Prof. Ján ŠAFIN: Prečo je celibát u pravoslávnych dobrovoľný?

V minulosti sme na základe spolupráce a dohody s prof. ThDr. Jánom Šafinom, PhD, uverejnili niektoré z jeho prác, ktoré ešte neuzreli pre mnohých ľudí svetlo sveta. Tieto práce sú významné z hľadiska pochopenia fatálnych omylov a dogiem aj v oblasti viery. Očisťujú svojim spôsobom skriveniny, na ktorých mnohí ľudia ešte aj v súčasnosti lipnú a tým sa v podstate uväzňujú, či už vedome, tak veľmi často aj nevedome.

Dnes prinášame ďalší stručný článok, kde je možné uvedomiť si dôležitosť dobrovoľného celibátu u pravoslávnych. Opäť má teda princíp slobodnej vôle ľudská bytosť priestor aj vo viere. Ide o dôležitý princíp pochopenia ovládacích štruktúr v katolíckej cirkvi.

...

Prečo je celibát u pravoslávnych duchovných dobrovoľný a nie je povinný?

Novým bodom nesúladu a sporu medzi východnou a západnou časťou kresťanského sveta sa v 11. storočí stal Západom presadzovaný celibát kňazov, čiže neženaté duchovenstvo. Táto požiadavka sa ale objavila už skôr a od konca 8. storočia naberala na sile hlavne vo Franskej ríši.

Sv. Fótios pri preberaní tohto sporného bodu vo svojom okružnom liste z r. 867 bráni východnú prax, pričom ho odmieta. V spomínanom liste o tejto téme píše: "Latiníci, sami činiac z mnohých diev bez mužov ženy, ale ženy, ktoré rodia deti, mená otcov ktorých nikto nepozná (narážka na nemravnosť rozšírenú medzi neženatým duchovenstvom Západu), vštepujú odpor a znechutenie k žijúcim v zákonnom manželstve duchovným... Takto oni zasievajú semená manichejskej herézy, a duše, v ktorých sotva začali klíčiť semená zbožnosti (t.j. Bulharov), poškodzujú zasievanými plevami."

Na dôkaz nepravdivosti a nespravodlivosti praxe západnej cirkvi, tých jej predstaviteľov, ktorí zakazujú ženaté kňazstvo, sv. Fótios uvádza na jednej strane 4. kánon gangrského snemu (konal sa okolo roku 340 v hlavnom meste Paflagónie Gangrách), ktorý hovorí: "Pokiaľ niekto nechce prijímať prijímanie od kňaza, ktorý má zákonnú manželku a hovorí, že od takého, keď on slúži, je nedôstojné prijímať Telo a Krv Christovu, nech je (na neho) uvalená anatéma" (tento snem bol zvolaný práve kvôli poloariánskemu biskupovi Sevastovi Eustathiovi a jeho stúpencom).

Na druhej strane sa odvolávali z kánonického pohľadu na dôležitejšie 13. pravidlo trullského snemu (teda všeobecného snemu z r. 692), v ktorom sa hovorí: "Pretože sme sa dozvedeli, že v rímskej Cirkvi je ako pravidlo tradované, aby tí, ktorí sú uznaní za hodných byť rukopoloženými na diakona alebo kňaza sa zaväzovali nestýkať viac so svojimi ženami: potom my, nasledujúc staré pravidlo apoštolského dobrého riadenia a poriadku, dovoľujeme, aby spolužitie vykonávateľom tajín (kňazov) podľa zákona aj naďalej zostávalo nedotknutým... Takýmto spôsobom aj od apoštolov odovzdané a od najstaršej doby zachovávané aj my podobne zachovajme, vediac čas každej veci, tým skôr pôstu a modlitby".

Toto pravidlo bolo v podstate namierené proti praxi, ktorá sa začala šíriť v rímskej cirkvi. Medzi prvých významnejších obrancov západnej doktríny o celibáte patril v 9. st. žijúci Ratramnus. Tento západný polemista berie na seba úlohu nielen obrániť západnú cirkev pred útokmi Východu, ale aj predstaviť východnú Cirkev ako vinnú, ako narúšajúcu pôvodné ustanovenia, učenie a tradíciu, podľa jeho názoru jednoznačne hovoriace o celibáte duchovenstva. 

Pristupujúc k riešeniu spomínaného problému, Ratramnus Východu vyčíta, že si nedokáže vážiť také veľké blaho, ako je čistota. "Dobro čistoty je natoľko slávne," píše Ratramnus, "že bolo predmetom údivu dokonca samotných pohanov. V každom stave je veľmi chvályhodné, zvlášť ale u kňazov a ostatných služobníkov oltára, ktorých pokiaľ niečo, potom zvlášť lesk telesnej čistoty ctí... Gréci sa však napriek vlastnému svedomiu neboja haniť to, čo nemôžu nepovažovať za hodné veľkej pochvaly." Potom uvádza príklady nemanželského života zo Starého a Nového Zákona. Ukazuje na Eliáša, Jeremiáša, Daniela, ap. Jána, a na prekvapenie aj na ap. Petra, o ktorom je práve známe, že bol ženatý, pričom Christos uzdravil jeho testinú (Mt 8, 14-17), o ktorom na základe neznámo čoho, najskôr apokryfov, tvrdil, že vraj Peter hoci mal manželku, nemal s ňou manželský pomer. Potom sa oboruje na Grékov slovami apoštola Pavla, v ktorých s hovorí, že celibát je vyšší než manželský život, no neuvádza Pavlove slová z I. listu Timotejovi (3, 1-8) o tom, aký má byť biskup, že má byť mužom jednej ženy, alebo na inom mieste, kde sa hovorí, aká má byť manželka kňaza.

V prvotnej Cirkvi boli nielen neženatí, ale aj ženatí biskupi. Až 12. kánon trullského snemu definitívne ustanovil neženatých biskupov, v súvislosti so ženatými hovorí ako o neobvyklom jave, v tej dobe sa týkajúcom hlavne afrických biskupov. No biskupi nemuseli žiť v manželstve od začiatku. Avšak myšlienka o neženatom biskupovi existovala od samotného počiatku Cirkvi. Inak tomu bolo s tzv. nižším duchovenstvom. Celibátu biskupov napomohol aj ten fakt, že časom môžu byť za biskupov vybraní len kandidáti spomedzi mníchov a tiež nepomerné zväčšenie parochií až k patriarchátom, a z toho vyplývajúca moc niektorých biskupov, ktorá mohla byť zneužívaná pre vlastné, napr. rodinné ciele.

V 4. storočí otázka neženatého duchovenstva po politických zmenách v ríši, podmieňovaných Milánskym ediktom z r. 313, rozširovaním mníšstva, názormi na prijímanie padnúcich osôb späť do Cirkvi, ale aj nebezpečenstvom veľkých heréz, reálne sa snažiacich uzurpovať napr. politickú moc, opäť ožíva. Začiatkom 4. storočia je na miestnych snemoch západnej Cirkvi vyzdvihovaná myšlienka o celibáte (elvírsky snem z r. 306, v Hispánii). 33. pravidlo tohto snemu zakazuje osobám patriacim ku kléru pod hrozbou suspendácie mať ženu a deti. Toto je prvé rozhodnutie ohľadom celibátu. Druhé bolo vydané v Arle (Arelate) v Gálii v r. 314. 29. pravidlom je zakazované, pod hrozbou suspendácie, to isté biskupom, kňazom a diakonom. Zdá sa, že aj pod vplyvom týchto miestnych snemom západnej Cirkvi dochádza k tomu, že na 1. všeobecnom sneme r. 325 v Nicei sa hlavne západní zástupcovia snažili dosiahnuť presadenie celibátu u kňazov, ako o tom svedčí historik Sozomenos (1. kniha, 23). Pravdepodobne v spojení s vydaním 20 kánonických pravidiel sa vynorila tiež otázka, či majú byť kňazi ženatí, alebo majú žiť v celibáte.

Rozvahu, s akou sa túto problematickú otázku podarilo vyriešiť, cirkevní historici pripisujú znamenitému askétovi sv. Pafnutiovi. Niektorí biskupi totiž v snahe napraviť život vysvätených osôb navrhovali zaviesť pravidlo, aby presbyteri a kňazi zanechali manželstvo, do ktorého vstúpili pred vysvätením. Vtedy Pafnutios, ktorý sa tešil veľkej úcte samotného cisára Konštantína, zvlášť za jeho vyznávačský život, a ktorý sám nikdy neokúsil manželský život, sa postavil proti tomuto názoru. Manželstvo pomenoval cteným a spolužitie s manželskou čistým a nepoškvrnený. Otcov snemu tak úspešne presviedčal, aby nekládli takéto jarmo na všetkých služobníkov tajín čiže sviatosti, teda kňazov a diakonov, že snem prijal jeho mienku a prenechal celibát na vôľu každého z kňazov. 

Práve tento prípad vyvracia tvrdenie Ratramna o zákaze 1. všeobecným snemom v 3. kánone ženatého kňazstva. Zároveň svedčí o tom, že väčšina biskupov v tej dobe bola neženatá, keďže úvahy sa točili okolo nižšieho duchovenstva. Len ťažko si môžeme v takomto prípade predstaviť, že by kňazom a diakonom chceli udeliť povinný celibát a biskupi by zostávali ženatými, i keď je potrebné dodať, že zákaz ešte vydaný nebol, o čom svedčí prípad biskupa Sekunda z Ptolemaidy, ktorý žil o storočie neskôr a ktorý sa nechcel rozísť so svojou manželkou, čo nebolo prekážkou pre jeho vysvätenie. Historik Sokrates uvádza mnohé ešte vypuklejšie prípady spolužitia biskupov s manželkami, ako ich mal možnosť poznať v 5. storočí. V dôsledku takéhoto stavu vecí prišla Cirkev k tomu, o čom sme už hovorili, totiž že uzákonila záväzný "celibát" pre biskupov, pričom nižšiemu duchovenstvu bolo ponechané právo výberu a rozhodnutia, ako o tom svedčia nariadenia cisára Justiniána, ale hlavne kánony trullského snemu. Po tomto východná Cirkev nebude vo svojom vnútri viacej znepokojovaná podobnou otázkou, hoci v budúcnosti aj na Východe vytiahnu rôzne extrémne heretické spoločenstvá, ako napríklad pavlikiáni, bogomilovia a pod. otázku manželstva, ale skôr vo všeobecnosti.

Iná bola situácia na Západe, kde stále viacej smerujú k tomu, aby bol u kňazov zavedený povinný celibát. Avšak až na spomínané snemy začiatkom 4. st. (v Elvire a Arelate) nastalo po 1. všeobecnom sneme v tejto otázke aj na Západe hlboké mlčanie. To trvalo až do roku 385, kedy sa rímska cirkev ako najvplyvnejšia a najstaršia na Západe začala cez osobu pápeža Siricia osvojovať myšlienku elvírskeho snemu. Siriciova pozícia získala na Západe stále väčšiu a väčšiu podporu.

V záujme ochrany a zachovania apoštolskej tradície a kánonických predpisov všeobecnej cirkvi otcovia trullského snemu, ako vo všetkom ostatnom, aj v otázke kňazov obrátili pozornosť na protikánonickú prax, ktorá začala panovať v západnej časti kresťanstva. Preto vydali aj vyššie spomínané a citované 13. kánonické pravidlo v tejto otázke.

Avšak na Západe ustanovenia tohto snemu nezískali vždy potrebnú podporu. Tak pápež Zachariáš (741-752) sa vrátil k procelibátnym názorom pápeža Siricia. Na rímskom sneme r. 743 bol vyzdvihnutý predpis, že kňazi nemajú mať manželky. O štyri roky neskôr posiela Zachariáš na základe Pipinovej prosby do Gálie 27 capitula o cirkevnom zriadení, pričom v 11 capitulum vydáva predpis o nevyhnutnom celibáte pre kňazov. Po Zachariášovi úsilie mnohých západných hierarchov systematicky smeruje k celibátu. Avšak ako predtým, tak aj teraz snaha uviesť podobný zákon je sprevádzaná veľkými ťažkosťami. A tak nehľadiac na mnohé a strohé predpisy, ešte aj v 11., ba aj v 12. storočí stretávame na Západe množstvo ženatých nielen kňazov a diakonov, ale dokonca i biskupov. Pritom nežijú niekde bokom, v provinciách, ale v samotnom Ríme. Toto silno dráždilo rímskych pápežov a to tým silnejšie, čím viac boli preniknutí myšlienkou o svojom všeobecnom panovaní v celom svete.

Práve kvôli 13. pravidlu kardinál Humbert, 16. júna 1054 položiaci exkomunikačnú bulu na oltár chrámu Hagie Sofie, nazval pravoslávnu cirkev heretickou, nakazenou mikulášovskou herézou. O Humbertovom súčasníkovi, pápežovi Mikulášovi II. (1059-1061) história hovorí, že zakázal národu počúvať liturgiu, ktorú slúžil ženatý kňaz, čím prirodzene vyvolal znepokojenie v národe. Dobre známy Gregor VII. urobil rozhodujúce kroky v mnohých otázkach praxe a učenia západnej cirkvi, pričom ako dôvod, prečo je potrebný celibát kňazov, uvádza: "Nemôže sa cirkev oslobodiť od otroctva laikom, keď sa klerici neoslobodia od žien (Non liberari potest ecclesia a servitute laicorum, nisi liberentur clerici ab uxoribus):" Preto strohým predpisom z r. 1074 zakázal všetkým kňazom mať manželky, laikom zasa u ženatých prijímať, hroziac im v opačnom prípade anatémou.

Dôsledkom Gregorovho zákonodarstva bolo podľa Raya C. Petryho "vytvorenie z tisícov nevinných manželiek zmätených a nahnevaných duchovných skutočné neviestky". A pokračuje: "Keď Hildebrant odtrhol obrovské množstvo manželiek od svojich manželov a vohnal ich do skazy - so zlomeným srdcom a bezradné - nemálo ich ukončilo svoj život samovraždou." Avšak ani toto rozhodnutie nebolo definitívne, ako o tom svedčí množstvo snemov zvolávaných medzi 12. a 14. storočím. A nielen vtedy. Ešte v časoch Gregora VII. chcel jeden nemecký duchovný poznať odpoveď na otázku, kde chce Gregor nájsť toľko anjelov, ktorí by nahradili mužov vyhnaných z kňazského stavu. A skupina talianskych biskupov, ktorá sa v r. 1076 stretla na sneme v Pávii, dokonca exkomunikovala pápeža za to, že rozdelil manželské páry a že dáva prednosť nemorálnostiam medzi duchovnými pred počestným manželským zväzkom. Podľa De Rosu sa Gregorova kampaň našťastie nestretla s veľkým úspechom. K čomu dodáva: "Celibát mohol presadiť, ale pohlavnú zdržanlivosť nie." A tak dokonca aj v 16. storočí stretávame mnoho duchovných všetkých stupňov, ktorí žijú v manželskom zväzku a ktorí považujú manželstvo za plne kánonickú záležitosť. Nakoniec sa len s ťažkosťami podarilo tridentskému koncilu (1545-1563) po dlhých rokovaniach v r. 1562 vyhlásiť povinný celibát pre všetkých duchovných pod hrozbou anatémy.

Ponechávajúc však bokom nekánonickosť a odporovanie pôvodnej tradícii rozhodnutia tridentského koncilu, dodajme, že zápas o to, či sa môžu kňazi ženiť alebo nemôžu, vedení na Západe v priebehu viac než dvanástich storočí, jasne potvrdil opodstatnenosť 13. kánona trullského snemu a tiež slová Fótia, ktorého veľkým protivníkom bol pápež Mikuláš I., ktorý v poučení bulharskému panovníkovi Borisovi, v bode LXX píše: "Chcete vedieť, či máte vydržiavať ženatého kňaza a mať ho v úcte, alebo či ho máte od seba zahnať. Na to odpovedáme, že hoci si zaslúži veľké pokarhanie (reprehensibilis), patrí sa, aby ste napodobnili Hospodina, ktorý dáva vychádzať svojmu slnku, ako svedčí Evanjelium na zlých aj dobrých, a zosiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých. 

Zapudiť ho od seba nesmiete preto, že ani Hospodin nevylúčil Judáša z počtu apoštolov, hoci to bol lživý učeník..." O dvesto rokov neskôr pomenuje kardinál Humbert v odpovedi studitskému mníchovi Niketovi pravoslávnu Cirkev mikulášovským heretickým spoločenstvom. Avšak ani Mikuláš I., ani Humbert, ani Gregor VII. a ani ostatní presadzovatelia celibátu nemajú pravdu. A pokiaľ tridentský koncil uvaľuje anatému na ženatých kňazov, nemáme vidieť protirečenie vo fakte, že Benedikt XIV. dovoľuje tzv. uniatskym (u nás nazývaným gréckokatolíckym) kňazom zostať bez prekážky ženatými, pretože kňazské manželstvo, hovorí spomínaný pápež, rímska cirkev nezakazuje (romana non prohibet ecclesia)?! 

autor : © prof. ThDr. Ján Šafin, PhD 

...

Pri čítaní vyššie uedeného textu je zrejmé, že dlhé obdobia temnoty v západnej časti katolíckej cirkvi spôsobili obrovské škody na ľudskej dôstojnosti. Na jednej strane to boli útoky proti Východu a Pravosláviu ako takému, avšak na druhej strane aj proti prirodzenosti ľudskej bytosti a plnohodnotnému vzťahu medzi mužom a ženou. 

V čom to spočíva? Zrejme v tom, že skutočná vnútorná čistota ľudskej bytosti a jej naladenie na princípy čistoty učenia bytosti Krista, bola často zamieňaná za umelo vytvorené dogmy, ktoré mali vzbudzovať dojem mravnosti pôsobiacej navonok (až farizejsky pri falošných autoritách). Áno, práve farizejstvo, pokrytectvo bolo pre západnú katolícku vieru dlhé obdobia pláštikom temnoty. Výnimky len potvrdzujú pravidlo. Ako vieme čisté pôvodné učenie bytosti Ježiša Krista bolo mnohokrát skrivené a zneužívané ... 

Práve principiálna čistota pravoslávnej viery je často cieľom útokov pre svoju nevylomiteľnosť a pevnosť, s oporou pre ruské duchovenstvo, čo vidíme aj v novodobých dejinách.

© Andrea Svinčiak, www.ariadneknihy.sk, október 2022

© Marian Svinčiak, www.ariadneknihy.sk, október 2022