JOZEF MILOSLAV HURBAN ... MIMORIADNA OSOBNOSŤ NAŠICH DEJÍN

20.03.2022

Touto cestou je potrebné poďakovať sa Eduardovi Chmelárovi za to, že si ako jeden z mála Slovákov spomenul na významnú Ľudskú bytosť našich dejín - Jozefa Miloslava Hurbana, ktorá je nepochybne mravným vzorom cností, odvahy, nádeje, ktoré každý z nás má v sebe hľadať, či tvoriť. Práve takéto články prispievajú aj k tomu, aby naše deti neboli hlúpe (teda aspoň tie, ktoré sa radi vzdelávajú prijímajúc pravdivé informácie).

Nech sa páči, tu je jeho príspevok k tejto téme z 19. marca 2022, ktorý zverejnil Eduard Chmelár na svojom facebookovom profile :

Pred 205 rokmi, 19. marca 1817, sa narodil v Beckove jeden z najvýznamnejších predstaviteľov slovenského národného hnutia Jozef Miloslav Hurban. Bol najvernejším súputníkom Ľudovíta Štúra. Nikdy ho neopustil, ani keď s ním nesúhlasil. Keď na podnet Alexandra Boleslava Vrchovského vznikol tajný spolok Vzájomnosť, takmer všetci hlasovali za neprijatie Štúra pre jeho despotické správanie, vrátane Michala Miloslava Hodžu. Iba jeden sa zdržal - Jozef Miloslav Hurban. 

To však neznamená, že Hurban bol po celý čas len akousi dvojkou v národnom hnutí. Často bol odvážnejší. Ako prvý zo štúrovcov sa dostal pod hľadáčik tajnej polície. V roku 1841 ho vyšetrovali pre podozrenie z panslavizmu (niekoľkokrát sa stretol s poľským študentom Jozefom Tymolskim, ktorý sníval o politickom zjednotení Slovanov), obvinili ho zo spojenia s ruskými emisármi a z toho, že je naklonený ruským štátnym záujmom. Nič mu však nedokázali. Kým Štúr bol otcom národa, Hurban bol jeho rytierom. Štúr bol veľkou ušľachtilou dušou, ideológom a morálnou autoritou, kým Hurban bol rodený politik a bojovník. Medzi nimi bol asi taký rozdiel ako medzi kráľom a premiérom. 

Štúra zastihli revolučné časy nepripraveného, sám by nedokázal veliť ani stotine - skutočným vodcom povstania bol práve Hurban. On to celé vymyslel a on to napokon aj celé pokazil (kritika jeho a Štúra zo strany Samuela Štefanoviča, Janka Kráľa a Janka Francisciho bola úplne oprávnená). Napokon, pojem "štúrovci" je až vynálezom 20. storočia, v 19. storočí maďarské vládnuce kruhy volali slovenských povstalcov a celú túto politickú generáciu "hurbanovci". 

Hurban bol totiž pre nich najnebezpečnejší. Keď si uvedomil, že Česi nám nepomôžu, obrátil sa na južných Slovanov, triumfálne vystúpil v chorvátskom sneme a stal sa hviezdou chorvátskej tlače. Boli to práve Chorváti, ktorí boli najbližšími spojencami Slovákov nielen počas revolúcie v rokoch 1848-49, ale v 19. storočí vôbec, čo sa dosiaľ nedocenilo. Hurban býva zvyčajne označovaný za prvého predsedu Slovenskej národnej rady, a toto označenie zvádza k predstave, že Štúr a Hodža boli jeho podriadení. Nie je to celkom tak. Slovenská národná rada bola totiž kolektívnym vedením, Hurbanovo predsedníctvo malo trvať len dovtedy, kým bude slovenské povstanie prebiehať v Nitrianskej stolici, v Trenčianskej stolici sa mal stať predsedom Slovenskej národnej rady Ľudovít Štúr a v Turčianskej a Liptovskej Michal Miloslav Hodža. K tomu však nikdy nedošlo, lebo predpoklad hurbanovcov, že po prekročení moravsko-slovenskej hranice ľud povstane, sa nenaplnil. 

Kým Štúr bol ku kritikom zmierlivý, Hurban bol jedným z najväčších polemikov v slovenských dejinách, a v tomto smere sú jeho články ostrejšie a kritickejšie ako ktorékoľvek iné príspevky zo štúrovskej tlače. Viedol vášnivé spory nielen s Maďarmi, ale aj s Čechmi. V polemike s Palackým rozvíja Hurban prvý vážny slovensko-český konflikt. Vyčítal Čechom nedostatočnú angažovanosť pri ochrane slovenských národných práv. Ostro sa ohradzuje voči výčitke, že Slováci sa obrátili proti Čechom a poukazuje na urážlivé antislovenské vtipy v českej tlači. Podľa neho Karel Havlíček-Borovský ohovára Slovákov rovnako ako maďarskí politickí predstavitelia. Pripomína, že predstavitelia slovenského národného hnutia ani vo svojich najostrejších polemických článkoch nikdy nezaútočili na Čechov tak odpudzujúco, ako to urobil Havlíček. Hurban je presvedčený, že spisovná slovenčina prebrala Slovákov z letargie. Preto odmieta porovnávať aktuálne ciele českej a slovenskej kultúry. Politickú jednotu Čechov a Slovákov označil za umelú teoretickú konštrukciu, ktorá neberie ohľad na skutočný historický vývin oboch národov. 

Príslušnosť k Uhorsku ovplyvnila slovenský ľud viac ako krátke spojenie jeho záujmov s českými. Okrem Palackého Hurban polemizuje aj s Jánom Kollárom, voči nemu je však ironickejší. Obmedzuje sa skôr na glosovanie výrokov a jeho argumenty pohŕdavo označuje za "babské dôvody". Dnes sa nám môže vidieť Hurbanov štýl písania ako príliš ostrý, ale treba si uvedomiť, že ešte ostrejšie boli výpady jeho odporcov a že to bol jediný spôsob, ako presvedčivo obhájiť rodiaci sa spisovný jazyk. Štúr s Hodžom ho síce konštituovali, ale bez Hurbana by ho nikdy neubránili. Hurban tak vytvoril jednu z najzávažnejších úvah o potrebe spisovnej slovenčiny a budúcnosti slovenského národa vôbec. Mimoriadne odvážne sa správal počas štúrovského povstania, ktoré organizoval, viedol i propagoval. Jeho články o priebehu bojov v českých a chorvátskych novinách so zmyslom pre detail, dramatizáciu deja, plastické zobrazenie atmosféry a presvedčivý obraz bojových situácií z neho robia prvého významného slovenského vojnového reportéra. Viac ako ktokoľvek iný zo štúrovcov sa zaoberal myšlienkou politickej reformy habsburskej monarchie. 

Mnohí o nej mali iba hmlisté predstavy, on koncipoval svoje zámery ako štátnik.Po revolúcii upadol Štúr do depresií, stratil energiu a utiahol sa do Modry, kde žil pod policajným dohľadom až do tragickej smrti, Hodža ako "prvý slovenský pacifista" a muž ducha ušiel pod dojmom z vojnových hrôz už z prvých bojov. Jediný, ktorý vytrval, bol Hurban. Bol síce kňazom, ale bil sa. Bil sa mečom i perom, polemizoval s nepriateľmi slovenčiny, bojoval za samostatnú slovenskú korunnú krajinu a po Štúrovej smrti sa stal nespochybniteľným vodcom slovenského národného hnutia. Každý vie, že kodifikátorom spisovnej slovenčiny bol Štúr. No málokto si uvedomuje, že budúcnosť spisovnej slovenčiny bola po revolúcii vážne ohrozená. Jej obhajcovia sa dostali do zreteľnej menšiny, nepodporovali ich ani ostatné slovanské národy a na stranu stúpencov češtiny postupne prechádzali nielen starí Kollárovi súputníci, ale aj mladší predstavitelia ako Jonáš Záborský či Daniel Gabriel Lichard. Ich hlavným argumentom bolo tvrdenie, že nebyť štúrovskej slovenčiny, nedosiahla by maďarizácia také úspechy. 

Najvýznamnejšiu úlohu v odpore voči češtine zohral v tom čase práve Jozef Miloslav Hurban. Svojimi vášnivými polemikami a obranou slovenčiny pravdepodobne zachránil náš spisovný jazyk pre ďalšie generácie. Presadeniu štúrovskej slovenčiny napokon výrazne pomohol Hurbanov obrat k zmierlivejšiemu tónu, v rámci ktorého prijal Hattalovu reformu spisovného jazyka.Najvýznamnejšiu úlohu zohral Hurban v šesťdesiatych rokoch 19. storočia, v prvej fáze násilnej maďarizácie, v zápase proti dôsledkom rakúsko-maďarského vyrovnania. Stal sa naším najzvučnejším hlasom, obávaným publicistom a za legendárnu sériu článkov "Čomu nás učia dejiny" v Pešťbudínskych vedomostiach, ktorou reagoval na národnostný zákon a začiatok krutej asimilácie sa dostal v roku 1869 do väzenia - ako náš prvý novinár, prvý politický väzeň, prvý disident, ktorý trpel za svoje presvedčenie. Stal sa symbolom boja za slobodu, ktorého význam výrazne prekročil hranice Uhorska. Hurban, ktorý počas tohto politického procesu vyhlásil, že Slováci sú duchovne utláčaní ako otroci západnej Indie, sa stal národným hrdinom. Nemecká tlač o ňom písala ako o mučeníkovi, prikovanom Prometheovi, a videla v ňom slovenského O'Connella (írskeho politika bojujúceho za národné práva). 

Pod tlakom širokých protestov z celej strednej Európy napokon cisár udelil Hurbanovi milosť a prepustil ho o dvadsaťpäť dní skôr. Jeho triumfálny návrat sa stal národnou udalosťou. Hurban bol predovšetkým vášnivým bojovníkom, ktorý žil pre veľkú ideu ľudskej slobody. Sklamanie z jeho dlhých zápasov ho na sklonku života priviedlo až k reakčnému konzervativizmu. V tragickej chvíli po zatvorení Matice slovenskej dokonca prepadol takej zúfalej skepse, že on - človek, ktorý vydal prvú knihu v spisovnej slovenčine - vydal roku 1876 obnovený almanach Nitra po česky a v ňom uverejnil pesimistický článok "Není už národa slovenského"... Veľa slovenských vlastencov nemohlo uveriť vlastným očiam, že tento symbol nezlomnosti na sklonku života navrhol rezignovať na spisovnú slovenčinu a vrátiť sa k češtine. A hoci v tom čase už takéto deštrukčné názory nenašli medzi predstaviteľmi slovenského národného hnutia (našťastie) pochopenie, umrel (práve tak ako Štúr, Hodža či Francisci) v presvedčení, že prehrali.

Dnes však vieme, že celoživotné úsilie a obetavosť tohto muža pre ideu národnej slobody je pilierom našej identity. Nič z jeho rozsiahlej publicistickej tvorby nezarezonovalo v mojej mysli tak ako slová, ktoré napísal svojej manželke Aničke Jurkovičovej ešte pred revolúciou: "Ja chcem mať veľké Slovensko, nech by to stálo čokoľvek. Pre túto myšlienku som žil odmalička, pre túto myšlienku som obetoval seba celého."To sú slová muža, ktorý sa neuspokojil s typickým slovenským trochárstvom, ktoré sa bojí snívať o veľkých veciach, to boli slová hrdinu, ktorý sa na rozdiel od mnohých svojich krajanov nenarodil (povedané slovami Alexandra Matušku) s opaskom na duši, ale s veľkým srdcom, ktoré bilo ako zvon slobody. Pri pohľade na tých, ktorí dnes vedú Slovenskú republiku, si musím opätovne povzdychnúť, ako veľmi nám chýbajú takíto štátnici premýšľajúci o Slovensku ako o celku, ako veľmi potrebujeme takýchto bojovníkov ochotných biť sa za svoj ľud do posledného dychu !

Toľko článok Eduarda Chmelára ... ďakujeme.

Niet pochýb o tom, že dielo a život Jozefa Miloslava Hurbana boli mimoriadne zásadné a pozitívne pre Slovenské dejiny. Svojou Ľudskou bytosťou bol "ako víchor", ktorého srdce horelo pre Slovákov. Bol autorom mnohých hodnotných diel, o ktorých sme písali mnohokrát v minulosti. 

Určite je dôležité spomenúť, že práve Jozef Miloslav Hurban aj spolu s ďalšími Štúrovcami (P. K. Hostinský, Ľ. Štúr, ...), boli priekopníkmi tzv. štúrovskej koncepcie Slovanskej integrálnej vedy - SOFIOLÓGIE, ako systémovej analýzy prienikov poznania rôznych zdrojov (empíria, rozum, zjavenie, intuícia), kde nadväzovali na práce takých osobností ako napríklad Vladimír Solovjov, Fjodor Michajlovič Dostojevskij, Lev Nikolajevič Tolstoj a ďalší tvorcovia. O Sofiológii sa môžete viac dozvedieť z našich relácii (podcasty) ... rozhovory s Profesorom Šafinom. Je to obrovská téma :-)


© Andrea Svinčiak, www.ariadneknihy.sk, marec 2022

© Marian Svinčiak, www.ariadneknihy.sk, marec 2022