmi Planéty Zem, stotoženú s definitívnou skazou posledných pozostatkov ostrovnej ríše Atlantídy.

V článku zo dňa 13. 8. 2022 sme začali túto tému s uvedením zásadných informácií z dávneho obdobia 113 519 pred n. l., ktoré odštartovalo sériu zatiaľ 19 cyklických kolízií nebeského telesa Nimiru (ktoré je troskou bývalej planéty našej Slnečnej sústavy s názvom Maldek) s Planétou Zem. Posledným priblížením Nimiru v roku 3 449 pred n. l. došlo k udalosti známej ako Biblická potopa (Noemova archa).  

V článku zo dňa 21. 8. 2022 sme začali podrobnejšie rozoberať tému, týkajúcu sa práve udalosti v roku 9 564 pred n. l., dnes pokračujeme. Napíšeme si opäť dôležité poznatky geológie, biológie, botaniky, zoológie a ďalších vedných odborov. Snáď ako zaujímavosť je možné uviesť, že z hľadiska matematiky, fyziky, geológie a systémovej analýzy dát, je dátum katastrofy vypočítaný štatisticky na rok 9 577 pred n. l.. Duchovné zdroje poznania (napríklad Univerzálne informačné pole Vesmíru, resp. Planéta Zem) a prastaré spisy, texty, letopisy, rôznych bádateľov hovoria o datovaní 9 564 pred n. l., resp. 9 500 pred n. l., čiže ide o zanedbateľnú odchylku.

Pozrime sa teda v geológii opäť do obdobia pliocénu a pleistocénu. Najmä "tzv. vrchného pleistocénu"(obdobie pred 126 000 až 10 000 rokov). Na základe obrovského množstva dát a dôkazov sa preukazuje udalosť gigantickej kataklizmy na Zemi, ku ktorej došlo práve v tomto období. Profesor Scharff poznamenal, že niekoľko druhov kaspických rýb sa zdá byť potomkami typických morských foriem a že prítomnosť tuleňov druhu Phoca caspica naznačuje, že v čase pliocénu existovalo užšie spojenie tejto oblasti so Severným ľadovým oceánom ako v súčasnosti. Vo všeobecnosti je súčasná kaspická fauna reliktná morská fauna, veľmi podobná Onege a Lagode v európskom Rusku a podobne ako iné vo Fínsku a Švédsku. Nedávne ruské štúdie tieto detaily a podnebie nielen potvrdili, ale ešte umocnili podmienky, v ktorých sa vyvíjali. Kaspické more sa kedysi rozprestieralo až k Aralskému a Čiernemu moru a všetky tri sú pozostatkami prastarého miocénneho oceánu, ktorý obmýval severné pobrežie starého tyrhénskeho kontinentu. Toto je jednoznačne preukázané. Dosahujú prinajmenšom tak ďaleko na sever ako rieka Kama v strednom Rusku, kde ich študovali a ďalšie prieskumy boli realizované v údolí rieky Jenisej (Karpinski), kde bol zistený obsah subfosílnych morských lastúr.

Veľmi podobné lastúry boli zaznamenané z tých istých sedimentov približne 1500 míľ (1920 km) na západ, čo je paleontologická záležitosť. Tieto objavy však naznačovali, že v spomínanom období existoval západne od Uralu veľký záliv, ktorý prenikol prinajmenšom tak ďaleko na sever ako Biele more. Z takýchto detailov profesor Dawkins správne vydedukoval, že pred "ľadovými" časmi sa more už valilo cez nížinu Ruska, od Kaspického po Biele more a Baltské more, a tvorilo bariéru pre západnú migráciu arktických cicavcov do Ázie. Mapa ukazuje pravdepodobnú dispozíciu pevniny a mora v tom čase v Eurázii.

Vyčerpanie starého miocénneho oceánu bolo náhle, násilné a katastrofálne, keďže sa podieľalo na rozpade veľkej časti Tyrhénie a vyvýšení všetkých hlavných európskych a ázijských oblastí do súčasných výšok. Vytlačenie jej vôd v skutočnosti predstavovalo superkatastrofu prvej veľkosti. V niekoľkých regiónoch sú účinky tohto premiestňovania strhujúcejšie ako na rôznych miestach okolo súčasnej stredomorskej panvy. Mimoriadne nálezy súvisia najmä s jaskyňami a puklinami. Po preskúmaní sicílskej jaskyne Maccagnone Dr. Hugh Falconer uviedol, že: "kaverna bola zaplnená až po strechu, najvrchnejšia vrstva pozostávala z betónu, škrupín, úlomkov kostí, pálenej hliny, pazúrikov, kúskov dreveného uhlia a hyenovitých koprolitov, ktorá bola ku streche prilepená stalagmatickou infiltráciou súčasného pôvodu. Nastala veľká fyzická zmena v podmienkach, ktoré existovali predtým, vyprázdnila sa od celého voľného nesúvislého obsahu a zostali len časti prilepené k streche.". Miesto pod ústím jaskyne ceneri impastati obsahuje fosílne kosti.

Na inom mieste na Sicílii v kopcoch okolo Palerma, sa našli skutočné hekatomby horších kostí. Dvadsať ton týchto kostí bolo odoslaných z jaskyne San Ciro neďaleko Palerma počas prvých šiestich mesiacov od ich ťažby a boli také čerstvé, že ich poslali do Marseille, aby poskytli živočíšne uhlie pre použitie v cukrovaroch. Kosti boli zo zvierat všetkých kategórii až po plod a nevykazovali stopy zvetrávania alebo expozície. Čerstvosť týchto kostí a prítomnosť veľmi mladých jedincov ukazuje, že za ich nahromadenie bola zodpovedná nejaká náhla geologicky nedávna kataklizma. Podľa názoru profesora Prestwitcha, bola pôvodcom obrovská povodeň, ktorá v najnižšom bode zaplavila Britské ostrovy, celú strednú Európu a stredomorské ostrovy Korziku, Sardíniu, Sicíliu a Maltu. Po rekonštrukcii udalosti Prestwitch napísal: "Zvieratá na planinách Palerma prirodzene ustupovali, ako voda postupovala, hlbšie do amfiteátra kopcov až kým nezistili, že sa ocitli v bezvýchodiskovej situácii tesne pri sebe. Zvieratá sa museli tlačiť spolu v obrovských chaotických zástupoch, rozdeliť sa do prístupnejších jaskýň a doslova sa hemžiť nad zemou, šliapať po sebe. Skalnaté úlomky a veľké bloky zo strán kopcov boli zvrhnuté prúdom vody, pričom drvili a rozbíjali aj kosti. Násilné ničenie zvierat (lámanie a drvenie ich kostí), sú zásadným dôkazom, že tento jav bol veľmi ničivý.".

Medzi nájdenými zvieratami boli hyena, lev, veľký medveď, staroveký slon rovný (Palaeoloxodon antiquus). Tie prekvitali popri spomínaných hrochoch, z ktorých jeden (Hippopotamus pentlandi) bol trpasličím tvorom známym aj zo súčasných ložísk na Malte, Kréte, pevninskom Grécku, Cypre a v jaskyni Santa Teresa pri Spezzii v severnom Taliansku. Bohaté pozostatky plnej veľkosti hrochov boli objavené aj v indických jaskyniach a biotopoch, ktoré sú v súčasnosti zriedkavé. Ich výskyt v jaskyniach a puklinách, ktoré sú často príliš malé na to, aby sa tam zmestil čo i len jeden jedinec, je záhadný.

Podstatný je fakt, že spomínané zvieratá nežili tam, kde sa nachádzajú ich kosti, ale boli na tieto miesta hromadne transportované zo vzdialenejších lokalít. Veľký záujem bol aj o nález kostí trpasličieho druhu Palaeoloxodon pnaidriensis v jaskyni v Luparello neďaleko Palerma. Nález z minulého storočia (vykopávky) je nezlomný dôkaz, že nespočetné kosti, ktoré obsahoval, boli uložené za mimoriadne násilníckych podmienok. Medzi veľkými blokmi dlaždíc boli buď narazené alebo porozhadzované heterogénnym spôsobom, ležali aj zdanlivo celé kostry slonov. Niektoré lebky a čeľuste boli dôkazom drsného pôsobenia, rozdrvenie kostí silným nárazom blokmi, alebo medzi sebou veľmi silným nárazom.

Taktiež ide o prípady ilustrácie stehenných a panvových kostí, ktoré boli rozbité na kusy blokmi, kamennými balvanmi, ktoré na ne padali. Celé kostry plchov (obrovského vyhynutého rodu) sa našli medzi blokmi, akoby sa ich telá potopili do dutín, keď plávali okolo, zatiaľ čo úlomky kostí veľkých vtákov, stopy obrovskej sladkovodnej korytnačky, niekoľko stavcov a lebiek jašteríc (veľkých ako chameleon) sa našli v spojení so suchozemskými lastúrami. Prezentácia tohto nálezu a zbierky organických pozostatkov naznačuje, že voda tiekla v určitom čase smerom dolu cez praskliny, medzery a pozostatky boli vystavené príležitostným mimoriadnym povodniam, ktoré dokázali znášať obrovské kamenné bloky.

Prvý pozorovateľ, profesor Dolomieu, dospel k záveru, že cez Maltu musela prejsť veľká vlna, zaplavila jej zvieracích obyvateľov a zmyla kompletne všetku povrchovú vodu. K podobným záverom došiel aj Admirál Spratt. Pozostatky korytnačiek nájdených v týchto puklinách boli odtiaľ prenesené z nejakej inej neidentifikovanej lokality veľkou vodnou plochou, ktorá v určitom čase pretiekla väčšou časťou východnej polovice ostrova. V malej štrbine vo východnej stene priepasti Mnaidra na Malte, zhruba tri stopy v oboch smeroch, medzi obrovským množstvom fosílnych škrupín zeme, ležali dve oddelené kosti spodnej čeľuste možno najmenšieho z dvoch trpasličích slonov a pod nimi časti chrbtice s rebrami.

Je evidentné, že podobné rozkúskovanie charakterizovalo mnohé súčasné fauny, ktoré teraz okupujú aljašské bahnité lôžka. Sporadicky sa stretneme s nimi na obrovských územiach Eurázie, Severnej a Južnej Ameriky a Austrálie. Ide o to, že tieto zvieratá neboli rozštvrtené prirodzenými predátormi, ale niečím, čo vytvorilo obrovskú silu pôsobiacu náhle, dynamicky, tesne pred alebo počas ich likvidácie. Je príznačné, že trpaslíčie slony, ktoré ako sa zdá, boli také významné v suchozemskej faune tyrhénskej pevniny, dnes existujú iba v povodí Konga. Podobne aj jediný žijúci hroch trpasličí, (Hippopotamus liberiensis) sa teraz obmedzuje na západnú Afriku.

Vykopávky uskutočnené o niekoľko rokov neskôr vedcom prof. A. A. Caruana v maltskej pukline Is - Shantün odhalili podobné nevyberané vyhladzovanie. Mnoho "pleistocénnych" sloních kostí a stoličiek (zubov), vrátane jedného z trpasličích druhov, sa našlo zmiešaných s mnohými vtáčími kosťami a zubami žralokov. Caruana ponúkol štandardné vysvetlenie, že žraločie zuby boli odvodené zo skoršieho (miocénneho) ložiska vyhladeného masívnou vodou. Žraloky z miocénu boli najväčšie, aké kedy žili a zahŕňali príšerného Carcharodona, ktorého jeden druh s výraznými trojuholníkovými zubami dlhými až 8 palcov mohol mať 6 až 7 stôp širokú čeľusť a pravdepodobne dosahoval dĺžku 80 stôp.

Ako sa dostali miocénne žraločie zuby dostali do jaskyne Is - Shantün? Vysvetlenie je jasné, miocénne žraloky preživšie, boli vyplavené zo súčasne vyprázdňujúceho sa miocénneho oceánu, ktorý sa nachádzal severne od Tyrhénie. V tejto súvislosti je ešte dôležité, že na trvalo zamrznutých sibírskych ložiskách a v ich vnútri, ležia pozostatky veľkých rýb, ktoré obklopujú úlomky nespočetných "pleistocénnych" suchozemských živočíchov, vrátane už spomínaných tiel mamuta a nosorožca. Nezabúdajme na skalné pukliny pozdĺž severného pobrežia súčasného Stredozemného mora, ktoré sú plné fosílií pliocénnych a pleistocénnych morských organizmov.

Približne pred 11 500 rokmi boli rozbité pozostatky nepočetných "pleistocénnych" (doba ľadová) zvierat (sensu lato) a rastlín uložených severne a južne od rovníka, vo vápencových jaskyniach a skalných puklinách. O nich sme písali v predchádzajúcich odstavcoch. Tieto jaskyne, zvyčajne s niekoľkými komorami, puklinovitými kľukatými, úzkymi chodbami, často prenikajú pevnou skalou na horizontálne a vertikálne vzdialenosti, presahujúce niekoľko stoviek stôp. Celosvetovo sú veľmi početné. Organické hmoty v jaskyniach nájdené sú často sprevádzané zaoblenými a hranatými kameňmi, niekedy aj veľkými balvanmi. Zvyčajne sú objekty obalené bahnom, zeminou, napríklad v Mont de la Moliére pri Estavayer vo Švajčiarsku, v Kropp v Kraňsku, sú priamo spojené s ložiskami železnej rudy. Kompletná kostra nosorožca bola nájdená ležiaca v olovenej žile v Dreamy Hole, Derbyshire v Anglicku. Ako seriózne dôkazy sú tieto typy jaskýň skúmané viac ako 200 rokov. Prvé britské príklady sú sériou troch v Orestone, neďaleko Plymouthu.

Prvá jaskyňa z nich, otvorená v roku 1812, obsahovala množstvo značne zlomených nabrúsených kostí nosorožca. Druhá, menšia záležitosť, objavená v roku 1820, poskytla zmiešané kosti nosorožca, medveďa a jeleňa. Tretia, vykopaná v roku 1822, bola podstatne väčšia a obsahovala okrem ešte väčšieho množstva pozostatkov nosorožca obrovské množstvo kostí, ktoré predstavovali širokú škálu iných súčasných cicavcov.

Rovnako v oblasti Stredozemného mora, aj tieto britské lokality odhalili mladé a staré zvieratá mnohých nekompatibilných organických druhov pochovaných spolu, pričom žiadny jednotlivec sa nezachoval v celosti, drvivá väčšina bola v roztrieštenom stave. Mnoho kostí sa tiež našlo zaseknutých v najvzdialenejších výklenkoch týchto jaskýň, ktoré sa niekedy vyskytujú niekoľko sto metrov od vchodu do jaskyne. Uvádzame niekoľko ďalších príkladov: neďaleko Bristolu, v Mendip Hills, Somerset v Crags, Derbyshire, na južnom konci Kirkdale, Yorkshire s tými istými závermi skúmania. Zaujímavosťou je jaskyňa Gailenreuthe pri Bayreuthe, ktorá sa stala medzinárodne známou. Podobne tak je 440 metrov vysoká jaskyňa Montagne de Genay, ktorá sa nachádza severozápadne od Semuru v Burgunsku, ktorá preukazuje opäť "Prestwitchov názor", aktu krátkeho trvania.

Úžasná je jaskyňa Vallonet v Roquebrune - Cap - Martin, medzi Monacom a talianskou hranicou, aj Dračie jaskyne pri Mixnitzi v Rakúsku. V Poľsku sa v jaskyni Nietoperzovej našlo pozoruhodné zhromaždenie hlodavcov z neskorého pleistocénu. V blízkosti hraníc so Slovenskom boli v jaskyniach Charitch objavené pozostatky mamuta chlpatého, jaskynného medveďa, hyeny a iných zvierat. Jaskynné formácie v Žiguli pri Kybyševe obsahujú hojnosť kostí porovnateľne starých vtákov a cicavcov. V kontinentálnej Ázii sa ulity a kosti losov, bizónov a iných "severných" zvierat hojne vyskytujú v pozostatkoch pri Bejrúte v Libanone a v jaskyni Ksar'Akil v Sýrii.

Výnimočné jaskyne sa nachádzajú v oblasti pohoria Altaj, v strednej Ázii bolo vykopané obrovské množstvo pleistocénnych zvieracích kostí, ktoré sa veľmi podobali kostiam z vyššie uvedených európskych jaskýň a puklín. Zahŕňajú zaujímavé formy života ako mastodont, obrovská ťava, gazela, antilopa saiga, obrovský bobor a pštros. V blízkosti dediny Choukoutien, neďaleko Pekingu, je celý rad súvisiacich jaskýň s množstvo kostí a puklín objavených začiatkom tohto storočia, ktoré priniesli obrovský vedecký význam. Obsahovali niekoľko prekvapivých anomálií, pričom v dolných korytách sa popri predstaviteľov "starej" fauny vyskytovali typicky "neskoré" pleistocénne živočíchy, zatiaľ čo v horných lôžkach sa niekedy vyskytovala opačná situácia. Takmer vo všetkých prípadoch a bez ohľadu na to, či patrili k "starším" alebo "novším" typom zvierat, kosti boli neobrúsené a vyzerali úžasne čerstvé.

Medzi nájdenými zvieratami bolo veľké množstvo hlodavcov, dikobraz, najmenej dva druhy hyeny, vlk, líška a Cyon, veľmi veľká šabľozubá mačka, tiger, leopard a iné mačkovité šelmy, medveď hnedý, jaskynný medveď, nosorožec dvojrohý, nosorožec srstnantý, ovca s veľkými rohami, ďalej zviera príbuzné pižmoňa (Boopsis sinensis), prasa, zajac, jeleň, kôň, ťava, niekoľko druhov hovädzieho dobytka (vrátane Bubalus), Cynailurus, veľký slon ako Palaeoloxodon antiquus, pavián, druh korytnačky. Tieto zvieratá odrážajú mimoriadny rozsah biotopov a klimatických podmienok a pripomínajú zmiešané spoločenstvá fauny zaznamenané v celej Európe. Tak existovali spolu zvieratá typické pre džungľu alebo teplé vlhké podnebie, tundry alebo studeno - vlhké podnebie, prérie a stepi alebo suché mierne podnebie a polopúštne alebo horúce suché podnebie.

Najmenej jedna jaskyňa v Choukoutien obsahovala záhadne vysoký počet kompletných kostier za normálnych okolností nezlúčiteľných typov zvierat - hyena, kôň, tiger, Cynailurus, jeleň, Viverra atď. naznačovali, že ako niektorí ich európski súčasníci aj spolu s týmito jednotlivcami, boli spoločne pochovaní. 

Jeden z najneočakávanejších nálezov v Choukoutien sa týkal zlomených pozostatkov siedmich ľudských bytostí vtlačených do pukliny alebo úzkej jaskyne. Zastúpené tu boli európske, melanézske a eskimácke rasové typy, čo vzbudilo okamžitý záujem. Tesné postavenie kostier vedľa seba v tejto lokalite, hovorí jasnou rečou. Búrlivé pôsobenie vody v dávnej minulosti, ktoré spôsobilo kataklizmu a drastické situácie, pričom tieto faunisticky nekompatibilné zvieratá a ľudia (ich mŕtvoly) predstavujú práve tie, ktorým sa v Európe a Stredomorí pripisuje rovnaká príčina. 

Nálezy vo vápencovej jaskyni neďaleko Reijo v Kórei zahŕňali nosorožce a kone z neskorého pleistocénu, sú ako pozostatky výnimočnej veľkosti, práve tie, ktoré boli predtým zaznamenané v jaskynnej brekcii Santenay. Zaujímavé, že podobné veľmi veľké konské kosti boli objavené aj v severoamerických "driftových" ložiskách. Ďalšie dôkazy, ktoré tieto procesy odzrkadľujú, vyšli na svetlo v rôznych austrálskych jaskyniach. Ľadové štíty, aké obhajovali ortodoxní glaciológovia, samozrejme v Austrálii zjavne chýbali, takže tento dôkaz je obzvlásť významný. Vyskytuje sa napríklad v jaskyniach vo Wellingtone, v Boree, v blízkosti hlavy rieky Colo, v Yesseba, na rieke Macleay, na prednej časti Coodradigbee, neďaleko od Boganu.

K Wellingtonskému údoliu profesor Lang poznamenal: "Často sa vyskytujú tak pevne medzi veľkými kameňmi, že je celkom nemožné ich dostať von, ide o tak veľké množstvá plné zlomenín, že ich nie je možné dostať do stavu celistvosti. Štruktúra nálezov jednoznačne potvrdzuje, že zvieratá, ktorých pozostatky boli objavené nemohli zomrieť prirodzenou smrťou, pretože väčšina z nich bola evidentne vystavená veľkému násiliu, zlomeniny vykazovali narušenia vo všetkých smeroch.".

Špecifikácia pochovania týchto pozostatkov spočíva v tom, že sa nenachádzajú v žiadnej pravidelnej polohe. Hlavy, čeľustné kosti, zuby, rebrá a stehenné kosti sú pomiešané a zabetónované bez akéhokoľvek odkazu na jednotlivé časti tela ... Nebola objavená žiadna celá kostra a veľmi zriedkavo sa našli dve kosti toho istého zvieraťa spolu. Súčasne sa našli v prirodzenej polohe menšie kosti v chodidle živočícha Dasyurus, takže väzy ju spájali dohromady. V austrálskych jakyniach nachádzame presne ten istý scénár, aký existuje v euroázijských ekvivalentoch, teda že nepočetné množstvo rôznych zvierat (vrátane niektorých zjavne rozštvrtených ešte v tele počas existencie) bolo pochovaných chaoticky a násilne, neprirodzene natlačených do malých skalných dutín a štrbín. Zásadný rozdiel je v tom, že austrálske zvieratá nie sú považované za "severné" alebo arktické druhy, zatiaľčo ich európske náprotivky bežne áno a ich pochovanie sa pripisuje činnosti ľadu.

Pozoruhodné su aj hĺbky, v ktorých sa vyskytli niektoré austrálske nálezy. Súperia s nálezmi zaznamenanými v Európe. V jaskyniach v Coodradigbee boli pozostatky objavené viac ako 200 stôp (61,5 metra) pod úrovňou Zeme. Spomenieme aj Tasmániu a Nový Zéland a jaskyne Earnsclough, Otago, Manuhirikia.

Identické dôkazy boli nájdené z Južnej Ameriky. Početné vápencové jaskyne roztrúsené po brazílskych štátoch Sao Paulo, Minas Geraes, Goyaz a Bahia priniesli bohatú úrodu organických zvyškov porovnateľnú s tými, ktoré sme uviedli vyššie. Rozsiahly rad jaskýň a hlbokých puklín medzi Rio das Velhas a Rio Paraopeba v štáte Minas Geraes priniesol dôkazy veľkého významu. Tieto otvory vypĺňalo ohromujúce množstvo kostí, ale zvyčajne v takom zlomenom stave, že úplné kostry boli extrémnou raritou. Napríklad v blízkosti Caxoeira do Campo je jaskyňa asi 36,9 metra dlhá, 1,8 až 2,7 m široká a 9 až 12 metrov vysoká. Bager Lund získal pol kubickej stopy červenej zeme s mnohými drobnými kosťami.

Celkovo bolo nájdených nie menej ako 6 881 500 jedincov vačice, myši, cavias a dikobrazov, vtákov, jašteríc, žiab a iných drobných tvorov. Medzi najzaujímavejšie väčšie zvieratá, ktoré Lund našiel boli Magatherium, Mylodon, Toxodon, Macrauchenia, obrí pásavec Hopolophorus, obrovský hlodavec príbuzný modernej Kapybare, vyhynutý jaguár Smilodon neogaeus, Chlamydotherium, zaniknutá opica Protophitecus, mastodont (mastodonty sa nezvyknú vyskytovať v jaskyniach a skôr v puklinách, prirodzených dutinách a jamách pod povrchovými ložiskami). 

Niekoľko jaskýň, preskúmaných na okraji Lagoa do Sumidouro, neďaleko Santa Lucia, obsahovalo ľudské kosti zmiešané s kosťami vyhynutého jaskynného jaguára, obrovskej kapybary a ďalších, ktoré patrili koňom. Spolu s nimi aj pozostatky ľudské od nemluvňaťa až po starca. Práve tým, že medzi sebou mali pozostatky ľudskej Európskej neandertálskej rasy (Homo sapiens) aj kosti Magatherium a iné zvieratá z obdobia neskorého pleistocénu, sa logicky vylúčila predstava, že boli pochované ľudskou činnosťou. Megatherium bol najväčší pozemský leňoch, s dĺžkou až 6 metrov, bežne sa vyskytovali v Severnej a Južnej Amerike. Menším severoamerickým súčasníkom bol Mylodon.

Mamuty a mastodonty spomenuté v tejto knihe patrili do tej skupiny cicavcov s kmeňmi známymi ako proboscidea. Na rozdiel od mamutov neboli mastodonty skutočnými slonmi, ale samostatnou a vo všeobecnosti primitívnejšou probosciovou vetvou, ktorá im bola paralelná. Mammut, ktorý bol pôvodne bežný v Európe a južnej Ázii počas neskorého pliocénu a začiatku pleistocénu, sa z týchto častí do konca pleistocénu stiahol, rozšíril sa po celej Amerike. Mammut americanum, niekedy označovaný ako Mastodon giganteus, bol najbežnejším druhom Severnej Ameriky, zatiaľčo v Južnej Amerike prevládali M andium a M humboldti. Hlavné rozdiely medzi týmito druhmi boli v ich chrupe. Tu je potrebné si uvedomiť, že zatiaľčo severské zvieratá boli zamrznuté v zemi takmer okamžite a zredukovali sa na podmienky permafrostu, mastodonty boli pochované vo veľkých lavínach bahna a solí, ktoré po spevnení často zachovali mnohé z ich mäkkých častí a niekedy aj obsah žalúdka. Zaujímavosťou je, že pozostatky sibírkych a aljašskkých mamutov často ležia blízko alebo na dne formácie "muck", mŕtvoly mastodontov sa často vyskytujú blízko základní severoamerických rašelinísk a močiarov, ktoré samy o sebe casto vypĺňajú priehlbiny v "drifte".

Medzi prvými zaznamenanými objavmi mastodontov so zachovanými mäkkými časťami bolo päť jedincov nájdených asi 3 míle (4,8 km) od rieky Ohio indiánmi Shawany v roku 1762. Katastrofálne náhly charakter tejto udalosti podčiarkujú neočakávané polohy, v ktorých bolo objavených niekoľko prakticky kompletných kostier mastodontov. Napríklad takmer všetky kostry nájdené v ložiskách údolia rieky Great Osage boli v takmer vertikálnej polohe, stojace vzpriamene tesne pod povrchom močiarov.

Na zamrznutej pôde Sibíry a Aljašky sa zachovali najznámejšie objavy spomínanej charakteristiky. Milióny zvierat, ktoré zahynuli počas strašných kŕčov a ukončili tzv. pleistocénne časy, sa dramaticky zachovali na Sibíri. Pozostatky poukazujú na chaos a neporiadok, ničenie nespočetného množstva zvierat a rastlín, zamrznutých v polohe smrti v deň, keď zahynuli. Výsledkom je, že ich pozostatky vyzerajú úžasne sviežo a často sú na nerozoznanie od pozostatkov zvierat a rastlín, ktoré zomreli pred niekoľkými týždňami. V mase organického odpadu sa vyskytujú arktické ekvivalenty mŕtvol mastodontov, ktoré sú rovnako informatívne. Sibírske príklady sú mimoriadne.

Napríklad na Ljachovských ostrovoch existuje rozsiahla spodná vrstva zrnitého ľadu s hrúbkou 70 stôp (21 metrov), ktorá nie je vytvorená z utlačeného snehu a priamo nad ňou je vrstva ílovitého sladkovodného materiálu, ktorá obklopouje nespočetné kly a kože mamutov, zamrznuté mŕtvoly pižmoňa, koňa, nosorožca, amerického jeleňa, antilopy, sobov, tigra a iných mamutov. Jeden z nájdených mal pozostatky rozbité predtým, ako bol zničený, pretože kúsky jeho tela boli rozmiestnené okolo hlavného tela exemplára, pričom väčšina chlpov bola odstránená, koža bola narezaná a odrezaná. Pochovávanie bolo mimoriadne násilné. S týmto spôsobom uloženia sa stretávame stovky kilometrov ďalej, v údolí rieky Berezovka. V priehlbine fosílneho ľadu, do ktorej bola zrejme čiastočne zasunutá, ležala mamutia mŕtvola vykopaná v roku 1901, v strednej oblasti Kolyma na mieste pri útesoch brehu rieky.

Aj expedícia po rieke Jenisej, nedávno získala dôležitý objav. Sir Roderick Murchison zaznamenal, že sa podaril objav celých kostier mamutov, ktorých koža a vlasy (srsť) sa zachovali v zamrznutom bahne. Hlavy týchto slonov boli väčšinou otočené na juh, zrejme zvieratá ustupovali smerom na juh, keď ich zastihla záplava postupujúca zo severnej polárnej oblasti. Pri cestovaní na juh sa stretávame čoraz menej z celými kostrami mamuta a nachádzame v nálezoch skôr oddelené kosti. To, že voda, dynamicky sa pohybujúca v gigantickom meradle bola skutočne spojená s týmito rozsiahlymi vyhynutiami, naznačuje hlava nosorožca srstnatého, Coelodonta tichorhinus, objaveného v roku 1771 neďaleko rieky Vilyui (Viliui), severne od Jakutska.

Profesor A. F. Brandt z Berlína k tomuto objavu napísal: "Po starostlivom skúmaní hlavy bolo pozoruhodné, že krvné cievy a dokonca aj jemné vlásočnice boli naplnené hnedou zrazenou krvou, ktorá si na mnohých miestach zachovala svoju červenú farbu.". Asfyxia, utopením alebo udusením, vždy vyvoláva prekrvenie kapilár krvou. Brandtova analýza matrice tohto konkrétneho nosorožca stanovila utopenie ako príčinu smrti a ukázala, že bol pochovaný s úlomkami sladkovodných pleistocénnych rastlín. Je teda evidentné, že existujú masy starovekého ľadu, ktoré obklopujú mŕtvoly mamutov a ich súčasníkov (pri Berezovke, pozdĺž údolia Vilyui).

Významný je objav kostry veľryby ďaleko vo vnútrozemí na polostrove Chukchee v severovýchodnej Sibíri. Tento nález bol zaujímavý tým, že veľryba mala čiastočne telo pokryté kožou, s tmavočerveným, takmer čerstvým mäsom, priľnutým na mnohých jej kostiach. Exemplár je nepochybne veľmi starý, nájdený na rovnakej úrovni ako kosti mamutov a iných pleistocénnych cicavcov.

Na základe preukázateľného množstva dôkazov je nepochybné, že sibírske a aljašské zvieratá a rastliny boli nepochybne bežnými obeťami katastrofy, ktorá postihla obe krajiny rovnakou silou a priniesla podobné výsledky pozoruhodne totožné s tými, ktoré už boli zaznamenané v mnohých ázijských, európskych, severoamerických a austrálskych kostných jaskyniach a puklinách, kde boli uložené poničené celé zvieratá alebo ich časti. Tento fosílny aspekt dôkazov, ktoré sa vyskytujú na zaľadnených lokalitách je konzistentný na celom svete. Vzpriamené kostry a úžasne zachované mrazené zvieratá sú prominentnými aspektmi biologického záznamu "pleistocénu".

Ako sme už uviedli pri tvorbe knihy Atlantída a Ľudstvo Dneška pracujeme s obrovským množstvom dát. Vzhľadom k záujmu, budeme v téme pokračovať aj v niektorých ďalších článkoch. 

Pokiaľ máte záujem o tieto informácie (dá sa o nich písať skutočne veľa), môžete nás podporiť dobrovoľným úprimným príspevkom (darom) alebo zakúpením kníh u nás. 

Ďakujeme :-):-)

© Andrea Svinčiak, www.ariadneknihy.sk, august 2022

© Marian Svinčiak, www.ariadneknihy.sk, august 2022