Prof. Ján Šafin : Po stopách Marca Pola ... Ruská pravoslávna misia v Číne ... úryvok z knihy "Od Byzancie k Eurázii, alebo Exodus do Orientu" ...

Vážení priaznivci, na základe prosieb mnohých z vás čitateľov, nadšencov histórie a pravdivého poznania, sme sa rozhodli uverejniť a pripraviť aj vo forme podcastu skvelý článok autora prof. Jána Šafina s názvom "Po stopách Marca Pola ... Ruská pravoslávna misia v Číne", ako úryvok z výbornej knihy "Od Byzancie k Eurázii alebo Exodus do Orientu", ktorá vyšla v našom vydavateľstve. 

Vzhľadom k tomu, že táto kniha má zásadný význam pre pochopenie princípov pravdivej histórie a vývoja aj v duchovnej oblasti na Zemi, ktorý následne prebiehal u ľudskej civilizácie v rozsiahlom priestore, sme sa rozhodli na základe veľkého záujmu o predmetnú knihu a témy s ňou súvisiace, uverejniť jednu z jej kapitol. Nech sa páči :

Po stopách Marca Pola ... Ruská pravoslávna misia v Číne.

"Kitaj" - tajomne znejúce ruské slovo na označenie Číny, ktorého nevysvetliteľný etymologický význam v rozsiahlom šesťzväzkovom "Slovare akademii rossijskoj" (1806-1822) tak priveľmi hneval otca vedeckej slavistiky Jozefa Dobrovského. "Kitaj" - tajomná ríša stredu, krajina dávnych kultúr a náboženstiev, ktorej dejepisectvu sa podľa odvážnych slov Weingardtových vyrovná len byzantské - znamienko by sme tuná obrátili. "Kitaj" - krajina plná kontrastov a záhad, umocnených ezoterickým múrom, ktorý v roku 228 pred Christom začali stavať z vôle cisára Š´huang-tina, chrániaceho ríšu pred barbarmi, a predsa ním samotným, aspoň podľa názoru niektorých, vykonaných barbarským činom pálenia všetkých konfucianských kníh. "Kitaj" - krajina, ktorá inšpirovala mnohých bádateľov a literátov, politikov i misionárov, vizionárov i futurológov... Krajina tak ťažko uchopiteľná.

Jedným z nich bol aj Vladimír Sergejevič Solovjev (1853-1900), syn znamenitého ruského historika Sergeja Solovjeva, prapotomok mysticky naladeného filozofa Skovorodu, v istom zmysle postmodernista pred postmodernou a otec ruskej liberálnej demokracie s naberajúcimi na sile eschatologickými sklonmi. Znalejším jeho diela by bolo zbytočným plytvaním slovami hovoriť o živote a literárnom odkaze tohto podivína. Tým, ktorí ho poznajú menej ešte raz pripomenieme, že okrem iného napísal pomerne rozsiahlu prácu o Číne. Dôvody, ktoré ho priviedli k tejto téme svedčia o tom, že vonkoncom nešlo iba o exaktne vedecké príčiny záujmu o "Ríšu Stredu". 

Solovjev v poslednej dekáde svojho krátkeho pozemského bytia stále pozornejšie upieral zrak k nekresťanskému Orientu, predovšetkým k Japonsku a Číne. Z tohto záujmu, ktorý akoby vystriedal jeho predchádzajúce zaujatie Západom, sa zrodila štúdia nazvaná "Čína a Európa", ktorá na prvý pohľad tvorila akoby protipól k Danilevského rozsiahlej štúdii o "Rusku a Európe", neskôr inšpirujúcej - minimálne svojim pomenovaním aj Masarykovu knihu rovnomenného názvu. 

Avšak Solovjevova "prorocká kniha" sa zrodila v čase, kedy sa Čína, podobne ako Japonsko, rozhodla osvojiť si materiálne výdobytky okcidentálneho sveta, čiže západnej civilizácie. Avšak nešlo o jediný dôvod. Ako už bolo naznačené pravdepodobne rozhodujúcim faktorom sa stalo narastajúce eschatologické vedomie a pociťovanie ruského mysliteľa, umocňované najnovšími udalosťami na území najľudnatejšej krajiny sveta. Čo nás ale na jeho knihe zvlášť zaujalo, bolo pomerne oklieštené využitie vynikajúcich štúdii o Číne, ktoré v tej dobe obohacovali nielen ruskú, ale aj svetovú sinológiu o skvelé diela. Jeho hlavným prameňom bola síce Georgievského kniha, no mnohé ďalšie, ktoré by mu pomohli hlbšie i širšie preniknúť do spomínanej problematiky jednoducho opomenul respektíve nepoznal. Hoci sa jeho prístup vyznačoval istými špecifickými postojmi, ktoré skôr pripomínali filozofa dejín, snažiaceho sa čo-to poodhaliť zo skrytého zmyslu starej orientálnej civilizácie, predsa len niektoré exaktné údaje a fakty sa musia opierať o pramenný materiál, o poctivé štúdie, ktoré sú neraz vzdialené - hoci vždy to tak byť nemusí - romantickému vnímaniu skutočnosti. A zvlášť Rusko mu mohlo ponúknuť dodnes mimoriadne cenný - a nedocenený materiál.

Ide o to, že systematické štúdium východných jazykov v Rusku sa začalo ešte v dobe cára o ktorom zvyknú hovoriť, že roztrhol oponu medzi Ruskom a Európou, alebo že prerúbal okná do Európy. No ako to vyzerá, takmer rovnako rozhodne sa ju rozhodol roztrhnúť aj medzi Ruskom a Áziou. Prirodzene, máme na mysli Petra I. Veľkého. Práve v dobe tohto fyzicky i duchom mocného panovníka boli prijaté prvé miery pre zavedenie "vostokovedenia" a štúdia východných jazykov v školách - prvou bola japonská škola otvorená v roku 1705. Za týmto účelom boli posielaní mladí ľudia do Perzie, Turecka, Mongolska a Číny.

Tento cárov záujem mal minimálne dve príčiny. Prvou bola snaha priblížiť sa západnej civilizácii, ktorá s Orientom mimoriadne čulo obchodovala, a to už oveľa skôr, čím prirodzene bola nútená študovať život, mravy, náboženstvo, jazyk a dejiny vzdialeného nekresťanského sveta. Druhou mohol byť fakt, že v roku 1685 sa Albazin vzdal čínskym vojskám, pričom asi 45 Rusov s rodinami prejavilo, či to bolo dobrovoľne alebo nasilu nevieme, záujem o prijatie čínskeho poddanstva. Títo so sebou doslova uniesli pravoslávneho kňaza Maxima Leonťjeva. Spomínaní Rusi po svojom príchode do Pekingu boli zahrnutí do osobitnej roty tzv. "osmyznamennago" vojska, usídlení v samotnom Pekingu, pričom na vykonávanie bohoslužieb dostali neveľkú budhistickú pagodu, ktorú prerobili na "časovňu" (kaplnku).

Otec Maxim sa kvôli svojmu pokročilému veku často obracal na rôznych príchodzích z Ruska, k toboľskému metropolitovi, na Synodu s prosbou o poslanie nového, mladšieho a zdravšieho kňaza. Vtedy sa cár Peter Veľký rozhodol, že do Číny nepošle iba jedného duchovného, ale celú duchovnú misiu. Rokovania s čínskou vládou dospeli k úspešnému koncu až po smrti o. Maxima (v roku 1711 alebo 1712). Súhlas na prijatie misie bol daný v roku 1712 súčasne so správou o vyslaní ku kalmyckému chánovi Ajukovi zvláštneho čínskeho posolstva, ktoré pod dohľadom ruského komisára malo na spiatočnej ceste priviesť do Pekingu členov duchovnej misie. Táto nakoniec dorazila až v roku 1715... 

O 22 rokov neskôr, v roku 1737 sa podarilo dosiahnuť vyslanie tretej duchovnej misie, ktorá pobudla v Číne až do roku 1858, kedy bola zrušená 10. článkom tzv. Tian-cingskej zmluvy. Posielanie duchovných misii do Číny bolo definitívne potvrdené 5. článkom Tian-cingskej zmluvy, ktorá určovala aj jej zloženie - štyria duchovní a šesť žiakov. Duchovná misia sa zvyčajne skladala z archimandritu (postavenie na jej čelo biskupa sa stretlo s odporom čínskej vlády), dvoch jeromonachov (kňazov-mníchov), jedného diakona a doktora. Ďalšími členmi boli žalmisti a žiaci. Všetci títo museli zostávať v Pekingu až do príchodu novej misie, a až spomínaný Tin-cingský dohovor zaručil členom misie voľný príchod i odchod. Doba trvania jednej misie nemala byť dlhšia ako 10 rokov, no prípady, že sa misia značne predlžila, sa stávali.

Svoj hlavný cieľ - staranie sa o potomkov spomínaných Albazincov - misia napriek všetkému úsiliu plnila len veľmi ťažko. Príčinou bol predovšetkým ich veľmi zlý duchovný stav, čo bolo vzhľadom na podmienky a prostredie v ktorom sa ocitli úplne pochopiteľné. Zato oveľa významnejšiu úlohu táto misia zohrala v prípade diplomatických vzťahov Ruska a Číny. A túto svoju úlohu plnila až do oficiálneho otvorenia diplomatickej misie v roku 1861. To bol inak jeden z dôvodov, prečo misia ešte nasledujúce dva roky zostávala pod vedením ministerstva zahraničných veci cárskeho Ruska. No ešte väčší význam, ale priamo z misijno-diplomatickej činnosti vyplývajúci misia zohrala v príprave a výchove celých generácií nových a vynikajúcich sinológov. 

Mená ako Rossochin, Vladykin, Leonťjev, Lipovcev, archimandrita Jakinf, Avvakum a osobitne archimandrita Palladij Kafarov, či prvých profesorov a prednášateľov týchto jazykov v Rusku na čele s archimandritom Daniilom Sivilovom, O. P. Vojcechovskym, K. A. Skačkovom, prof. V. P. Vasilievom, I. I. Zacharovom, P. A. Pešurovom ... zväčšia nachádzame práve medzi členmi ruskej pravoslávnej duchovnej misie. Vďaka ich úsiliu začínajú v geograficky najväčšej krajine sveta vychádzať prvé štúdie a práce o demograficky najväčšej krajine sveta.

Popri prácach spomínaných autorov významným prínosom budú štúdie predovšetkým P. Šumachera, zvlášť jeho kniha "Naši snošenija s Kitajom 1567-1805", na ktorú do istej miery nadviazali diela Martensa "Rossija i Kitaj" (Sankt Peterburg T I. 1881, Tom II. 1882), Trusevičová kniha "Posoľskija i torgovija snošenija Rossiji s Kitajom do XIX. veka". No predovšetkým magisterská práca S. Georgijevského, ktorú veľmi využil ako už bolo spomínané V. Solovjev. V nej podľa kompetentného recenzenta je "stará čínska história vysvetlená s väčšou obsahovou plnosťou než vo všetkých ostatných európskych jazykoch napísaná história Číny". 

Georgievského kniha vyšla v Peterburgu roku 1885 pričom od jej autora čakali veľa ďalších skvelých štúdií. Žiaľ mnohé iné jeho práce z dejín Východnej Európy a Strednej Ázie už nevynikajú takou učenou strohosťou. Ďalej ešte pripomeňme štúdie D. M. Pozdejeva či skutočne veľkými vedeckými hodnotami vynikajúce niektoré state P. I. Lercha (napr. "Archeologičeskaja pojezdka v Turkestanskij kraj" (St. Peterbug 1870) alebo "Khiva oder Kharezim" (St. Peterburg 1873), ktoré boli napísané pre Encyklopedický slovník I. N. Berezina. Klasickou štúdiou je ešte práca V. V. Veljaminova-Zernova "Izsledovanije o kasimovskich carjach i carevičach" V Trudoch Vostočnogo otdelenija (No IX-XI.).

Najvýznamnejší autori ale pochádzali z prostredia členov duchovnej misie v Pekingu. Tá za viac ako 200 rokov svojej existencie (1715-1917) sa stala veľmi zaujímavým a nedoceneným javom nielen vo vzájomných rusko-čínskych vzťahoch, ale aj vo svetovej sinológii a diplomacii. Jeden z prvých skutočne výnimočných sinológov bol archimandrita Jakinf, svetským menom Nikita Jakovlevič Bičurin (1777-1853), vynikajúci znalec čínskeho jazyka, autor mnohých originálnych prác o Číne a tiež prekladov z čínštiny. Ten je právom považovaný za "otca ruskej sinológie". V rokoch 1087 až 1822 bol predstaveným tejto misie, (teda práve v dobe, kedy Rusko bolo ťažko skúšane vo Veľkej vlasteneckej vojne proti Napoleonovi a nájazdu "dvanástich národov) do Ruska.

Veľmi dobrou prácou je "Vseobščaja istorija Kitaja" archimandritu Daniila, z ktorej však vyšli iba štyri časti. Konštantín Adrianovič Skačkov (1821-1883) bol zasa autorom výborných štúdii "O zásluhách Benátčana Marca Pola pre rozšírenie geografických znalosti o Ázii" alebo "O osude astronómie v Číne" - sám cestoval do Číny s cieľom postaviť magnetické a meteorologické observatórium. Ďalším skvelým učencom na tomto poli bol Vasilij Pavlovič Vasiliev (1818-1900). Tento akademik dušou aj telom napísal množstvo prác rusky, francúzsky aj nemecky. Jeho prvou štúdiou bola na základe mongolských budhistických prameňov napísaná kniha "Duch Altan-gorela", ktorá obsahuje podrobný rozbor základov budhistickej filozofie. Predovšetkým jeho zásluhou vyšiel "Budhistický terminologický slovník", nad ktorým pracoval v posledných rokoch svojho života. Podobne všestranným učencom bol Pavol Stepanovič Popov (1843-1913), syn pravoslávneho kňaza z Kurskej gubernie a spoluautor podľa mnohých najlepšieho "Rusko-čínskeho slovníka".

Svoju silu ruská sinológia ale ukázala už vstupom na túto pôdu Vasilieva a Popova a to v osobe Piotra Ivanoviča Kafarova, ktorý je oveľa známejší ako archimandrita Palladij. Tento skvelý sinológ a misionár s menom evokujúcim juhofrancúzskych katharov sa narodil 17. septembra 1817 na predmestí Starošešminská, v čistopoľskom kraji, kde bol jeho otec starším pravoslávnym kňazom (zomrel roku 1842). Hoci šlo o nesmierne nadaného človeka s neuveriteľnou pamäťou a neuhasiteľnou túžbou po poznaní, mnohým súčasným nielen laikom ale aj učencom je asi tak dobre známy ako onen záhadný Radu C. z Eliadeho skvelej poviedky "Tajomstvá doktora Honigbergera", ktorý poznámkami zaopatril všetkých šesť zväzkov S´ ma Čchienových "Zápiskov historika" vo francúzskom preklade Édouarda Chavanessa a ktorý ako učený sinológ mohol poslúžiť ako hlavná postava Eliasa Canettiho románu "Die blendung" (Slepota) ...

Prvé kroky budúceho archimandritu Palladija viedli do školy v rodnom meste, potom do kazanského duchovného seminára a nakoniec do skvelej Sankt Peterburgskej duchovnej akadémie, kde si až do roku 1839 prehlboval teologické znalosti. Keď sa v tom istom roku nová duchovná misia, už dvanásta v poradí, pod vedením Polykarpa Tugarinova chystala na cestu do Pekingu, mladý Piotr Kafarov prejavil neodbytnú túžbu stať sa jedným z jej členov. Táto jeho túžba sa onedlho naplnila. 

Piotr Ivanovič prijíma mníšsky postrih a nové meno Palladij, pod ktorým si ho zapamätajú celé generácie sinológov a ľudí, zaujímajúcich sa o túto oblasť poznania. Ako mladý mních sa takmer celých osem rokov svojho prvého pobytu v Číne (september 1840 až marec 1848) venoval štúdiu jazyka, histórie, kultúry a relígií Ríše stredu. Po návrate do Sankt Peterburgu bol najprv vysvätený na jeromonacha (pravoslávneho kňaza-mnícha) a v novembri revolučného roka 1848 ho menovali za archimandritu. Vďaka tejto novej hodnosti, ale aj výsledkom svojej práce a prejavujúcich sa u neho nemalých administratívnych schopností a bezúhonnosti charakteru ho čoskoro menujú za nového predstaveného celej misie v Číne, ktorá 29. septembra 1849 úspešne dorazila do Pekingu. Vtedy sa začal druhý, takmer desať rokov trvajúci pobyt za čínskym múrom (do 29. mája 1859).

Šlo o neobyčajne pohnuté roky. Vypĺňali ich domáce nepokoje (povstanie Tchajpchingov a tajných spoločností "Triády", "Malých mečov", "Nosičov pochodní", nepokoje medzi čínskymi moslimami a príslušníkmi národa Miao atď.), ale aj cudzie intervencie (tzv. Druhá a Tretia ópiová vojna medzi Britmi a Francúzmi v rokoch 1856-1860). Práve počas týchto krízových rokov otec Palladij osvedčil svoju rozvahu a využil svoje znalosti a múdrosť, vďaka ktorým si získal u všetkých zainteresovaných zaslúžený rešpekt. O udalostiach, ktorých bol v Číne svedkom, nielen pohotovo informoval Peterburg, ale vďaka vynikajúcim znalostiam čínštiny, francúzštiny a angličtiny i diplomatickému takto neraz pôsobil ako sprostredkovateľ medzi súperiacimi stranami. 

Vďaka tomu bol priamym účastníkom rokovaní, ktoré viedli k podpísaniu rusko-čínskej tzv. Tjencinskej zmluvy v roku 1858. Zamenený roku 1859 novým predstaveným misie archimandritom Guriom, inak taktiež výborným učencom a duchovným predstaviteľom, arch. Palladij sa vrátil do vlasti, ktorá jeho službu ocenila udelením Rádu sv. Anny a sv. Vladimíra. Zároveň mu ponúkli biskupské žezlo alebo predstaveného v Jurievskom monastieri, najpoprednejšom v cárskom Rusku. 

Avšak Palladij všetky tieto ponuky skromne odmietol a radšej prijal miesto duchovného predstaviteľa pri ruskom veľvyslanectve v Ríme (september 1860). Spravil tak z celkom prozaického dôvodu, nemohol by sa ďalej venovať bádateľskej práci, ktorú začal ešte počas čínskeho pobytu. Že je to pravda, o tom svedčí aj jeho pojednanie z tej doby o čínskych chrámoch. Nakoniec na poste v Ríme zotrval 4 roky, oboznámiac sa tam so životom tak veľmi odlišným od toho čínskeho, na opačnej strane eurázijského materika. Medzitým sa ale začala chystať nová duchovná misia namierená do Číny, v poradí pätnásta, a arch. Palladij v nej nechcel vonkoncom chýbať. A nebol jediný, kto nechcel, aby táto misia vyrazila do Pekingu bez neho. Ruská pravoslávna cirkev i predstavitelia ministerstva zahraničných vecí si želali vidieť na jej čele práve jeho. 25. marca (juliánskeho kalendára) 1865 arch. Palladij po tretíkrát pricestoval do Číny. Tento jeho pobyt bude posledný a potrvá najdlhšie, takmer štrnásť rokov.

Palladij Kafarov nakoniec strávil v Číne spolu tridsaťdva rokov nie až tak dlhého života. Je to dosť dlhá doba na to, aby tak talentovaný a usilovný človek, akým bol arch. Palladij dostatočne hlboko prenikol do mnohorakej a zložitej čínskej kultúry a spôsobu života. A on ju prebádal ako takmer nikto iný nielen v jeho dobe. Posledné obdobie misijného pobytu v Číne bolo nielen najdlhšie ale aj aspoň relatívne, najpokojnejšie. Vďaka tomu sa mohol intenzívnejšie než kedykoľvek predtým venovať sinologickým štúdiám, ktoré mu postupne budovali renomé skvelého učenca a nedostihnuteľného znalca čínskych moslimských prameňov. Práve písomníctvo čínskych moslimov vypĺňalo podstatnú časť jeho záujmov.

Celkovo uverejnil 20 zásadných prác i k dejinám čínskych moslimov, o starých čínskych cestovateľoch, ktorí v 13. st. navštívili Mongolsko, o známom Džingischánovi, komentár k cestám Marca Pola po severnej Číne a pod. Okrem toho vynikajúco kontroloval prácu svojich podriadených pri prekladoch biblických a liturgických textoch, ktoré začal prekladať Palladiov verný spolupracovník jeromonach Isaja (1858-1871) a ktorému pomáhal cennými radami a kontrolou prekladu. Spolu nakoniec preložili modlitby k Novému Zákonu a za odpustenie (Prošenije). V roku 1878 sám preložil 12 Kafiziem zo Žaltára (Psaltyr) - posledné Kafizmy aj vďaka pomoci učiteľa Luna. Inak preklad Žaltára, robený O. Isajom dokončil otec Flavij, ktorý nastúpil a krátko na to aj ujal sa vedenie misie v rokoch 1879 až 1883 po predčasne skonajúcom arch. Palladijovi.

Palladijov pobyt a misijno-diplomatická práca v Číne značne pomohli celkovému nárastu znalosti o tejto časti sveta predovšetkým v rodnom Rusku. Napríklad v roku 1870 na žiadosť Geografickej spoločnosti v Sankt Peterburgu urobil archeologický a etnografický výskum v ruskej Mandžurii. 30. apríla 1870 sa vydal na cestu severozápadným smerom. Prejdúc celú čínsku Mandžurii cez Mukdel, Geril Tsitsialhar, Merhuen ... nakoniec sa 17. júna dostal až do Ajgunu, mandžuskej dediny na pravom brehu Amura, ktorá bola známa tým, že v nej roku 1858 podpísali spomínaný mierový pakt medzi Ruskom a Čínou. Aj pomocou plavby na parníkoch sa arch. Palladij spolu s výpravou nakoniec dostal až k miestu určenia expedície, neďaleko Blagoveščenska. 

 Tu v Usurijskom kraji ruského ďalekého Východu, v južnej časti ruskej Mandžurie o. Palladij strávil takmer celý nasledujúci rok svojho života. Na jeseň roku 1871 nasadol vo Vladivostoku na obchodnú loď a cez Japonsko sa vrátil do Pekingu. O svojom výskume a archeologických nálezoch neskôr písal v časopise Sankt Peterburgskej geografickej spoločnosti. Napríklad v roku 1872 uverejnil rozsiahlu stať nazvanú "Cestovné poznámky z Pekingu do Blahoveščenska" (Dorožnije zametki iz Pekina do Blagoveščenska). O sedem rokov neskôr, krátko po jeho smrti vyšla ním pripravená štúdia zo spomínanej cesty nazvaná "Historický náčrt Usurijského kraja" (Istoričeskij očerk Ussurijskogo kraja). Mimochodom, za zásluhy o rozvoj geografie 11. augusta 1875 bol Geografickým kongresom vyznamenaný medailou druhej triedy.

Archimandrita Palladij mal nesporne talent bádateľa, ale aj spisovateľa, ktorý vedel svoje poznatky a skúsenosti dať na papier nesporne zaujímavým spôsobom. Písal zväčša rusky (ale aj francúzsky, anglicky a nemecky ako už bolo zmienené), a svoje štúdia uverejňoval v skvelých a nedocenených "Zborníkoch prác členov Ruskej duchovnej misie v Pekingu" (tzv. Trudy pekingskoj duchovnoj misiji), ktoré v roku 1852 začali vychádzať práve z jeho iniciatívy. Len rokoch 1852 až 1860 vyšli štyri rozsiahle zborníky, obsahujúce veľa vynikajúcich štúdií a článkov napísaných členmi misie. O ich hodnote a význame svedčí okrem iného aj fakt, že prvé tri čoskoro preložia do nemčiny a vydajú v kolíske vtedajšej vedy v Berlíne roku 1858. V súvislosti s tým dodajme, že pre účely spomínanej edície arch. 

Palladij vyvinul nový systém prepisu čínštiny do azbuky, ktorý je až dodnes používaný a aj nesie meno svojho tvorcu - ruský prepis Palladija Kafarova. Iné práce publikoval vo "Východnom zborníku" (Vostočnom sborniky) alebo v "Zápiskoch Ruskej geografickej spoločnosti" v Sankt Peterburgu. Práve tu ešte v roku 1850 uverejnil svoju prvú odbornú štúdiu, ktorá bola venovaná starým obchodným cestám spájajúcim Čínu s jej dependenciami.

Potom už v pomerne rýchlom slede, aspoň vzhľadom na náročnosť a početnosť tém o ktorých písal, nasledovali jeho ďalšie práce. V roku 1852 to bol "Život Budhu" (Trudy..., zv. I.). O rok neskôr "Historický prehľad starého budhizmu" (Trudy... zv. II.). Nasledovala stať ekonomického charakteru, v ktorej sa venoval námornému spojeniu Tjencinu so Šanghajom (roku 1857). Avšak za najpozoruhodnejšie dielo tohto obdobia je považovaný jeho "Denník z roku 1858", ktorý predstavuje cenný prameň k dejinám diplomatických rokovaní medzi Čínou a cudzími mocnosťami, ktorých bol aktívnym účastníkom. V "Sovremenniku" za rok 1863 zasa publikoval štúdiu "Dve nedeli v kitajskoj kumirne" (Dva týždne v čínskej modloslužobní). Vo "Východnom zborníku" vydávanom Ruským ministerstvom zahraničných vecí v roku 1877 publikoval state "Starinnoje kitajskoje skazanije o Čingizchane" (Dávne čínske rozprávanie o Džingischánovi) (Trudy... zv. IV.). Potom "Starinnije sledy christijanstva v Kitaje" (Staré stopy kresťanstva v Číne) (taktiež tam) alebo "Putešestvije daosskogo monacha Čan-čunja na Zapad" (Putovanie taoistického mnícha Čan-čunja na Západ) (taktiež tam). Okrem toho v "Journal of the North-China branch of the R. As. Soc." v roku 1876 uverejnil anglicky písanú stať venovanú cestám Marca Pola po severnej Číne nazvanú "Elucidation of the Marco Polo´ s Travels in North-China" (Objasnenie ciest Marca Pola po severnej Číne).

V tej dobe sa však stále viac sústredil na svoju obľúbenú tému, ktorou bolo písomníctvo čínskych moslimov. Výsledkom Palladiovej práce bude pomerne rozsiahla monografia "Kitajskaja literatira magometan" ktorá žiaľ vyšla až deväť rokov po jeho smrti v Sankt Peterburgu (roku 1887), druhé vydanie realizovali v roku 1909, a to vďaka úsiliam jedného z členov misie, neskoršieho pravoslávneho oremburgského biskupa Nikolaja Adoratského. Niektorí autori dodnes a opodstatnene tvrdia, že ide o doposiaľ neprekonanú syntézu všetkého písomníctva čínsky píšucich moslimských autorov. O tom, že ide o štúdiu zásadného významu, môže svedčiť aj ten fakt, že takmer po sto rokoch od jej prvého publikovania bola opäť vydaná v Austrálii, tentoraz v preklade do angličtiny spolu s poznámkami a komentárom sinologičky Ludmily Panskaya. 

Avšak vrcholom jeho tvorby napriek všetkej novosti, ktorú so sebou priniesla nebola spomínaná monografia, ale dodnes pozornosť najlepších sinológov priťahujúci jeho dvojzväzkový slovník čínsko-ruského jazyka (Kitajsko-russkij slovar) obrieho formátu, ktorý taktiež vyšiel až posmrtne, v roku 1889 v Pekingu vďaka úsiliu Palladijovho žiaka a spolupracovníka P. S. Popova. Práve Popov slovník dokončil a pripravil do tlače, za čo sa dočkal pocty vymenovania za člena-korešpondenta Imperátorskej akadémie vied. Apropo, slovník svojou metódou i rozsahom prekonal všetky ostatné skoršie a aj súčasné obdobné lexikografické diela ako je napr. Couvreurou slovník Čínsko-francúzsky z roku 1890 alebo Gilesov Čínsko-anglický z roku 1892. Podľa slov českého tibetológa Josefa Kolmaša sa vďaka svojmu encyklopedickému poňatiu stal pre celé generácie sinológov nezriedka posledným útočiskom, keď už všetky ostatné príručky zlyhali !

Napriek tomu, že archimandrita Palladij sa počas celého života tešil dobrému zdraviu, jeho činorodý život sa uzavrel pomerne nečakane a priskoro. Stalo sa tak potom, čo v roku 1878 ochorel nebezpečným vydutím srdcovej tepny (aneurysma) a lekári mu odporúčali neodkladne Peking opustiť a vrátiť sa do Európy. V októbri toho istého roku vycestoval na palube francúzskeho parníka zo Šanghaja do Európy. Úspešne ešte docestoval do Marceille, no tu čoskoro po príchode 18. decembra 1878 skonal na srdcovú mŕtvicu. Na základe dispozície synody Ruskej pravoslávnej cirkvi boli jeho telesné pozostatky vo februári nasledujúceho roka exhumované a prenesené do neďalekého Nice, kde sa dodnes nachádza nádherný ruský pravoslávny chrám a cintorín. Tu boli s veľkou pietou uložené do hrobu. Nad mohylou mu jeho krajania, ktorí ho poznali už v Pekingu, dali postaviť pamätník.

Archimandrita Palladij Kafarov sa ešte počas života tešil veľkej úcte a reputácií neobyčajného učenca. Rovnakého názoru sa pridržiavalo aj ruské Ministerstvo zahraničných vecí, ale aj Cudzozemská kolónia v Pekingu, s ktorou otec Palladij udržiaval tie najlepšie vzťahy. Jej členovia, vrátane známeho grófa Rocheuara, neraz v jeho pomoci nachádzali vďačného priateľa s neobyčajne hlbokými znalosťami čínskych reálií. Určite bol jedným z najlepších sinológov nielen svojej doby. Jeho vedomosti objímali všetky odvetvia čínskej literatúry. Taktiež všetko, čo bolo do tej doby o Číne napísané francúzskymi alebo anglickými učencami. Vďaka svojej udivujúcej pamäti budil dojem doslova živej encyklopédie. Prevažne z pôvodných prameňov študoval dávnu i celkom blízku históriu najľudnatejšej krajiny sveta ako aj starú i modernú geografiu Ázie s jej dávnovekými relígiami. Zároveň ako jeden z prvých bádateľov vôbec venoval veľkú pozornosť dejinám kresťanstva v Číne. Zvláštnu hodnotu majú jeho štúdie o islame vo východnej Ázii, najmä v spomínanej čínskej moslimskej literatúre. Žiaľ, otec Palladij sa málo staral o budúcnosť, a tak hoci zanechal po sebe množstvo zaujímavých poznámok a prekladov z čínštiny, len pomerne malý počet jeho štúdií, vzhľadom na rukopisný materiál uzrelo svetlo sveta.

Napriek tomu mohol jeho anglický kolega i súčasník, sinológ Joseph Edkins (1823-1905) doprovodiť smrť tohto veľkého muža takýmito slovami: "Stratili sme v ňom najväčšieho ruského sinológa, v ktorom sa snúbil znamenitý úsudok s veľkou usilovnosťou a nezvyklou záľubou o štúdia starých kníh. Spojením týchto vlastností si u súčasníkov získal uznanie najväčšieho zo sinológov, ktorí kedy žili.".

autor : © prof. ThDr. Ján Šafin, PhD 

.....................................

Záverom máme ja a Marian za to, že k vyššie citovanej práci profesora Šafina je na mieste dodať, že Ľudská bytosť Palladij Kafarov, bola jednou z najvýznamnejších postáv duchovného života v histórii Ruska ale aj celej Planéty Zem, ktorý sa pričinil o mimoriadne harmonizovanie a snahu o prepájanie duchovných úrovní Východu ... Ruska a Číny a teda šíreniu posolstva nielen vzdelanosti, múdrosti, ale aj ľudskosti, MIERU, spolupráce a spravodlivosti. Ich vzájomné pôsobenie a prienik Ide o ľudskú bytosť, na ktorej vyjadrenie veľkosti a presahov pozemské slová nepostačujú, sú len nepatrnými čiastočkami zrkadliacimi duchovnú úroveň a prínos pre ľudskú civilizáciu.

V dnešnej spoločnosti je málo jedincov, ktorí vôbec dokážu pochopiť význam diela Palladija Kafarova, ich prázdne životy by to nedokázali ani za 100 existencií ... a to hovorí jasnou rečou, kam ako ľudstvo smerujeme ...

© Andrea Svinčiak, www.ariadneknihy.sk, júl 2023

© Marian Svinčiak, www.ariadneknihy.sk, júl 2023