Profesor JÁN ŠAFIN : Eurázijské zvádzania alebo barón Ungern - Šternberg, bohovia vojny a posvätné šlialenstvo ...

Vychádzajúc zo situácie vo svete, na základe mnohých úvah a polemík, sme sa dohodli už v lete roku 2022 s profesorom Jánom Šafinom, že uverejníme jeho rozsiahlu prácu, ktorá je v dnešnom období o to viac aktuálna. Možno je náročná na pochopenie, avšak pre nadšencov sofiológie (nielen pre nich), filozofie, histórie, pochopenie duchovných princípov pohybu myšlienky a energie v dejinách, je to výborná téma na zamyslenie. Duchovné a svetské dejiny sú prepojené 24 hodín denne, príčiny nad hmotou sa prejavujú v materiálnom svete.

...

Takže nech sa páči, práca profesora Šafina s názvom: Eurázijské zvádzania alebo barón Ungern - Šternberg, bohovia vojny a posvätné šialenstvo. 

Jedine hudba môže zastaviť krvipreliatie, ktoré sa stáva clivou prízemnosťou, keď prestane byť posvätným šialenstvom.

Alexander Blok

Resumé:

Táto stáť je venovaná problematike dejín Ruska, Ázie, Európy, západu a východu, zrodu eurázijského hnutia a pokusu o historické vtelenie jednej z možných koncepcií v podivuhodnej histórii baróna Romana Ungerna-Šternberga. Euroatlantická civilizácia na strane jednej, eurázijstvo na strane druhej predstavujú dva prúdy smerovania civilizácie a ich stretu, vzájomného prenikania ale ešte častejšie zrážky geopolitických a kultúrno-religióznych záujmov. Je to tiež protiklad oceánu a materiku. Lenže tento "vnútorný problém v kresťanskej rodine" nezostáva izolovaný od interakcie s inými nosnými civilizačnými okruhmi. 

V prípade Ruska platí, že väčšia časť tela ruskej štátnosti, najväčšej v Európe, sa nachádza v Ázii. Preto aj úvahy nad témou Ruska a Ázie, Ruska a nekresťanského Orientu majú svoje miesto v geopolitickej historiozofii. Práve v dobe, kedy sa medzi ruskou emigráciou v Európe formovala teoretická základňa budúceho eurázijského hnutia, ďaleko na Východe, hlboko v Ázii nezávisle od tohto skôr salónne-intelektuálneho prúdu sa barón Roman Unger-Šternberg pokúša podobnú ideu eurázijskej monarchie realizovať v praxi. 

Život tohto dobrodruha a učenca bol zasvätený monarchizmu alebo ešte skôr panmonarchizmu, zostavenému z rôznych elementov ovplyvnených jeho bezhraničnou láskou k Orientu. Hoci barónove vystúpenie na scénu dejín netrvalo dlho a skončilo veľmi tragicky, navždy sa zapísalo do pamäti ľudstva ako bláznivo-utópický a nebezpečný pokus, človeka maximálne oddaného svojim ideám. Ungern-Šternberg bol doslova posadli ideou obetného slúženia najvyššiemu ideálu a s obscesnou krutosťou nútil tomuto ideálu slúžiť všetkých, ktorých postretol na svojej ceste životom. Je však nanajvýš zaujímavé, že o "obetnom slúžení" ako základnom princípe organizácie eurázijského ideokratického štátu budú zakrátko veľa písať aj eurázijci z kolónii ruskej emigrácie v Sofii, Prahe, Berlíne, Paríži... V tomto zmysle je Ungern-Šternberg v čistej podobe "ontologický hrdina", realizujúci blúznivé snívanie "skytstvujúcich symbolistov" a zlejúci "život a tvorbu do jediného celku"... Na rozdiel od mnohých básnikov a filozofov cesta tohto programového dobrodruha nebola cestou brahmana, ale cestou kšatria, vojaka, a táto cesta je nutne obmývaná riekami krvi.

Keď hovoríme o Rusku, pokiaľ nezastagnujeme na primitívnych úvahách o tejto krajine, na boľševizme, totalitarizme a pod.,  väčšinou sa aj pri menšej intelektuálnej úprimnosti dostaneme k téme Ruska a Európy, respektíve Ruska a Západu. Teda k protikladu medzi Východom, prirodzene kresťanským, a okcidentálnym svetom euroatlantickej civilizácie. Je to tiež protiklad materiku a oceánu. Oveľa menej a predovšetkým oveľa zriedkavejšie uvažujeme nad témou Ruska a Ázie. Akoby tento protiklad ani nejestvoval. A je to prirodzené. Veď oveľa väčšia časť tela ruskej štátnosti sa nachádza na ázijskom kontinente. Napriek tomu úvahy na tému Ruska a Ázie sú zriedkavé. Určite teda zriedkavejšie ako Ruska a Európy. Prečo je tomu tak, nie je ťažké pochopiť. Hoci Rusko zostáva teritoriálne i demograficky najväčšou európskou krajinou, boli to hlavne spory medzi pravoslávnym Ruskom a "heretickým" Západom, ktoré sú toho rozhodujúcou príčinou. 

Tieto religiózne spory po stáročia symbolizovali a ešte stále symbolizujú rozdelenie kresťanov na minimálne východných - ortodoxných, a západných - rímskych katolíkov a protestantov rozličných konfesií, a zároveň jedného základných geopolitických rozdelení sveta. Pre mnohých a nie neoprávnene je tento spor fundamentálnym civilizačným sporom v dejinách. Sporom, povedané slovami Arnolda Josepha Toynbeeho ortodoxnej či pravoslávnej kresťanskej spoločnosti na strane jednej, a okcidentálnej na druhej. Rusko ako dedič Východorímskej ríše tento spor nevyprodukovalo. Avšak ako kresťanská štátnosť sa formovalo práve v čase jeho zrodu. A tak chtiac-nechtiac nastúpilo do už rozbehnutého vlaku sporov a polemík, ktoré bytostne poznamenávali vzťahy medzi západnou Európou a Byzanciou, a to minimálne od čias sv. Fótia, konkrétne od roku 861. Veľká schizma v r. 1054, križiacke avantúry medzi rokmi 1096-1296, formulovanie palamistického učenia o nestvorených Božích energiách a s tým vypuknúce spory v 14. st., či únijné koncily o storočie neskôr vzťahy medzi "Východom" a "Západom" ešte zhoršili. Byzancia r. 1453 pod náporom osmanských vojsk nakoniec padla a jej dedičstvo definitívne prešlo na Svätú Rus, ešte stále sa v tej dobe boriacu s tatárskym nebezpečenstvom, ktorého sa už ale čoskoro má striasť. 

Doba Tretieho Ríma mohla začať! Lenže začala doba nielen Tretie Ríma, ale nastal tiež čas Kazane! Pokiaľ o Petrovi Veľkom hovoria, že prerúbal okna do Európy, potom o Ivanovi IV. zvanom Hrozný zasa platí, že ich otvoril do Ázie. Na tomto tvrdení, nech už vyzerá akokoľvek literárno-romanticky, sa určite dá nájsť kus pravdy, hoci isté, v našom prípade dosť stručne vysvetlenie je tiež namieste. Ide o to, že najprv Kyjevská a neskôr Moskovská Rus bola vo veľmi tesných aj keď väčšinou nechcených kontaktoch s ďalekým Orientom, minimálne od prvej polovice 13. st. 

Všetko sa to začalo zdrvujúcim náporom Mongolov, ktorý viedol k vyplieneniu a zničeniu Kyjeva, Rjazane a ďalších staroruských miest, a postupnému porobeniu ruskej zeme, ktoré v podstate trvalo až do roku 1480. "Vojakmi Antikrista, ktorí prišli žať svoju desivú úrodu," nazval mongolské hordy ktorýsi anonymný učenec 13. storočia. Tento strašlivý mongolský víchor sa prihnal na svet v r. 1206. Viedol ho negramotný vojenský génius Temučin, predtým nikomu neznámy vodca neveľkého plemena, ktorého sláve bolo súdené takmer zatieniť slávu Alexandra Veľkého. Do čítaniek dejín vošiel pod svojim oveľa známejším menom Džingischán, a sníval o tom, že si pokorí celý svet, pretože veril, že bol k tomu vyvolený božstvom. Počas nasledujúcich tridsiatich rokov sa to jemu a jeho nástupcom takmer podarilo. Na vrchole moci sa ich impérium rozprestieralo od pobrežia Tichého oceánu po poľskú hranicu. Zaberalo takmer celú Čínu, Perziu, Afganistan, súčasnú Strednú Áziu, časť severnej Indie a Kaukaz. No pre naše rozprávanie je oveľa dôležitejšie to, že zahŕňalo rozsiahle oblasti Ruska a Sibíri.

V tej dobe sa Rusko skladalo z viac ako tucta kniežatstiev, ktoré častokrát medzi sebou bojovali. To bola jedna zo základných príčin, prečo sa medzi rokmi 1219 až 1240 nedokázali zjednotiť a spoločnými silami postaviť obecnému nepriateľovi. A tak jedno kniežatstvo za druhým padalo pod neľútostnou vojenskou mašinériou krutých Mongolov.

Takmer dve a pol storočia "ázijského" jarma či jarma Zlatej Hordy, ako sami seba nazývali títo obchodníci so smrťou, sa celkom prirodzene muselo podpísať pod ďalšiu podobu Ruskej štátnosti. Na jednej strane tu bolo duchovné dedičstvo Byzancie, na druhej nezanedbateľný, i keď násilím vnútený vplyv Mongolov. Ázijské metódy vládnutia ako aj iné východné obyčaje, ľahli na dávno existujúci byzantský systém. Tento fakt viedol pred takmer dvesto rokmi, konkrétne v r. 1826 k tomu, že ruská Akadémia vied predložila učencom úlohu, ktorá znela: "Aké následky malo panstvo Mongolov v Rusku, a hlavne, aký malo vplyv na politické zväzky štátu, na spôsob vládnutia a na jeho vnútorne riadenie, rovnako ako aj na osvietenie a vzdelanie národa." Termínom pre dodanie odpovede bol 1. január 1829...

Za zbavenie sa mongolského jarma sú Rusi zaviazaní Ivanovi III., známemu skôr pod menom Ivan Veľký, vtedy Veľkému kniežaťu moskovskému. V čase prvého nájazdu Mongolov bola Moskva malým a nevýznamným provinčným mestečkom, ktoré paradoxne práve počas jarma Zlatej Hordy postupne rástlo, naberalo na sile a zväčšovalo sa čo do rozpätia. Mongoli zaujatí vlastnými vnútornými rozbrojmi si ani nevšimli, na akú hrozbu tentoraz pre nich, sa zmenilo Moskovské kniežatstvo.

Precitnutie prišlo v r. 1480. Dejiny hovoria, že Ivan III. v návale hnevu rozšliapal portrét vládcu Zlatej Hordy Ahmed-Chána a prikázal uväzniť jeho poslov. Avšak jednému z nich sa podarilo ujsť, a ten priniesol zvesť o nepredstaviteľnej drzosti ruského Ivana svojmu podnebeskému vladárovi. Rozhodnúc sa potrestať vzbúrenca a dať mu nezabudnuteľnú príučku, Ahmed-Chán pohol svoju desivú armádu proti Moskovskému kniežatstvu. Na svoje nemalé prekvapenie na ďalekom brehu rieky Uhra, 200 kilometrov od Moskvy, uvidel očakávajúcu ho veľkú a dobre vyzbrojenú armádu Rusov. Niekoľko týždňov obe armády pozerali na seba cez rieku, a zdalo sa, že ani jedna z ich sa nechystá prekonávať vodnú prekážku. No s priblížením sa zimy začínalo primŕzať. Krutý boj sa vyzeral byť na dosah.

Avšak práve vtedy sa stalo čosi, čo nikto nečakal. Bez akéhokoľvek varovania a upozornenia sa obe armády náhle zdvihli a odišli preč. Rusi pochopili, že mongolskému jarmu je navždy koniec! Strašlivá vojenská mašinéria Mongolov-Tatárov za sto rokov od bitky na Kulikovom poli v r. 1380 po "Stojanije na Ugru" stratila povesť neporaziteľnosti. Ich centrálna moc na Západe krachla, ponechajúc posledné úlomky kedysi mocného impéria Džingischána a jeho nástupcov v podobe troch izolovaných kaganátov-chánstiev: Kazaňského, Astrachaňského a Krymského. Hoci všeobjímajúca moc Mongolov bola zvrhnutá, tri zostávajúce pevnosti ako základne stále v sebe skrývali istú nielen potenčnú hrozbu. Aby sa Rusi mohli definitívne cítiť bezpečne, bolo potrebné ich paralyzovať alebo zničiť.

Za úlohu jedného z nástupcov Ivana III., známeho Ivana IV. Hrozného pripadlo ovládnuť prvé dve z týchto troch bášt a pripojiť ich k rýchlo sa rozrastajúcemu Tretiemu Rímu - Moskovskému cárstvu. Túžbou po pomste zachvátené vojská Ivana IV. v r. 1553 útokom zobrali pevnosť Kazaň na horných tokoch Volgy, aby si niečo podobné zopakovali o dva roky neskôr na Astrachaňskom chanstve, rozkladajúcom sa na mieste, kde Volga ústi do Kaspického mora.

Zostával ešte Krym, posledná zostanúca tatárska reduta, aj to vďaka záštite Ottomanskej Porty, ktorá na krymské chánstvo hľadela ako na cenné nástupisko a základňu proti Rusom, ktorí sa nemohli cítiť úplne bezpeční, kým tento kaganát existoval. 

Napriek tomu tento stav vydržal tri storočia, od r. 1478, kedy po osmanskej vojenskej expedícii na Krym sa krymský kaganát dostal do vazalskej závislosti od Osmanskej ríše, prakticky až do doby rusko-tureckej vojne v rokoch 1768-1774 a uzavretí tzv. Kjučuk - Kajnardžijskej mierovej zmluvy, ktorá bola podpísaná v r. 1774 a ukončila túto pre Rusko veľmi úspešnú a víťaznú vojnu. 

Osmanskému impériu nezostávalo nič iné, ako uznať nezávislosť Krymského kaganátu, a pripojenie k Rusku časti pobrežia s pevnosťami Azov, Kerč, Enikale a Kinburn, a taktiež Kabardy s množstvom rajónov v medzirieči Dnepra a Buga. Čierne more a Azovské úžiny boli odteraz otvorené pre ruské obchodné lode. Moldavsko a Valašsko získali autonómiu a dostali sa pod ochranu Ruska. 

Krym sa tak stal nezávislým štátom pod protektorátom Ruského impéria, hoci Rusi zároveň uznávali duchovnú moc sultána ako hlavy moslimov (kalifa) nad krymskými Tatármi, čo zákonite spôsobovalo nemalé ťažkosti. Zároveň táto mierová dohody vytvorila vhodné podmienky pre boj balkánskych a kaukazských národov za oslobodenie spod tureckého jarma.

Pokiaľ nebudeme brať do úvahy viac-menej náhodné útoky krymských Tatárov, mongolská hrozba bola navždy zlikvidovaná, čo otvorilo cestu jednému z najväčších koloniálnych podnikov v dejinách - ruskej expanzii na Východ, do Ázie.

Prvá fáza tohto zámeru spočívala v pohybe moskovských "pionierov", vojakov a obchodníkov na 4000 míľ cez nedozernú Sibír s jej mohutnými riekami, ľadovými pustatinami a nepreniknuteľnými lesmi. V mnohých parametroch zrovnateľné s kolonizovaním Západu prvými americkými usadlíkmi, trvalo viac ako storočie a bolo zakončené až vtedy, keď Rusi dosiahli pobrežie Tichého oceánu a založili tam svoje prvé sídla. Nezachádzajúc do jednej z najväčších epopeji v dejinách ľudstva, a to histórie pokorenia Sibíri, regiónu, ktorý ležal ďaleko od civilizačných centier človečenstva no zároveň na "osi zeme", tento fakt prebehol na Západe takmer nepovšimnuto. Hádam len Angličania v Indii mohli pociťovať isté obavy z rozrastajúceho sa Moskovského cárstva. Ruské "Drang nach Osten", o akom Hitler mohol iba snívať, sa skončilo až vtedy, keď sa Tretí Rím stal najväčšou dŕžavou sveta a pre Angličanov sa zmenil na skutočnú hrozbu práve kvôli Indii...

Či je potom Rusko historickou krajinou? Táto podivná otázka sa vnucuje ako záver z tvrdenia, že Rusko je Eurázia, t.j. z objasnenia zmyslu a idey Ruska skôr cez geografiu, než históriu. Možno je tomu tak aj preto, lebo jeden zo zakladateľov eurázijskeho hnutia Georg Vernadsky, ktorý svojho času počúval prednášky filozofa Henricha Rickerta, si osvojil centrálnu ideu svojho nemeckého učiteľa, ktorá sa dá zhrnúť do tvrdenia, že existuje autonómia historického poznania. Pre Rickerta, hneď za Windelbandom, existuje totiž principiálny rozdiel medzi náukami o prírode (nomotetickými), a náukami o kultúre (idiografickými), používajúcimi a využívajúcimi rôzne logické štruktúry a spôsoby konceptuálneho rozpracovania v princípe jediného poznávateľného materiálu. Eurázijstvo ako istý geograficko-geozofický prúd by malo mať zákonite bližšie k náukám o prírode než o ľudskej spoločnosti a jej dejinách...

A možno aj preto, lebo storočie pred eurázijcami ruský "západniar" Peter Čaadajev nariekal, že Rusko sa nachádza mimo histórie, že nie je ničím viac ako geografickým pojmom. Vtedy jeho slová zneli ako krajná medza národnej sebakritiky. Niektorí eurázijci obrátili tento "geografizmus" na národnú cnosť, vyhlásiac boľševické Rusko ako odvrhnúce Rusko petrovské, za plného a absolútneho nasledovníka Džučievho ulusu, apelujúc okrem iného aj na faktor priestoru: tie isté rozmery, tie isté kočovné priestory. A to isté nepriateľstvo k "romano-germánskej Európe", žijúcej predovšetkým a viac v systéme časových, než priestorových koordinátov. Zdalo sa, že Rusko sa vytrhlo za hranice historického rozvinutia. "Postačuje žiť zákonom, daným Adamom a Evou" - vyhlasoval prvý poet revolúcie Vladimír Majakovskij. 

Iľja Erenburg v románe "Trust D.E." zobrazoval rozpad Európy a pohyb hladných revolučných hôrd z Ruska na Západ s heslom "Dáš Európu!", završujúc román obrazom vyžitého, zničeného európskeho priestoru, ktorý sa hodí tak akurát na presun kočovníkov. "Naši sotva vychladnúci kočovníci" - nazýval Sergej Jesenin sovietske Rusko. Je možné, že v básni "Sumerki svobody (Súmraky slobody)" (1918) jej autor Osip Mandeľštam, inak poet európskeho ducha a zloženia, tragickejšie ako ostatní pocítil situáciu konca dejín: V kom je srdce - ten musí počuť, čas, ako tvoj koráb klesá k dnu... Takže eurázijská apoteóza "princípu hordy" akoby korunovala obraz "zahynutia západnej civilizácie". 

Civilizácie, ktorá podľa Vladimíra Kantora vypestovala históriu a upevnila vo svete pátos historického rozvinutia. Tuná ešte stojí za zmienku, že v traktovaní sudby Ruska u Sergeja Michajloviča Solovjeva dôležitú úlohu zohrával pojem "vnútornej Stepy". Písal, že po víťazstve nad "vonkajšou Stepou", t.j. tataro-mongolmi, budujúcu sa a civilizujúcu sa Rus zrážali z tejto cesty vzbury, inými slovami, povstania "vnútornej Stepy". Takže po víťazstve v októbri 1917 národného, "skytského" živlu bolo prirodzené spomenúť si na katastrofu, ktorá postihla Kyjevskú Rus ako výsledok tatárskeho nájazdu. V "Prekliatych dňoch" o tomto s hrôzou písal Bunin (1917-1918), spomínajúc, že už v šestnástom roku (r. 1916), predvídal niečo podobné: "Hľa, povstane besom posadlých boj. A, ako Mamaj, sa celou Rusou preženie..."

Na druhej strane, značná časť inteligencie - ešte od dôb Herzena - bola pripravená privítať, dokonca aj vítala "prichádzajúcich Hunov" "uvítacím hymnom" (Valerij Brusov). No aj pre týchto "vítajúcich", pokračujúcich v línii "pokánia inteligencie pred národom" víťazstvo "Hunov" znamenalo zánik akejkoľvek kultúrnej činnosti ("mudrci aj básnici" sa ukrývajú "do katakomb, do púšti, do jaskýň"), a pokračuje odchod národa z dejín. Po nálete takýchto živelných síl "história prerušuje svoje plynutie" (Saltykov-Ščedrin v "Dejinách jedného mesta"). O tomto hovoril aj Puškin: "Úcta k tomu, čo sa odohralo - hľa, to je črta, ktorá odlišuje vzdelanosť od divokosti; kočujúce plemená nemajú ani históriu, ani šľachtu." Zato eurázijci, presnejšie povedané istá ich časť, prijala zničenie petrovsko-puškinovskej civilizácie s nadšením a pokúsili sa odôvodniť príčiny svojho nadšenia. Má zmysel ešte raz sa zapozerať do týchto odôvodnení, pretože takmer bez zmien prešli do lexikónu a argumentácie súčasných neoeurazijcov.

Prvé, o čom treba v tejto súvislosti hovoriť, je ignorovanie, ešte presnejšie, preškrtávanie eurázijcami národných svätýň a podaní. Máme na mysli vzťah národa k tatárskemu nájazdu, ako sa tento odrazil v letopisoch, bylinách, rozprávaniach a piesňach a ako bol naopak tento nájazd traktovaný eurázijcami. "V tom istom roku prišli z východných krajín... bezbožní Tatári... Veľa svätých odovzdali ohňu, i monastiere spálili, aj dediny, a odvšadial zobrali bohatú korisť... Starých mníchov a mníšky, i popov, i slepých, aj chromých, i hrbatých, i chorých, a všetkých ľudí zabili, a mladých mníchov a mníšky... odviedli do svojich stanov... A biskup Mitrofan, kňažná Juria s dcérou, so snachami, i s vnúčatami, i druhí, kňažná Vladimíra s deťmi, i mnohé množstvo bojarov i prostých ľudí, sa zavrelo do chrámu svätej Bohorodice. I boli tuná bez milosti spálení... Tatári... vykradli všetky monastiere, i ikony postrhávali, a iné rozrúbali, a niektoré si zobrali spolu s ctenými krížmi a posvätnými nádobami, a knihy potrhali, i rozkradli odevy blažených prvých kniežat, ktoré títo zavesili do svätých chrámov na pamätanie na seba... Porátali sa Tatári so všetkými... A bolo strašné a s chvením vidieť, ako v kresťanskom rode strach, a pochybnosti, i nešťastie sa rozširovali." Charakteristické sú tiež pomenovania letopisov 13.-15. st., všetky rozprávajú o tragédii národa: "Slovo o zahynutí Ruskej zeme", "Povesť o spustošení Rjazane Batutom", "Rozprávanie o zabití v Horde kniežaťa Michaila Černigovského a jeho bojara Feodora", "Rozprávanie o veľkej bitke na rieke Piane", "Rozprávanie o bitke na rieke Voža", "Zadonština", "Letopisné rozprávanie o Kulikovskej bitke", "Rozprávanie o veľkej krvavej bitke s Mamajom", "Povesť o nájazde Tochtamyša", "Povesť o Temir Aksake", "Rozprávanie o nájazde Edigeja" atď., atď. Výpočet je nekonečný. 

Jedna z najpoetickejších a najsmutnejších ruských legiend - "Legenda o meste Kitež", je taktiež spojená s nájazdom Batuta a rozpráva o tom, ako spustošené a vykradnuté, kedysi nádherné, prekvitajúce a civilizované mesto na brehu jazera Svetlojar, sa stalo neviditeľným "až do (Druhého) Kristovho príchodu", vtedy sa vráti na Rus ako symbol ruského mesta, kedysi zničenej mestskej kultúry. Všetky ruské byliny hovoria o zápase so Stepou ako hlavnou úlohou ruských bohatierov, a bylina "Od akej doby boli premiestnení víťazi na Svätej Rusi" opisuje posledný boj znamenitých bohatierov - s tatárskym vojskom, fixujúc koniec ruského bohatierstva, ruského rytierstva s príchodom Mongolov. Takáto smutná značka zostala v národnom vedomí, spojená s takmer tristoročným ázijským jarmom.

Poznamenajme, že na pozadí neustáleho zápasu so Stepou sa ani raz - do bojov sv. Alexandra Nevského s Nemcami a Švédmi, ktorých porazil "s neveľkou družinou" - ani raz v ruských letopisoch a bylinách nehovorí o hrozbe zo Západu! Navyše, tieto boje sa odohrali už po obsadení Rusi Tatáro-mongolmi, čo na druhej strane ale poukazuje na ignorovanie ťažkej situácie na Rusi, strádajúcej pod "Aziátmi", pričom práve slobodný Novgorod, neobsadený Hordou, by sa mal stať korisťou "kresťanského, bratského" Západu. Avšak Eurázijci vychádzajú z apriórneho presvedčenia, ktoré najskôr v tomto prípade vnímali ako zásadnú historiozofickú ideu, že Rus bola predurčená na to, aby sa stala žertvou nejakého dobyvateľa, a preto bolo pre ňu za daných okolností nakoniec a paradoxne prospešné, že sa dostala práve pod nadvládu Tatárov. "Je veľkým šťastím Rusi," písal Savickij, "že v momente, kedy kvôli vnútornému rozkladu musela padnúť, sa dostala Tatárom, a nie niekomu inému... Tatári nezatemnili čistotu národnej tvorby." "Pre eurázijcov ot Petra Savického po Leva Gumileva, s hrdosťou rozprávajúceho o tom, ako pil na pamiatku Džingischána, bol tatársky nájazd veľkým úspechom ruského národa, pretože vďaka niekoľkým storočiam otroctva na teritóriu niekdajšieho tatárskeho impéria vznikol mocný vojenský štát, nemajúci za nič život a slobodu svojich poddaných (väčšina boli nevoľníci), zato mimoriadne vplyvný na medzinárodnej aréne. Pretože hlavne vonkajšia moc, a nie duchovné rozvinutie, nie rast životnej úrovne ľudí dominujú v koncepcii eurázijcov." Slová možno trochu zjednodušené, ale takmer nadčasovo pravdivé.

Avšak o zahynutí Európy, o jej zániku eurázijci nehovorili ako prví. Pravdepodobne po prvých kontaktoch s Európou vzdelaní Rusi (Fonvizin, slavjanofilovia, Herzen a i.), opierajúc sa o európsku sebakritiku, ktorá bola vždy ostrá a nemilosrdná (Rousseau, romantici, Marx s Engelsom a i.), globalizovali túto sebakritiku; nachádzajúc sa na inej "geografickej polohe", v iných zemepisných šírkach, obrátili ju do kritiky s kategorickým rozsudkom o nevyhnutnej skorej smrti európskej kultúry, kladúc seba za jej nasledovníkov. A ako netrpezliví dediči myšlienkovo popoháňali definitívny koniec. U eurázijcov je iný odtieň neprijatia. Vidiac rozpad Ruska, ocitnúc sa v moci "katastrofických" naladení, báli sa "úskočného Západu" - starca, ktorý prežil svojich potenčných dedičov. Veľmi vhod im do toho prišiel Spenglerov rozsiahly traktát o "Zániku Európy": "Der Unteigang des Abendlandes", ktorý len medzi rokmi 1918 až 1920 bol publikovaný nemenej ako tridsaťkrát!!! Spenglerovo dielo malo napriek všetkým kritikám veľký vplyv na svetovú historiozofiu. A svojou ideou polykultúrnosti svetového historického procesu, zanechalo nespornú stopu aj na eurázijcoch, ktorí však podobné myšlienky mohli čerpať z oveľa starších diel svojich ruských predchodcov M. Danilevského a K. Leonťjeva. Možno práve preto neradí hovorili o oboznámenosti sa so Spenglerovým dielom, hoci dodávali, že k svojim ideám došli súčasne s nemeckým filozofom. 

Podstatné je prirodzene to, že samotný Spengler vyjadroval antieurópske naladenie ako predstaviteľ okrajovej, menej západnej krajiny, než boli iné európske štáty, a bol jedným z inšpirátorov možno posledného pokusu Nemecka ísť svojou osobitou, "nemeckou" cestou. A jeho neprijatie "Západu", nebolo o nič menšie ako u eurázijcov. Všetko ostrie spenglerovskej kritiky je nasmerované proti idey europocentrizmu. Prijmúc jeho mnohé predstavy, eurázijci - no zďaleka nie všetci - pozreli na Európu a na "svet histórie" z pohľadu "sveta prírody", postaviac proti "logike času" "logiku priestoru": všetky historické zmeny, podľa ich názoru, nič neurčujú, všetko určuje "zemepisné rozvinutie", bod daného miesta, čo je podľa spomínaného Vladimíra Kantora idea plne pohanská. A taktiež antihistorická, pretože západná Európa sa stala Západom v historiozofickom zmysle tohto slova - na tom istom mieste, kde kedysi existovali barbarské a kočovné kmene, ale aj kde kedysi prekvitali provincie Rímskej ríše.

Aj preto sa "Orient nevyhnutne musí zraziť so Západom. Biela kultúra, ktorá priviedla európske národy k revolúcii, je sprevádzaná vekmi všeobecnej nivelizácie, pokračujúcim úpadkom aristokracie, podlieha rozpadu a zámene žltou, východnou kultúrou, vytvoriacou sa tri tisícročia späť a doposiaľ sa zachovajúcej v nedotknutosti," tieto slová už nepatria peterburgskému básnikovi, ale človeku celkom inej letory - "šialenému barónovi" a samovládcovi pustyne Nikolajovi Róbertovi Maxovi Baronovi von Ungern-Sternbergovi (1886-1921), známejšiemu pod o niečo zapamätateľným menom Roman Ungern-Šternberg, ktorý sa ako prvý pokúsil realizovať niektoré eurázijské idey v praxi.

Roman Ungern-Šternberg pochádzal zo starého rodu poruštených nemeckých pobaltských grófov a barónov, ktorí sú uvádzaní vo všetkých šľachtických matrikách troch pobaltských krajín. Jeho veľkolepý rodokmeň siaha hlboko do minulosti. Rod pochádzal od Hansa von Ungerna, ktorý bol v r. 1269 vazalom arcibiskupa z Rigy a údajne naratáva až osemnásť rodových kolien späť. A to nie hocakých - boli medzi nimi odvážni rytieri, bojujúci po boku znamenitého Richarda Levie Srdce pod stenami Jeruzalema a v bitke pri Gruenwalde, členovia Rádu "mečenoscov" (Fratres militiæ Christi de Livonia, Bratstvo vojakov Kristových), morskí piráti aj stredovekí alchymisti. Rod, podľa jeho vlastných slov, vynikal sklonom k mystike a asketizmu. Počas rozhovoru s poľským ministrom, inžinierom, bádateľom, pútnikom, novinárom, spisovateľom, finančným radcom admirála Alexandra Kolčaka - má veľa prívlastkov - Ferdinandom Ossendovským, ktorý sa mal odohrať ktorýsi jarný deň roku 1921, mu Ungern-Šternberg údajne povedal: "Rodina barónov Ungern-Šternbergov patrí k rodu, ktorý vedie svoj pôvod od čias Attilu. V žilách mojich predkov prúdi krv Hunov, Germánov a Maďarov. Jeden z Ungernov bojoval po boku Richarda Levie Srdce a bol zabitý pod stenami Jeruzalema. Dokonca tragická križiacka výprava detí sa nezaobišla bez našej účasti: počas nej zahynul Ralph Ungern, jedenásťročný chlapec. V 13. st., keď sa Rád vojakov Kristových objavil na východnej hranici Germánie, aby viedol boj proti pohanom - Slovanom, Estóncom, Lotyšom, Litovcom nachádzal sa medzi nimi aj môj priamy predok, barón Halza Ungern-Šternberg. V bitke pri Gruenwalde padli dvaja z našej rodiny. Toto bol veľmi bojovný rod rytierov, so sklonom k mystike a askéze, s ich životom je spojených nemalo legiend. Henrich Ungern-Šternberg nazývaný Sekera bol putovným rytierom, víťazom turnajov vo Francúzsku, Anglicku, Nemecku a Taliansku. Zahynul v Cadixe, kde našiel dôstojného protivníka-Hispánca, ktorý mu rozrúbal helmu spolu s hlavou. Barón Ralph Ungern bol pirátom, hrozbou lodí v Baltskom mori. Barón Peter Ungern, taktiež rytier-pirát, vlastník zámku na ostrove Dago, zo svojho lúpežného hniezda panoval nad celým morským obchodom v Pobaltí. Na začiatku 18. st. bol známy istý Wilhelm Ungern, zaoberajúci sa alchýmiou a nazvaný Bratom Satana. Morským lupičom bol aj môj dedo: bral daň od anglických kupcov v Indickom oceáne. Anglická vláda ho dlho nemohla chytiť, no nakoniec ho polapili, a vydali ruskej vláde, ktorá ho poslala do Zabajkalska..." 

Pre samotného Ungerna, veriaceho v metempsychózu, takáto veľkolepá minulosť jeho rodiny iba v ňom utvrdzovala presvedčenie, že sa do neho vtelil odvážny a po dobrodružstvách túžiaci duch niektorého z jeho hrozných predkov. A v skutočnosti objavenie sa baróna Ungerna v Zabajkalsku a mongolských stepiach je možné porovnať iba s objavením sa livonského rytiera alebo conquistadorov typu Lope de Agirre ("Agirre hnev Boží"). Takto ho približne vnímali a brali jeho súčasníci. Barón Ungern-Šternberg akoby stál na hranici takmer geniality a šialenstva, radiac sa medzi najväčších idealistov a blúznivcov všetkých čias, ktorý sa podľa slov Juzefoviča objavil tak, ako keď si predstavíme náhle sa odstúpiace more, na mieste čiernych hlbín ktorého "by ľudia uvideli strašlivé, fantastické obludy; takto spod vĺn občianskej vojny sa vynorili akési paleontologické typy, dovtedy ukryté v hlbinách života".

Roman Ungern - Šternberg sa doslova stáva akoby materializovaným videním ruského filozofa Vladimíra Sergejeviča Solovjeva (1853-1900), alebo ešte skôr Alexandra Bloka, hrdinom Carlyla, Leonťjeva, Nietzscheho - "človekobohom" mimo dobra a zla, vitálnym hrdinom so šialenou energiou, prevyšujúcou ľudské možnosti, usilovný čitateľ Biblie, zvlášť Apokalypsy, ctiteľ Danteho, Dostojevského, Leonarda da Vinciho, prečítajúci množstvo filozofických a teozofických kníh, napriek tomu hlboko opovrhujúci akoukoľvek "literatúrou" a "inteligenciou", askéta, dokonalo ľahostajný k vonkajším podmienkam, mystik, obklopiaci sa prorokmi a veštkyňami, fatalista s povestnou amor fati, človek, ktorého somnambulická chrabrosť sa spájala s rovnako neuveriteľnou krutosťou, fanatický monarchista, nenávistník žien a judofób, "bič Boží", ohňom a mečom vykoreňujúci hriechy "padnúceho človečenstva."

V jeho svetonáhľade sa premiešali idey, ktoré sa na prvý pohľad zdali nespojiteľné. No taká bola epocha aj geografia - Ďaleký Východ dôb Občianskej vojny, kde rozkvitlo svojho druhu "mystické eurázijstvo", v ktorom sa zmiešalo naozaj mnohé: panmongolizmus Solovjeva a nenávisť k "priemernému Europánovi" Leonťjeva, "prichádzajúci Húni" Brjusova aj "skýtstvo" Bloka a Ivanova-Razumnika, Zarathuštra Nietzscheho a evanjeliové "Ex Oriente Lux (Svetlo z Východu)", mýty o Agarthe a Šambale, proroctvá Nostradama a predpovede Spenglera, idey Blavackej, Rerichovcov a Gurdžijeva, "protokoly sionských mudrcov" a mongolská legenda o budúcom spasiteľovi Mongolov "barónovi Ivanovi". Toto všetko sa skryto i zjavne prapodivne prekrížilo a premiešalo v charizme baróna Ungerna, pokiaľ aj nie v reálnom človeku, ktorým on bol, potom aspoň v tom, kým by si on sám prial byť, akého by chcel sám seba vidieť.

Ako opísať Ungerna-Šternberga v takýchto kategóriách? Všetko sa tuná pletie: "samovládca púšte" je nesporný "Skýt", absolútny maximalista, no súčasne aj "mongolista" - ctiteľ tradičného a nehybne-nemenného Orientu. Je jedným z iniciátorov "svetového požiaru", iba že s opačným znakom, požiaru, v ktorom musia zhorieť všetky európske revolúcie spolu so zrodiacou ich Európou, aby mohla byť obnovená tradičná spoločnosť, zachovajúca sa iba v Oriente.

Podobné charakteristiky nie sú len literárnym cvičením a hrou so slovíčkami. Druhá polovica 19. st., počínajúc Nietzschem, zrodila typ intelektuálneho marginála, ktorý sa neskôr veľmi rozšíril a ktorý realizoval nie sociálnu, ale metafyzickú "vzburu proti súčasnému svetu", proti humanizmu, demokracii, plutokracii, progresu, "sentimentálnemu dobru", typ, ktorý vychvaľoval vitalitu, mužnosť, vôľu, riziko, archaiku, vojnu, zlo, smrť... Tento typ bol predstavený mnohými vynikajúcimi ľuďmi - rytiermi budúceho "nového stredoveku", ktorý, napriek všetkému ani v 20. storočí neprišiel na tento svet. Vo väčšine prípadov zďaleka neboli až tak hrozní, ako sami seba chceli predstaviť, a to o to skôr, že realita života dávala málo šanci pre uskutočnenie infernálnych a heroických cností. 

Avšak Ungernov meč bol až príliš skutočný, navyše barón bol absolútne vážny, somnambulicky vážny, a ako svedčia jeho súčasníci, nebola v ňom ani štipka príchute teatrálnosti, hry, maškarády, absolútne sa nestaral o to, aký dojem vyvolal. O tomto hovorí aj spomínaný Ferdinand Ossendovský, autor vo svojej dobe veľa šumu narobiacej knihy "Aj zvieratá, i ľudia aj bohovia", kde je podaný jasný, i keď občas trochu romantický portrét Romana Ungerna-Šternberga. V besedách s Ossendovským, ktoré prebiehali v Urge a jej okolí, v mongolskej púšti, barón porazil spolubesedníka svojimi znalosťami - citoval "Sväté Písmo, budhistické knihy, náučne teórie, umelecké diela... porovnávajúc vedecké teórie Európy a religiózne názory lamaistov. Jeho reč preskakovala raz z ruštiny do francúzštiny, inokedy z nemčiny do angličtiny". Katastrofické udalosti tej doby barón prijímal ako predzvesť Armagedonu - posledného zápasu síl svetla so silami tmy: "V budhistických a starých kresťanských knihách sa hovorí o dobe, kedy vypukne vojna medzi dobrými a zlými duchmi... Svet bude porazený "prekliatím", ktoré zničí kultúru, morálku a učiní nemožnou ľudskú existenciu... Zbraňou tohto prekliatia je - revolúcia!... A hľa, prišlo toto "prekliatie", predpovedané Kristom, apoštolom Jánom, Budhom, prvými kresťanskými mučeníkmi a predvidené Dantem, Leonardom da Vinci, Goethem a Dostojevským... Veľký duch sveta postavil pri prahu nášho života Karmu, ktorá nepozná ani lásku, ani zľutovanie... Zúčtovanie bude urobené v plnosti, a výsledkom bude hlad, deštrukcia a smrť kultúry, slávy, cti a ducha... uprostred nespočetných strádaní... Vidím tieto desivé nočné mory rozpadu ľudskej spoločnosti..."

Z apokalyptických monológov Ungerna-Šternberga veje charakteristická pre začiatok 20. st. teozofická synkretizácia a zmiešanina úplne všetkého: v luteránovi vzdelaním (dal sa prekrstiť za pravoslávneho), a možno budhistovi presvedčením ("celý život som zasvätil vojne a štúdiu budhizmu", ako o tom povedal Ossendovskému) sa preplieta eschatológia Apokalypsy s "nemilosrdným duchom Karmy", kalvinská predestinácia s vyložene východným fatalizmom. Ako píše barónov biograf, otázka jeho konfesionálnej príslušnosti je v podstate nezmyselná sama o sebe: "Od iných relígii sa budhizmus odlišuje výnimočnou náboženskou toleranciou, a ako poznamenáva jeden z jeho bádateľov, "skutočný budhista ľahko môže byť súčasne luteránom, metodistom, presbyteriánom, kalvinistom, šintoistom, môže vyznávať katolicizmus, alebo taoizmus, byť stúpencom Mohameda alebo Mojžiša..." Barón sa "v živote pridržiaval starého princípu: Boh je jeden, viery rozličné. V Ázijskej divízii bol zavedený každodenný či presnejšie každovečerný rituál: pri západe slnka sa zoradili všetky stotiny, sformované podľa národného príznaku, a každá chórovo čítala svoje modlitby. Podľa slov očividca bolo to "prekrásne a najveľkolepejšie predstavenie"".

Vlastný svetonáhľad Roman Ungerna-Šternerga môžeme nazvať "panmonarchizmom" a "panaziatizmom". Proti internacionále Lenina a Trockého, a "internacionále" liberálnej demokracie chcel postaviť svojráznu "monarchistickú internacionálu" - ideu reštaurácie monarchie od Vladivostoka až po Atlantik, v ktorej by hlavná úloha pripadla "neskazenej" žltej rase. O tomto svedčí aj emblém čínskeho samostatného oddielu jeho Ázijskej divízie - fantastické spojenie draka s dvojhlavým orlom, ktorý akoby symbolizoval jednotu osudov dvoch v tej dobe zrútiacich sa veľkých impérií. Pritom pád monarchie a revolúcia v Rusku vyvolali u baróna rozčarovanie v životaschopnosti svojej otčiny. Nemôžeme ho nazvať presvedčeným ruským patriotom, ako je tomu v prípade väčšiny vodcov bieleho hnutia. "V Rusku je... roľníctvo negramotné, divoké, hrubé a preto nenávidí všetkých a všetko, nevediac si odpovedať, že vlastne kvôli čomu..." hovoril Ossendovskému. Ruská inteligencia celú svoju dušu odovzdala zdanlivým ideálom, ktoré nemajú žiadne šance na realizáciu. Ruskí inteligenti vládnu schopnosťou kritiky, ale nie tvorivosti... Nemajú žiadnu vôľu, a len hovoria, hovoria, hovoria... Ich láska, ich pocity - sú jedinou fantáziou..." 

No želajúc si vidieť seba ako reštaurátora tradície, Ungern-Šternberg nebol o nič menej deštruktórom, odplatou, idúcou po stopách Attilu a Džingischána, zanechávajúcim po sebe totálne spálenisko. Ohňom a mečom sa "šialený barón" pokúšal vykoreniť všetky hriechy, nedostatky, chyby súčasného sveta: úpadok mravov, prostitúciu, špekuláciu, opilstvo - cudzoložstvo bolo v jeho divízii kruto trestané, prostitútky a ich klienti neľútostne prenasledovaní. Súčasníci baróna, hovoriac o jeho okultných sklonoch, jeho asketizme, plnej ľahostajnosti k podmienkam života a vonkajšiemu výzoru, súčasne hovoria nielen o tom, že u neho nevybádali žiaden záujem o ženy, ale aj o otvorenej nenávistí k ženám. Jeho vyjadrenia o nežnom pohlaví sú početné: "barón takmer nepoznal ženy," hoci ako aristokrat bol v ženskej spoločnosti obľúbený, no "pri rytierskych manieroch navonok" zároveň pozeral na ženy s veľkou nevraživosťou.

Podobne ako v prípade judofóbie, ide o podstatný element jeho názorov, čo sa dá koniec-koncov vybádať vo všetkých svetonáhľadoch podobného typu. Toto pripomína nielen a nie natoľko názory Nietzscheho a Weiningera, za ktorých nenávisťou voči ženám sa skrýval tajný strach pred ženou ako nekonečne sa meniacou a nestálou bytosťou - v prípade Nietzscheho aj sklamania z nerealizovanej lásky k Lou Andreas-Salome - nakoľko idey Nikolaja Fiodorova, vidiaceho v žene nový pohanský idol-modlu kapitalistickej civilizácie. Nenávisť Ungerna-Šterberga k buržoázii, obchodu, špekulácii a rozkoši ho priviedla k tomu, že po dobytí Urgi bola na istú dobu zlikvidovaná akákoľvek "špekulácia" a "obchod", čím aspoň na krátky dejinný moment zrealizoval Leonťjevov predsmrtný blúznivý sen - feudálno-monarchistický socializmus. Fiodorov sa nie celkom bezdôvodne domnieval, na rozdiel od Maxa Webera a Wernera Sombarta, že kapitalistická industrializácia nie je zrodená protestantskou etikou ani judaistickou teológiou, ale zvráteným erosom, túžbou vlastniť, mať, vládnuť, "strojom túžby". 

Obvyklá predstava o západnej civilizácii ako civilizácii falokratickej, kedy je úloha ženy extrémne ambivalentná - ona je pohanskou modlou, symbolom slávy a úspechu, objektom uctievania, inokedy bábikou, otrokyňou, hetérou, objektom manipulácii - sa tuná prevracia, transformuje. "Neprijatie súčasnej európskej civilizácie mohol Ungern preniesť na svoj vzťah k žene," píše barónov biograf. "Zdala sa mu byť personifikáciou predajnosti a pokrytectva, pozlátenou modlou, ktorú Západ v hynúcom oslepení vyzdvihol na piedestál, zvrhnúc stadiaľ vojaka a hrdinu. V tradičnej antinómii Východ - Západ nie je prvou, ako zvyčajne, ale poslednou, asocizujúc si ju so ženským princípom, zrodiacim chiméru revolúcie ako apokalyptickú variantu telesného pokušenia. Víťaz nad drakom, rytier a askéta sa teda musel objaviť na opačnom konci Eurázie." Preto nie je nič udivujúce, že čas od času na základe barónovho príkazu "sa začínali perzekúcie prostitútok, kedy ženy vojakov a dôstojníkov Ázijskej divízie sekali kvôli mravnému rozkladu, manželskej nevere či dokonca, ako rozprávali, kvôli klebetám." Barón bol krutý, ako môže byť krutý jedine askéta - tento názor jedného zo súčasníkov baróna je charakteristický. Rytiersky-asketická krutosť Ungerna sa podivným spôsobom vpisovala do atmosféry vyložene "orientálnej krutosti", kde, na rozdiel od európskeho humanizmu, osoba nie je absolútnou, bezpodmienečnou hodnotou. Osoba je nereálna, iluzórna, je to reťaz nekonečných inkarnácii, a hodnota jej ďalšieho a ďalšieho pozemského vtelenia je veľmi relatívna. Preto nevýznamný, na prvý pohľad, prehrešok, narúšajúci božské ustanovenie, môže byť potrestaný obludne, pre Európana úplne šokujúcim spôsobom...

Mongolská epopeja baróna Ungerna-Šternberga trvala len niečo cez rok. V máji roku 1920 spolu so svojou ázijskou divíziou, ktorá mala menej ako tisíc jazdcov, odchádza od atamana Semenova a v októbri prechádza mongolskú hranicu. Mnohým sa už vtedy zdalo byť barónovo ťaženie úplným šialenstvom. "Biele" dielo bolo prakticky prehrané, no pre generál-poručíka v mongolskom chaláte s výložkami to nebolo podstatné ani dôležité. Slova Apokalypsy "buď verný až do smrti" mali pre neho absolútne sakrálny význam: človek nie je cieľom sám o sebe, on musí priniesť seba ako žertvu tomu, kto je nad ním... O niekoľko týždňov neskôr sa Ázijská divízia náhle objavila pod stenami Ugri, obsadenej čínskou armádou, ktorá donútila vzdať sa vlády Bogdo-gegena - duchovného a svetského vládcu Mongolska. Obliehanie Ugri bolo zo začiatku neúspešné, pretože čínska posádka takmer desaťkrát (!) počtom prevyšovala Ungernovu divíziu. No koncom januára 1921 pomocou vybranej tibetskej stotiny (ako sa tradovalo, Ungernovi ju mal poslať samotný Dalajláma XIII.) realizovali odvážne únos lamaistického arcikňaza, ktorého na jeho dvorci strážilo približne tisíc vojakov, morálna prevaha prešla na stranu obliehajúcich, Mongoli videli v Ungernovi mesiáša, oslobodiaceho ich spod čínskej nadvlády. V prvých dňoch februára bola Urga po krvavom útoku dobytá, niekoľkotisícová čínska posádka bola rozprášená a vyhnaná z mongolského hlavného mesta. 

Ako za Džingischána, mesto bolo vydané na vyrabovanie, a koncom februára bol uvedený na trón Bogdo-gegen. Mongolsko jasalo... Potom nasledovalo rozdrvenie ešte dvoch silných armád čínskych republikánov (barón neprestával zdôrazňovať, že nebojuje proti starému národu, teda Číňanom, ale proti "hamidom" - čínskym revolucionárom), a Mongolsko sa takmer úplne ocitlo pod kontrolou Ázijskej divízie. Pričom barón, neustále stojaci na čele útokov, vychádzal zo všetkých bojov a zrážok celučičky-celý a nezranený, doslova akoby ho jeho mystická charizma vopred chránila, ako sa mohlo zdať, pred nevyhnutnou smrťou. Ako na Mongolov tak aj na Číňanov tento fakt robil ohromujúci dojem. Takto bola teokrácia v Mongolsku obnovená. Teraz bolo na rade znovuustanovenie dynastie Romanovcov v Rusku, a Tsi-nej v "Ríši stredu". "Za posledné roky zostali na svete konvenčne vzaté dvaja králi, a to v Anglicku a Japonsku," hovorí Ungern-Šternberg v listoch z tej doby. "Teraz sa nebo akoby zmilovalo nad hriešnymi ľuďmi, a opäť sa znovuzrodili králi v Grécku, Bulharsku a Maďarsku, a tretieho februára bol znovuustanovený Jeho Svätosť Bogdo-chan... Viem, že iba návrat kráľov zachráni Západom skazené ľudstvo. Ako nemôže byť zem bez Neba, tak ani štáty nemôžu byť bez kráľov." A ďalej, v inom liste: "Osobne nič nepotrebujem. Rád zomriem za obnovenie monarchie hoci by aj nie svojho štátu, ale iného."

V tomto momente sa Ungern-Šternberg nachádzal na vrchole slávy, avšak jeho koniec bol už vopred rozhodnutý, rovnako ako neúspešný pochod do Ruska, ktorý sa začal v máji r. 1921 s oddielom dokopy tritisíc jazdcov... Absolútny fatalista, ktorým bol, takýto vývoj aj sám predvídal a cítil. Ossendovsky reprodukuje ešte jeden polobláznivý monológ Ungerna pred začiatkom pochodu, po predpovedaní veštby o jeho smrti za stotridsať dní: "Zomriem... Ja zomriem... No to nie je nič!... Nič!... Dielo sa už začalo a nezomrie. Poznám cestu, po ktorej pôjde. Plemená potomkov Džingischána sa prebudili. Nikto neuhasí oheň, vzbĺknuci v srdciach Mongolov. V Ázii vzniká ohromný štát od Tichého a Indického oceánu až po Volgu!"

Za fantastickou geopolitikou s démonickou príchuťou a nepochybne "fašistickým diskurzom" v osobe Ungerna pociťujeme čosi iné - chorobne-netunajšie, somnambulické, transcendentné. Jeho fanatická nasmerovanosť k Inému nevyhnutne rodila nadľudské opovrhovanie pozemským, všedným, človečenským, jeho šialenú a nezmyselnú surovosť až krutosť. Nesporne pociťoval prítomnosť akýchsi pomyselných okien, "trhlín vo svetovej stene", ako sa svojho času vyjadroval René Guenon, a tieto trhliny mučivo hľadal. Človek sa narodí, dospieva, získava vzdelanie, nadobúda skúsenosti, dosahuje zrelosť, no stále viac a viac pociťuje, že niečo podstatné, hlbinné nie je v ňom odhalené: jeho duch drieme, a on sám je polomŕtvy, marionetka, podobný na tisíce obklopujúcich ho mŕtvol. Apropo barón neustále opakoval slová Georgia Gurdžijeva, ktorého neviditeľný tieň sa vznášal okolo jeho epopey, podľa ktorých sa človek v sne rodí, v sne žije a v sne zomiera. "Zo všetkého najťažšie je ocitnúť sa vo svojom vlastnom inobytí," - nie je známe, či tieto slová skutočne patria "samovládcovi pustine", no tak či onak sa zlievajú s mýtom jeho života... 

Keď v lete roku 1921 vyčerpaná z bojov s niekoľkokrát ich počtom prevyšujúcou červenou armádou Ázijská divízia ustupuje späť, do Mongolska, u baróna vzniká ešte jeden neuveriteľný, a pravdepodobne ním už dávno predkladaný plán: pohnúť sa k tisícekilometrovému prechodu cez v lete absolútne neprejditeľnú púšť Gobi do "srdca Ázie" - do Tibetu, do Agarthy a Šambaly - do prarodiny veľkej árijskej civilizácie, existujúcej niekoľko tisícročí späť... Tento nerealizovateľný zámer mal aj plne konkrétne vysvetlenie: barón, už si uvedomujúc beznádejnosť vlastných úsilí, sa chcel dostať do Tibetu, aby vstúpil do služby k Dalajlamovi XIII... Bol posadli ideou obetného slúženia najvyššiemu ideálu, poslaniu, Božstvu... a s obscesnou krutosťou nútil slúžiť jej všetkých, ktorých postretol na svojich cestách (o "obetnom slúžení" ako základnom princípe organizácie eurázijského ideokratického štátu budú zakrátko veľa písať eurázijci v emigrácii). V tomto zmysle je Ungern v čistej podobe "ontologický hrdina", realizujúci blúznivé snívanie "skytstvujúcich symbolistov" a zlejúci "život a tvorbu do jediného celku"... Na rozdiel od mnohých básnikov a filozofov cesta baróna Romana Ungern-Šternberga nebola cestou brahmana, ale cestou kšatria, vojaka, a táto cesta je nutne obmývaná riekami krvi...

Začiatok mongolskej epopey baróna Ungerna v jeseni roku 1920 sa zhoduje s objavením sa v ďalekej Sofii v Bulharsku knihy vtedy ešte takmer nikomu neznámeho jazykovedca kniežatá Nikolaja Sergejeviča Trubeckého, nazvanej "Európa a človečenstvo"; a keď sa už barónova hviezda skláňala k západu, v tej istej Sofii sa objavil zborník stati P.N. Savického, P.P. Suvčinského, N.S. Trubeckého a G.V. Florovského "Exódus na Východ: predtuchy a naplnenia. Tvrdenie eurázijcov," ktorý položil základ eurázijskému hnutiu v emigrácii... Toto bola už nová etapa: pod zložitými, mučivými vzťahmi Ruska so svojim "európskym dvojníkom", so svojim Druhým ja v "osobe" Európy, katastrofa r. 1917 zvýraznila črtu. Pokiaľ na začiatku 20. st. pokusy samopoznania cez svoje východné Druhé, skrze ázijského dvojníka, pokusy nájsť iný energetický a filozofický diskurs boli stále úplne marginálne, tak eurázijci sa v plnosti pokúšali zmeniť orientácie kultúry a prevrátiť kultúrne intuície básnikov a umelcov na základnú dominantu...

Hlavná úloha eurázijstva je lákavá a ambiciózna: je to túžba uskutočniť "kopernikovský obrat" v geopolitike, historiozofii, geografii, prekrojiť zaužívané hranice kontinentov, zjednotiť to, čo sa zdá byť nezjednotiteľným, premiestniť postavenie "svetových centier" a vytvoriť model nového kontinentu, ktorému bude súdené zohrávať hlavnú úlohu v budúcich dejinách. Inými slovami, toto bol zámer akejsi "kozmickej transmutácie", povolanej zmeniť podobu zemegule, takže v tomto ohľade eurázijci plne môžu byť zapísaný v zozname "ruského kozmizmu". Súčasne v eurázijstve od počiatku zaznieva idea veľkého impéria, idea univerzálnej syntetickej kultúry, tak drahá srdcu Dostojevského a Vl. Solovjeva.

Avšak kultúra je pevná na Západe. V Rusku je - katastrofická; všetko je nestabilné, vratké, všetko sa prepadáva. V emigrácii ruská clivota po svetovej (presnejšie, opäť po európskej) kultúre je zamieňaná hlbokým rozčarovaním práve zo západnej kultúry. "Román so Západom" sa končí pocitom oklamania, horkosti krivdy. Vo vzťahu k Západu za posledné dve storočia toto nebol vzťah k druhému, dvojníkovi, ako skôr k Otcovi-osvietiteľovi, učiteľovi, ktorého poučenia sa ukázali byť lživými. Pociťovanej "svetového sirotstva" je pre ruskú tradíciu fundamentálne - z tohto pocitu vzniklo mnohé; z tohto stavu vzniká eurázijstvo, tým skôr, že emigrácia je dvojnásobným osirotením. Eurázijské hnutie sa nutne rodí v emigrácii ako odstrkávanie sa, ako protest, vzbura proti oklamúcemu Otcovi. No zároveň je to hľadanie novej, inej genealógie. Je to pokus o oslobodenie sa od pocitu osirelosti, je to návrat k "pramatke Ázii", hľadanie úkrytu, pravých materinských útrob.

Existuje vznešený ideál, no jeho realizácia a inkarnácia v chaose svetového života je veľmi mučivá a ťažká, pretože v extrémne polarizovanej kultúre niet medzistupňov, prechodnosti, prostredníctva, niet úrovni a spojení, zjednocujúcich "vrcholy" a "najspodnejšie časti", závratnú výšinu a nočnú moru neusporiadanej, chaotickej každodennosti. A pohŕdanie relatívnym, prechodným, humanistickým sa kruto vypomstieva ako v dejinách, tak aj vo všednodennosti. Vzniká bludný kruh: ten istý človek tuná neznesie lož, špinu, poníženie, vykorenenosť z ním samotným vytvoreného životného štýlu a uteká, odchádza zo sveta "ležiaceho v zle" do inobytia absolútnych hodnôt, negujúc dejiny a kultúru.

Eurázijci verili, že "duchovia revolúcie" ovládli Rusko kvôli dvojstoročnej lživej orientácii štátnosti a kultúry. Pád, katastrofa a emigrácia sa im pomohli vyslobodiť zo zajatia európskeho osvietenectva a pozrieť na svet inými očami. No cena bola príliš vysoká... Z akýchsi príčin ruský človek stále žije iným, druhým, vzdialeným až ďalekým: v Rusku zbozšťujú Európu, v Rusku odhaľujú Áziu, nakoniec oceňujú aj vlastnú krajinu.

Láska k ďalekému a neuskutočniaca sa "všeľudskosť" sa opäť škaredo zahrali s ruskou inteligenciou: oslobodenie od jednej formy zajatia priviedlo, koniec-koncov, k druhej - k zajatiu, spútaniu vlastnými ideokratickými konštrukciami; večná choroba intelektuálov - ideománia - priviedla k neuveriteľnej ideologizácii mnohých presných idey a intuícii, k hriešnemu pádu v politike, k pochybným hrám s GPU - NKVD, k rozkladu a zrúteniu sa eurázijského hnutia...

autor :  © prof. ThDr. Ján Šafin, PhD

...................................................

Záverom by sme odporučili predmetnú prácu, aj vzhľadom k jej rozsiahlosti, prečítať aspoň 10 krát podrobne a s pochopením, aby sa čitateľ dokázal zahĺbať do predmetnej témy.

zverejnili : © Andrea Svinčiak a Marian Svinčiak, www.ariadneknihy.sk, september 2022, august 2023