SUMERSKO - AKKÁDSKE MÝTY ... úryvok z pripravovanej knihy Mýty a Legendy z Celého Sveta ...

Pravdivé poznanie minulosti je kľúčom k pozitívnemu evolučnému vzostupu ľudskej civilizácie. Už od našich najmenších je vhodné ich viesť k tomuto princípu, zdôrazňovať im dôležitosť pravdivosti. Práve preto sme sa rozhodli postupne pripravovať aj knihu pre rôzne generácie s názvom Mýty a Legendy z Celého Sveta, ktorá prináša mnoho pravdivých udalostí z dávnej minulosti rôznych civilizačných kultúr a umožňuje pochopenie princípov archetypov príčin a dôsledkov v histórii ľudskej civilizácie, ktoré sa opakujú ako určité vlny tvorivosti a nevyvážených dejov. 

Dnes prinášame jednu z častí kapitoly, týkajúcej sa Sumersko - akkádskej kultúry. Nech sa páči :

Sumersko - akkádske mýty a legendy

V predoázijskej Mezopotámii (na území dnešného Iraku) v úrodnej rovine medzi stredným a dolným tokom Tigrisu a Eufratu žili v úzkom vzťahu dva národy v útvare mestských štátov s vyvinutým otrokárskym systémom: Sumeri a Akkádi. Sumeri sa na tomto území objavili v 4. tisícročí pred. n. l.. Vykopávky dokazujú, že ich kultúra v pomere k ich prostrediu bola už okolo roku 3000 pr. n. l. na veľmi vysokom stupni. Vydávajú o tom svedectvo bohaté, z kameňa stavané mestá, ohromné chrámy a paláce. Sumeri sa dostali okolo roku 2350 pr. n. l. pod vládu Akkádov. Akkádsko vtedy zjednotilo Južnú Mezpotámiu. Neskôr, v 18. stor. pred. n. l., si Babylon medzi ostatnými mestami získal také postavenie, že si mohol krajinu podmaniť.

Babylonia zaberala južnú časť Mezopotámie. Jej hlavným mestom bol Babylon. Úrodná pôda a zavlažovacie zariadenie zabezpečili vysoké výnosy poľnohospodárstva a hojnosť úrody zasa obchod. Výstavba zavodňovacích kanálov si vyžadovala nielen koncentráciu pracovných síl, ale aj centrálne organizovanie a vedenie. To napomáhalo vývinu otrokárskeho zriadenia a zrodu silnej a ústrednej vládnej moci. Chammurapiho zákony z obdobia okolo roku 1700 pr.n.l. podrobne upravovali právne postavenie jednotlivých spoločenských tried. Popri triede otrokárov a otrokov rozoznávali zákony tiež delenie slobodného obyvateľstva na plnoprávne a neplnoprávne. V období medzi 14. - 9. stor. pr. n. l. sa Babylonia dostala pod nadvládu Kassitov a medzi 9. a 7. stor. pr. n. l. pod nadvládu Asýrov. V 6. stor. pred. n. l. nielenže získala späť nezávislosť, ale vydobyla si vedúcu úlohu v celej Prednej Ázii. Babylonský otrokársky systém sa vtedy najväčšmi rozvinul. Jednotliví otrokári neuveriteľne zbohatli; aj zavodňovacie zariadenia a veľkostatky, ktoré boli predtým majetkom štátu, prešli čiastočne do rúk súkromníkov. Moc Babylonie zničili perzskí dobyvatelia roku 538 pred. n. l.

V severnej časti Mezopotámie, pozdĺž stredného toku Tigridia, osadili sa Asýrovia. Asýria bola dlhý čas pod nadvládou Babylonie, len v 14. stor. pr. n. l. sa jej podarilo vybojovať nezávislosť. Od tých čias ustavične bojovala s Babyloniou o vládu nad Mezopotámiou. Začiatkom 1. tisícročia pr. n. l., ale najmä v 8. stor. sa vyvinula na obávanú ríšu, v prvý veľký otrokársky štát Prednej Ázie. Jej hlavným mestom bolo istý čas Ninive. Svojím žoldnierskym vojskom ovládla veľkú časť Prednej Ázie, ba aj Egypt. Obyvateľstvo podrobených území odvliekla do otroctva, ich mestá zrúcala. Počet otrokov nesmierne vzrástol. Predtým vlastnil otrokov najmä kráľ; chrámy a pôdu obrábali zväčša slobodní sedliaci. Teraz sa však už aj vojenská a správna aristokracia, ako aj úžernícko - obchodnícka vrstva miest stali mocnými otrokármi, ktorí aj chudobné slobodné obyvateľstvo hromadne zotročovali. Štát, ktorý vznikol z nespočetných ujarmených krajín a dŕžav, nemohol sa dlho udržať. Okrem vzbúr utláčaného ľudu oslabovala ho aj bojovná vojenská správna aristokracia, ktorých záujmy boli v rozpore so záujmami ľudu, ďalej hádky medzi mestskou úžerníckou - obchodníckou vrstvou a mocným kňazstvom. V roku 604 pr. n. l. už Asýria nevládala čeliť spoločnému náporu Médov a Bybylončanov; ríša Asýrska celkom zanikla.

Základom kultúry Mezopotámie je kultúra mestských štátov sumersko - akkádskych. Asýrrovia a Babylončania prevzali sumerské klinové písmo a sumerský jazyk, ktorý po stáročia zostal jazykom vzdelancov a kňazov v Asýrii aj v Babylonii. Zachovali sa nám aj písomné pamiatky mezopotámskej kultúry; na početných hlinených tabuľkách nájdených pri objavení Aššurbanihpalovho paláca v Ninive. Postupom času z prastarej poľnohospodárskej a pastierskej viery vyvinulo viac - menej systemizované náboženstvo. Sumersko - akkádski bohovia stelesňovali rozmanité javy prírody - najmä úkazy na oblohe. Mezopotámski bohovia si aj neskôr zachovali chartakteristické črty, ibaže sa stali zložitejšími. Sumerské mestské štáty boli politicky a vojensky od seba nezávislé, a v dôsledku tejto politickej a hospodárskej rozdrobenosti boli spočiatku aj náboženské kulty samostatné a od seba nezávislé. Každé mesto malo svojho osobitného boha. Iba po centrlizovaní moci, keď sa vlády zmocnilo najprv Agade (Akkád) a neskôr Babylon, vyvinulo sa veľké, príbuzné náboženstvo, ktorého hlavným bohom sa stal Marduk, boh Babylonu. Marduk splynul s postavou predošlého boha Enlila. Boh slnka Marduk je synom Ea, slnka vynárajúceho sa z oceána, boha oceána a súčasne symbolom oplodňujúceho jarného slnka. Mardukovu samovládu po zjednotení štátu okolo roku 1700 pr. n. l. zabezpečil Chammurapi, kráľ Babylonu. Jeden z nápisov pripisuje Chammurapimu tieto slová: ,,Ja, kráľ Babylonu, ktorý som dopomohol Mardukovi k víťazstvu ...". Mardukov sviatok pripadol na jarný slnovrat, na deň Nového roku. V ten deň predvádzali veršované drámy velebiace boha a epos o stvorení.

Popri Mardukovi pripadla v Babylone významná úloha aj iným bohom. Adad bol bohom búrok, dažďov, víchric a povodní. Nergala, boha spaľujúceho, ničivého slnka, podzemného sveta, pána mŕtvych, boha klíčiaceho zrna - môžeme v tomto okruhu jeho úloh ľahko stotožniť s egyptským Usírom a s inými podobnými bohmi Stredozemného mora. Význam boha Tammúta, ktorý umiera a opäť ožíva, prevyšuje spočiatku význam všetkých iných bohov. On je symbolom na jeseň odumierajúcej prírody, on na jar vzklíči z ríše tmy, aby zem znovu rozkvitla. Osud Ištarin (Ištar), bohyne lásky, spája sa s Tammúzom. Podľa prameňov je Tammúzovou milou, manželkou a matkou. Niektorých z miestnych bohov stotožňovali s nebeskými telesami. Šamaš bol bohom Slnka, Sin bohom Mesiaca. Bohmi Venuše, Marsu, Jupitera, Merkúra a Saturna boli Ištar, Nergal, Marduk, Nabu a Ninurta. Týchto sedem tzv. astrálnych božstiev dopĺňala trojica Anu - Enlil - Ea. Chýrne troj a sedemposchodové vežové chrámy zachovávajú pamiatku takejto predstavy.

Náboženstvo Asýrov si natrvalo uchovalo úctu voči bohu Aššurovi, ale pritom bezo zmeny prevzali bohov Babylonu a spolu s náboženským kultom aj sumerskú náboženskú literatúru, ďalej hvezdárske poznatky v sprievode literatúry o poverách a zlých znameniach. Aššur, pán vojska, je dobrotivý k svojim verným, k nepriateľom nemilosrdný, pomstivý. Králi získavajú vládu z jeho rúk.

Popri starých bohoch sa zjavujú aj noví a ich počet stále rastie. Zoznam zhotovený okolo roku 880 pr. n. l. pozná viac ako šesťtisíc bohov, tristo nebeských (igigi) a šesťsto pozemských (anunnaki) duchov a božských bytostí. V náboženstve Asýrov má veľkú úlohu mágia, čiže tie obrady, ktorými sa usilujú ovplyvniť dobrých alebo zlých duchov vo svoj prospech, ďalej veštby z hviezd, pričom vychádzajú z viery, že nezmeniteľný poriadok nebeských telies a pozemské udalosti navzájom súvisia.

Organickou časťou náboženskej praxe sú modlitby a obety. Modlitba - odriekanie vopred určených hamnov, podľa ich názoru uzmieri bohov, oslobodí od zlého, od nečistého, a pôsobí teda liečivo, očisťujúco. Za touto predstavou sa skrýva viera v silu magického slova a zaklínania. (Toto ponímanie modlitby prevzalo herbejské náboženstvo a odtiaľ kresťanstvo.) Obetu vykonávajú podľa rituálnych predpisov kňaz a vladár. Vôňa obety sa "bohu páči". Ona živí bohov, ktorým stavajú aj honosné pozemské príbytky a v nich umiestňujú ich sochy. Na mŕtvych čaká nemilosrdný údel. Duše hynú v temnej ríši bohyne Ereškidaly, odkiaľ niet návratu, a ich osud nemôžu zmierniť ani pozemské cnosti.

So zánikom asýrskeho štátu zmizlo aj náboženstvo Asýrov, na kult Aššurov sa zabudlo a na krátky čas sa obnovilo uctievanie Marduka a samovláda babylonského náboženstva.

Výtvory mezopotámskej literatúry sú veľmi významné. Jednak preto, lebo zachytávajú mytológiu a náboženstvo jedného národa od polovice 3 tisícročia pr. n. l. a tým poskytujú ohromný porovnávací materiál pre skúmanie toho, ako sa s postupujúcim spoločenským vývinom utvárali jednotlivé mýty, ako sa rodokmene bohov stávali spletitejšími a zložitejšími, ako postavy bohov vzájomne splývali. Ale významné sú aj preto, lebo často sú priamym textovým pameňom pre mýty Starého zákona a možno v nich nájsť aj príbuznosť s motívmi Nového zákona.

...

... Záverom len dodávame, že na základe opakovaných duchovných prenosov s pamäťovými jednotkami Planéty Zem sa podarilo zistiť, že definitívna skaza a zničenie sumerskej kultúry nastali okolo roku 2050 - 2040 pr. n. l..

Najprv došlo k udalosti, pri ktorej vojská štyroch kráľov sa pokúsili dobyť základňu na Sinaji, ktorá bola podľa sumerov "základňou pozemských bohov", nazývaných "anunnaki" s mimoriadne vyspelou technikou. Táto technika mohla byť oporou pre obrovskú pozemskú silu a moc. Útok bol odrazený pod vedením Abraháma a jeho špeciálnej jazdeckej jednotky. Abrahám mal sumerský kráľovský pôvod, bol potomkom v rodovej línii Noeho a jeho syna Séma. Táto prvá udalosť sa mala udiať v roku 2040 (2041) pr. n. l..

Opakovaný útok sa pripravoval pre obsadenie základne na Sinaji okolo roku 2025 (2024) pr. n. l.. Opäť sa vojská štyroch kráľov pokúsili prekvapiť a obsadiť základňu "pozemských bohov", avšak tentokrát reakcia "anunnaki" bola veľmi tvrdá a došlo k použitiu nukleárnych zbraní. Veliteľ základne "poloboh" s menom Nergal dostal pokyn od svojho vládcu Ana, ktorý "sídlil na nebi", aby odpálil celú základňu. 

Po strašnom výbuchu sa rádioaktívny prach šíril cez celé územie Sumeru a priniesol "neviditeľnú smrť", všetky bytosti zahynuli pod vplyvom rádioaktívneho mračna. Podľa dochovaných informácii pri tomto výbuchu zahynulo okolo 4 miliónov bytostí.

Hmotné dôkazy potvrdzujúce nukleárnu katastrofu na Sinaji sú taktiež k dispozícii. V tejto oblasti na základe mnohých archeologických nálezov boli nájdené ľudské kostry so zvýšenou rádioaktivitou. Archeológovia potvrdili, že oblasť v okolí južnej časti Mŕtveho mora bola obyvateľstvom opustená a k znovuosídleniu došlo až po mnohých storočiach. Taktiež poznatky a o hromadnom kopaní studní po tejto udalosti, keď predtým sa používala iba povrchová voda. Jedným z najzásadnejším dôkazov je aj fakt, že pramene okolo Mŕtveho mora boli také rádioaktívne, že ich pravidelné pitie vyvoláva dlhodobú neplodnosť a iné zdravotné ťažkosti. Zvýšená rádioaktivita bola archeologickými výskumami zistená opakovane a na mieste, kde predtým existovala základňa boli nájdené čierne kamene, sklovitý spečený piesok v preliačine a iné artefakty.

Skladanie a triedenie mozaiky informácii z dávnej minulosti, poctivý výskum, spájanie a prieniky rôznych prameňov poznania, nás privádza jednoznačne k záveru, že mnohé sumerské a akkádské legendy a mýty mali vysokú úroveň pravdivosti. Je však potrebné ich poctivo študovať pre komplexné celistvé pochopenie. Preto sa v našej knhe stretnete aj s výkladmi udalostí ...

Záujem o knihu môžete prejaviť TU.

© Andrea Svinčiak, www.ariadneknihy.sk, december 2022

© Marian Svinčiak, www.ariadneknihy.sk, december 2022