Prof. Ján ŠAFIN: Pochopenie duchovných princípov v histórii Ruska zrkadliacich sa v materiálnom svete ...

Vážení priaznivci, mnohí sa obraciate na nás s prosbami o rôzne témy relácií, ktoré tvoríme s profesorom Šafinom. Tých tém je už v súčasnosti zhruba na 200 až 300 relácii. Takže sa snažíme skĺbiť určité princípy do spoločných tém. Jednou z tém, ktorá vás veľmi zaujíma, je pochopenie duchovných princípov Ruska v histórii, filozofické uvedomenie si duchovnej úlohy Východu v dejinách Planéty Zem, slovanská duchovná úloha mravnej čistoty a intuície a pod.

Dnes na základe spolupráce a dohody s profesorom Šafinom uverejňujeme ďalšiu z jeho prác, ktoré do teraz nepublikoval.

...

Duchovné princípy Ruskej histórie z filozofického pohľadu - 1. časť

Rusko bolo minimálne od Napoleonovho ťaženia vystavené obrovskému laku Západu. Tento, veľmi mierne povedané, nátlak mal veľa prejavov a faktorov. Základným však bol protiklad Rusko - Západ. Inými slovami, globálny problém "zrážky civilizácii", základný problém geopolitiky vo všeobecnosti. Tento nabral na sile po porážke Napoleona. Podceňované a oproti Západu zaostalé Rusko sa ukázalo byť oveľa nebezpečnejším súperom. Celé nasledujúce dejiny XIX. st. sa budú niesť pod znamením tohto protikladu. Revolučné aktivity, Krýmska a Turecká vojna, Východná otázka, židovská otázka, otázka slobôd politických a občianských... a mnohé ďalšie sú súčasťou sporu medzi Východom a Západom, konkrétnejšie medzi Ruskom a okcidentálnou euro-atlantickou civilizáciou.

Tento spor sa dodnes, napriek mnohým pokusom, neskončil. Nevyšlo to ani v roku 1899, kedy cár Nikolaj II. zvolal prvú v dejinách konferenciu o ozbrojení, konajúca sa v Haagu. Ani po rusko-japonskej vojne, I. svetovej vojne a revolúcii v Ruskú, neukončila ho ani Jalta, ani koniec studenej vojny spojený s rozpadom tzv. sovietského bloku... Práve naopak. Spolu s koncom XIX. st. a nástupom poslednej storočnice druhého milénia kresťanskej éry protiklad Ruska a Západu naberá na sile. Prvá revolúcia v Rusku koncom roka 1905 a následný vznik Dumy, nešťastná vojna Ruska s Japonskom a za prostredníctva Američanov podpísaný portmutský mier, sú, mimochodom, nepochopiteľné mimo kontextu protikladu Ruska a Západu. 

Rusko-japonskou vojnou sa dokonca začína nová fáza súperenia medzi Ruskom a Západom. Na čele okcidentálneho sveta onedlho už nebude niektorá z vyspelých západoeurópskych krajín, predovšetkým Veľká Británia a Francúzsko, ale USA. Prvá svetová vojna výrazne napomôže Spojeným štátom americkým pri postupnom ujímaní sa líderstva najprv minimálne na západnej pologuli, a postupne na celej vyspelejšej časti sveta. Februárova revolúcia v Rusku v r. 1917 s dočasnou vládou Kerenského, kedysi oslavovaná VOSR, teda Veľká októbrova socialistická revolúcia a tajuplné vyvraždenie cárskej rodiny v júli r. 1918, tento stav ešte posilnia. No zároveň znamenajú koniec konštantínovskej epochy. Epochy, ktorá sa začala v r. 313 slávnym milánskym ediktom o zrovnoprávnení kresťanstva v nadnárodnej Rímskej ríši s ostatnými náboženstvami. Svätý cisár Konštantín, hlavný iniciátor milánskeho ediktu, vtedy nezostal iba pri zrovnoprávnení. 

Už čoskoro sa prevají "dominancia Christovej relígie" - sviatkovanie nedele, zákaz vypaľovať znaky na tvár otrokom, možnosť prepúšťať otrokov, ktorá bola daná biskupom atď. boli prvými plodmi vnútornej christianizácie Rímskeho impéria. Koncom IV. storočia, v dobe vlády Teodozia Veľkého, je kresťanstvo vyhlásené za jediné štátne náboženstvo, pohanské orgiastické kulty, veštenie z vnútornosti zvierat a pod., sú zakázané. Avšak krátko nato, v r. 395, taktiež dochádza k rozdeleniu tým istým Teodoziom Rímskej ríše medzi jeho dvoch synov Arkádia a Honória, na Východnú a Západnú časť... Tento stav napriek tisíckam modifikácii zostane až do roku 1917, kedy "padnú cisárske orly" a začne nová éra. Rok 1917 je symptomatický. 

Prudký rozvoj masovej spoločnosti, priemyselno-technický pokrok a predovšetkým veľké zjednocovanie sveta, sú javy, ktoré sa začali užv predchádzajúcom storočí. No v XX. st., ktoré sa ukazuje byť v mnohých ohľadoch významnejšie ako storočia predchádzajúce, získavajú nový, nevídaný v dejinách impulz. Takmer neexistovala sféra ľudskej činnosti, ktorej by sa nedotkli výrazne zmeny. Politická ideológia a priemyslová technológia podstatnou mierou prispeli k tomu, čo ešte Arnold Joseph Toynbee nazval koncom európskej svetovosti a začiatkom skutočne svetovej svetovosti, v ktorej významové štruktúry európskej kultúry už nebudú v globálnom meradle dominovať, a ľudstvo vstúpi do procesu miešania a synkretizácie hodnôt a významov rôznych kultúr planéty. Vízia Mircea Eliadeho, podľa ktorej pod tlakom Histórie sa budeme musieť zblížiť s rozmanitými prejavmi mimoeurópskeho tvorivého ducha, tak ako sa s ním môžeme stretnúť v Ázii, Afrike alebo Oceánii, pričom práve religionistika rozhodujúcim spôsobom prispeje k "planetarizácii" kultúry, sa takmer vzápätí stala konštatovaním holého faktu. A rozhodujúcimi chronologickými údajmi sú práve roky 1917-1918. Vtedy nedochádza iba k otvoreniu dverí dokorán pre globalizáciu. Zároveň sa začína postmoderna v kultúre, ktorá akoby už svojim pomenovaním symbolizovala bližiaci sa koniec - ďalej sa ísť nedá, po moderne prišla postmoderna a potom... 

S rozvojom masovej spoločnosti totiž ruka v ruke šla hlboká špirituálna kríza, ktorá postupne prerástla do krízy kultúrnej. Za všetkých to vyjadril ešte Rudolf Panwitz, ktorý práve v pamätnom roku 1917 publikoval prácu, nazvanú Die Krisis der europäischen Kultur. V nej sa pod vplyvom myšlienok F. Nietzscheho vôbec po prvýkrát objavila charakteristika "postmoderného človeka", ako športovo zakaleného, rozumného a sebavedomého, vojenský vydrezírovaného a náboženský pripraveného jedinca, ktorý lavíruje medzi barbarom a dekadentom, súc zrodený z pôrodného víru dekadentnej revolúcie európskeho nihilizmu. Panwitzove charakteristiky mali v dvadsiatom storočí zaznieť ešte veľakrát v rôznych typoch kritiky modernizmu.

Napriek všetkému tieto charakteristicky nebudú mať negatívny vplyv na geopolitickú pozíciu USA vo svete, ktorá aj naďalej naberá na sile. Súčasný ruský historik Utkin dokonca hovorí o nevídanej v dejinách dominancii jednej mocnosti. Avšak ani Rusko nepovedalo posledné slovo. Hoci prešlo a v istom zmysle ešte stále prechádza krízou, naďalej zohráva úlohu svetovej mocnosti, s ktorou Západ musí rátať.

Geopolitcké ambície USA a NATO, osnovné perspektívy ktorých boli založené ešte v r. 1959 prijatým zákonom PL 86-90, v ktorom Štáty, teda USA oficiálne vyhlásili podporu všetkým antiruským separatistickým hnutiam, naďalej nestratili na platnosti. Ba práve naopak. Tento oficiálny dokument USA je dobre dopĺňaný veľa šumu vyvolajúcou knihou Samuela Hantingtona, inak radcu Štátneho departmentu USA a vedúceho Inštitútu strategických štúdii na Harvardskej univerzite, nazvanou "Zrážka civilizácii". Hantington v nej zdôrazňuje, že zďaleka nie všetky civilizácie sa hodia na Západom budovaný "Nový svetový poriadok", predpovedajúc kvôli tomu budúce civilizačné konflikty. Hlavnou civilizáciou je podľa neho západná, okcidentálna, ktorej prejavom sú Spojené štáty americké a krajiny bloku NATO, preto dokonca členstvo v ňom pravoslávneho Grécka a moslimského Turecka bude v budúcnosti "zrušené alebo stratí zmysel". O to viac je nezosúladiteľná s NATO "ruská civilizácia", ktorej základom bol a podnes zostáva pravoslávny tradicionalizmus. Záver, ku ktorému prichádza autor knihy, je teda pochopiteľný: Rusko je najnepriateľskejšou krajinou vo vzťahu k Západu, a to bez ohľadu na to, či súhlasí s vnucovaným jej zaoceánskymi liberálnymi hodnotami alebo nie.

Známy americký geopolitik Zbigniew Brezinsky vo svojej knihe "Veľká šachovnica", vyhlasujúc cieľ "nového svetového poriadku" planetárnu "americkú hegemóniu", vysvetľuje, že rozhodujúcim pre jej uskutočnenie je panstvo nad superkontinentom Eurázia - touto "hlavnou politickou cenou Ameriky". A pretože v Eurázii teritoriálne prevláda Rusko, je nutné ho rozčleniť, tým skôr, že ono je "politicky neutralizované a historicky opovrhované" a v súčasnosti "strata teritórii nie je pre Rusko hlavným problémom".

Západné pramene toto ilustrujú mapou Ruska, rozčleneného na "Ďalekovýchodnú republiku", "Sibírske republiky" a na samotné "Rusko" po Ural so západnou hranicou medzi Kurskom a Petrozavodskom (bez Pskova a Peterburgu, ktoré sú "odovzdané" Atlantickej Európe) a s južnou hranicou medzi Ruskom a Kaspickým morom (bez celého severného Kaukazu, Krasnodarského a Stavropoľského kraja, taktiež "odovzdaných" Európe, kde je započítané aj Turecko).

Nie tak dávno Brezinsky vystúpil s koncepciou "islamského pásma (pásu)". Kvôli tomu navrhol prehodnotiť politiku USA voči Iránu do takej miery, aby to dovolilo otvoriť dvere na Západ novým nezávislým krajinám Spoločenstva nezávislých štátov. Podľa jeho názoru, moslimské krajiny bývalého ZSSR sú priateľmi USA, ktorým je nutne treba pomáhať.

Ruskí politici vysvetľujú objavenie sa na juhu postsovietského priestoru prozápadného bloku z krajín Spoločenstva nezávislých štátov ako výsledok aktívnej činnosti Washingtonu, odsekajúceho od Ruska jeho najbližších susedov s tým, aby sa predišlo možnosti obrodenia "hegemónie Moskvy" a jej "imperátorských ambícii". Výsledkom tejto aktivity je fakt, že situácia na Kaukaze a v rajónoch blízko Čierneho mora je zaťahovaná stále silnejším a silnejším uzlom. No tento "Kaukazský uzol" sa postupne stáva "čiernomorským", ktorý sa zaťahuje stále tuhšie a tuhšie... Kým, kedy a ako bude rozviazaný?...

V dávnovekých a stredovekých modeloch sveta pojem západu bol spájaný nielen s geografickým koncom či krajom sveta, smrťou, ale aj s inferiórnym svetom - hádesom, peklom. Hraničným bodom západnej civilizácie je Amerika, hlavne USA. Západná civilizácia vyrástla na rozvalinách niekdajších západorimských území, prirodzene neporovnateľne rozšírených. Rusko je nástupcom východorímskej ríše, ktorá našla svoje pokračovanie v impériu nazvanom na počiatku novoveku Byzantským. Hranica medzi oboma časťami Rímskej ríše prechádza po 20. poludníku východnej pologule, takmer sa zhodujúc s hranicami prebývania slovanských národov, vyznávajúcich pravoslávie, t.j. toho prorokovaného "Svätého Slovano-Ruského cárstva", o ktorom sa hovorí v podaniach kresťanských pustovníkov a askétov, keď títo rozprávajú o posledných veciach, o posledných časoch histórie človečenstva.

Protiklad geopolitických anomálii Ameriky a duchovnej sily Ruska, sa v súčte udalosti XX. st. ukázal krajne vyhrotený. Krach "železnej opony" medzi Západom a Východom postavil ruskú spoločnosť pred nutnosť hľadať odpovede na fundamentálne otázky - v čom spočíva zmysel a cieľ našej existencie, čo sa s nami udialo a čo deje, po akej ceste ďalej pôjdeme? Zmysel života, ako zvykli hovoriť niektorí existencialisti, si človek uvedomí až v predvečer konca svojho života. V momente prvého polámania ruského kompasu pred viac ako sto rokmi Fiodor Michajlovič Dostojevskij zaviedol kľúčový pre pochopenie problematiky termín - "ruská idea", v dôsledku ktorého sa neskôr vyjadrili takmer všetci najsilnejší myslitelia Ruska - od Solojeva a Berďajeva po Iľjina a Loseva, vďaka ktorému neskôr vznikli niektoré pozoruhodné diela spomínaných i nespomínaných autorov.

"Osobitná geopolitická misia v posvätnej geografii Ruska," hovorí V.V. Archipov, "patrí Kaukazu. Je to zem, kde sa podľa dávnej tradície zastavila Noeho archa, a európske národy v osobe svojho praotca Jafeta, obdržali zasľúbenie vládnuť nad svetom, ktorý bol obmytý vodami potopy. Cez tieto zeme prešiel apoštol Andrej Prvopovolaný, prenesúc kresťanstvo ďalej na sever, na zeme budúcej Rusi, ktorá časom vyrástla do nového mocného impéria - "Tretí Rím" svojimi slávnymi hrdinskými činmi, medzi nimi aj vojenskými, prekonal Rím Prvý, aj Byzanciu - "Druhý Rím"." Antická mytológia tam zasa posliela bájnych Argonautov, aby našli a získali "Zlaté rúno", symbolizujúce moc, vládu...

Takzvaná ruská "expanzia" na Západ sa skončila už na začiatku XIX. st., kedy imperátor Alexander I. porazil Napoleona a oslobodil pol Európy, z jeho iniciatívy bola založená "Svätá koalícia" (r. 1815). K polovici XIX. st. rozšírenie Ruska prebiehalo v stredoázijských a kaukazských nasmerovaniach. V XX. sa hranice Ruského impéria zložili do unikátneho obrazu štátu, ktorého hlavnú časť západní politici nazývajú "srdcom sveta" a považujú za os, okolo ktorej sa krúti celá svetová história. Nespochybniteľná úloha centrálneho bodu tohto sakrálneho priestoru patrí Moskve - onomu mystickému "Tretiemu Rímu", po ktorom už "Štvrtý" nebude.

Pokiaľ by sme mali veriť prostriedkom masovej komunikácie a informácie, potom by sme verili, že "svetové spoločenstvo vyspelých krajín" sa pri svojich postupoch riadi iba politickými a ekonomickými výhodami. V skutočnosti je to úplne inak. Pre nikoho, kto sa zaoberá témou globalizácie, svetovej dominancie USA, westernizácia sveta atď. nie je, alebo by aspoň nemalo byť, tajomstvom, že ohľadom otázok, určujúcich tie či iné politické riešenia a kroky, mnohí politici, zvlášť americkí, sa často obracajú k inštitútu tzv. futurológov, kde patria predstavitelia rozličných siekt a pseudoreligióznych združení, astrológovia, jasnovidci a hlavní extrasencami, neustále sa kontaktujúci s "univerzálnym, kozmickým rozumom", a to už je príznak duchovnej vojny Západu proti pravoslávnemu Východu. Neposledné miesto v informačnej báze údajov, pomocou ktorých sa vypracováva obecná stratégia nasledujúcich v predstihu krokov, namierených proti obrode Ruska, zaberajú ako biblické, tak aj kresťanské proroctvá a podania o "posledných časoch". A nie je to nič udivujúce: západní stratégovia musia vedieť, čo treba očakávať od Ruska a ako vopred odvrátiť alebo hoci len oddialiť apokalyptické udalosti. Na základe pestrej informačnej zmesí pravdy a lži sú konštruované nové politické doktríny, určované sféry vplyvov a "životne dôležitých záujmov", nakoniec sa formuje "nový svetový poriadok", preškrtávajúci svet hranicami budúcich strategických blokov a líniami frontov nadchádzajúcich zrážok civilizácii.

Vzniká z toho paradox: západní geopolitici sa orientujú na možnosť vzkriesenia Pravoslávnej CÁRSKEJ Rusi, zatiaľ čo niektorí teológovia sa k podobným perspektívam správajú skepticky, zaraďujúc ich medzi rozprávkové mýty!

Záruka budúcnosti Ruska nie je len v jej minulosti, ale aj v dejinách celého človečenstva. A toto nie je paradox: pokiaľ súčasný človek, hovoriac o budúcnosti, "pozerá dopredu", tak staré civilizácie vo svojich priestorovo-časových modeloch sveta videli "vpredu"... svoju minulosť! Ako poznamenávajú súčasní bádatelia, v ranokresťanskej eschatológii a mystike východ ako začiatok civilizácie, ako vychádzajúce slnko, ako začínajúci sa deň je spájaný s počiatočnou, prvotnou bezhriešnou etapou života ľudí, zrodiaceho sa v raji. Z toho vyplýva idea priestorovo-časového pohybu civilizácii z východu na západ, ako v historickom, tak aj eschatologickom pláne. Tak napríklad Severián Habalský v IV. st. písal: "Boh pozeral do budúcnosti a preto umiestnil tohto človeka práve tu (t.j. Adama v raji na východe), aby mohol pochopiť, že podobne nebeskému svetlu, ktoré sa pohybuje k západu, ľudský rod smeruje k smrti; no pretože je známe, že hviezdy opäť sa rozsvietia na východe, plne ospravedlniteľným bude očakávať ja vzkriesenie z mŕtvych."

Aby sme ale vybudovali pravoslávnu geopolitiku, alebo aspoň v duchu pravoslávnej geopolitiky premýšľali, musíme predovšetkým obnoviť pravoslávnu informáciu o osudoch sveta, informáciu založenú nie na lživých prisľúbeniach o "ére Vodnára" Nostradama, ale na eschatologických proroctvách a podaniach, ktoré napríklad ruská pravoslávna Cirkev chráni počas celých stáročí, a ktoré sama zdedila z pravoslávnej Byzancie. Pravoslávna Byzancia ich zasa zdedila z Jeruzalema, lebo jej základy spočívajú vo Svätom Písme, v Biblii. Práve mystérium Byzancie, počas stáročí zamestnávajúce rozumy mnohých mysliteľov, je dôležitým ohnivkom v budúcej histórii Ruska a aj celého sveta. Byzancia bola zákonnou dedičkou a nástupkyňou Rímskej ríše. 

Zákonitou dedičkou Byzancie sa stalo Rusko. Avšak Rusko do seba vstrebalo veľkú a podstatnú časť dedičstva aj iných civilizácii, predovšetkým okcidentálnej, teda západnej, a potom cez tatárske jarmo východnej, ázijskej. Čas od času vplyv niektorej z nich nadobúdal na sile a prevahe, potláčajúc iné vplyvy, hlavne "byzantské spomienky a tradície". Výsledkom tohto procesu bola neraz destabilizácia spoločnosti, ideologizácia dejín, kultúry a relígie, chaos v sociálnej sfére a nakoniec aj vzbury a revolúcie. Preto Michail Geller vosvojich "Dejinách ruského impéria" píše, že "neobyčajná krehkosť našich predstáv o minulosti je zrejma. Vo všetkých krajinách sa názory na dejiny menia v závislosti od rozličných príčin: objavujú sa nové dokumenty, menia sa politické režimy, prichádzajú mladí historici, trvajúci na svojom želaní uvidieť udejúce sa vlastným pohľadom, neraz novým. No nikde inde sa minulosť nemenila tak často, tak radikálne, ako v krajine, zrodenej Októbrovou revolúciou. 

Prvý ruský historik-marxista Michail Pokrovskij, dostanúci sa po revolúcii na administratívne posty, ktoré mu dávali moc na "historickej fronte", sformuloval princíp vzťahu k minulosti: história je politika, obrátená (prevrhnutá) do minulosti. Pokiaľ by sme veľmi chceli, potom môžeme nájsť zhodu medzi formulou Pokrovského a myšlienkou Pascala. Len s tým principiálnym rozdielom, že marxisticko-leninský princíp nesie, predovšetkým, inštrumentálny charakter. Americký spisovateľ Ambros Bears (?????), cynik a pesimista, došiel k záveru, že "história - to je rozprávanie, z pravidla nesprávne, o udalostiach, hlavne nevýznamných, ktoré bolo výsledkom činnosti vladárov, vo väčšine prípadov ničomníkov, a vojakov, spravidla hlupákov". 

Pokrovského formula dovoľovala tým, kto realizoval politické vodcovstvo krajinou, rozprávať o minulosti to, čo sa mu hodilo, rozhodovať, kto bol v minulosti ničomníkom a kto hrdinom, a kto veľkým mudrcom, prorokom, vidiacim budúcnosť, t.j. komunistom. V r. 1931 Stalin po prvýkrát predemonštroval možnosti využitia minulosti. Predstavil Rusko ako nešťastnú žertvu. História starej Rusy spočívala, okrem iného, v tom, že ju nepretržite bili kvôli zaostalosti. Rusko "bili mongolskí cháni. Bili tureckí beci. Bili švédski feudáli. Bili poľsko-litovskí páni. Bili anglo-francúzski kapitalisti. Bili japonskí baróni. Všetci ho bili kvôli zaostalosti". Epitáf za starým, zaostalým Ruskom bol potrebný v perióde prvej päťročnice pre upevnenie nevyhnutnosti rýchleho šklbnutia (prudkého trhnutia) dopredu, transformácie krajiny na industriálnu dŕžavu. Prešlo niekoľko rokov, a vodca národa mení svoj pohľad na dejiny Ruska. Túžiac využiť ruský nacionalizmus pre upevnenie režimu, mení minulosť. Hybnou silou rozvinutia krajiny prestáva byť triedny zápas, ako učili marxisti, ale sa stáva budovanie mocného štátu, s neustále sa rozširujúcimi hranicami.

Nová učebnica o "dejinách ZSSR" pre školy sa začína, potvrdená v r. 1936 sa začína rozprávaním o štáte Urartu, ktorý existoval na Zakaukazsku pri jazere Van v IX. st. pred našou érou, pretože toto bol prvý štátny útvar na teritóriu budúcej socialistickej dŕžavy. Podľa miery narastania napätia v Európe v druhej polovici 30. rokov XX. st. sa ruská minulosť mení ako v kaleidoskope; sú naznačovaní noví hlavní nepriatelia, a predchádzajúci sú dočasne amnestovaní, dejiny Ruska už nie sú zobrazované ako reťaz porážok, ale ako dlhý rad znamenitých víťazstiev na východe, západe a severe. 

 Stalin dával inštrukcie či pokyny. Týchto sa chytali, rozvíjali ich, vysvetľovali historici. Osip Mandeľštam s istou hrdosťou poznamenal, že v Sovietskom zväze majú k poézii mimoriadne vážny vzťah: básnikov zabíjajú. . Mal na mysli štátne zabitia kvôli veršom, ktoré sa čímsi nezapáčili vladárovi.. Vážnym bol vzťah nielen k poézii: zabíjali, trestali väzením, vyhnanstvom, lágrom kvôli chybnej (nezhodujúcou sa s aktuálnou direktívou) interpretáciu minulosti, prítomnosti, budúcnosti. Spory týkajúce sa minulosti, ktoré sa viedli a vždy vedú vo všetkých krajinách, v Sovietskom zväze nadobudli charakter borby za "pravdu", totálne záväznú pre všetkých v prestávkach medzi najaktuálnejšími direktívami zhora. Diskusie o pôvode slova "Rus", o úlohe Normanov pri utváraní Rusi, o autorstve "Slova o pluku Igorovom", o stupni progresívnosti Ivana Hrozného či Petra I. niesli štátny charakter a boli hodnotené ako vyjadrenie vzťahu k socializmu. Výsledkom bolo to, že historici nezriedka dnes vyvracali to, čo písali včera. 

V r. 1939 jeden z najznámejších sovietských mediavistov akademik Grekov hodnotil "Povesť dávnych rokov", prvé letopisné zhrnutie, prameň základných svedectiev o počiatočnom perióde dejín Kyjevskej Rusi, napísaný začiatkom XII. st., nepriaznivo: "Je nesporné, že kronikár je predstaviteľom istej triedy, má vlastný pohľad a sleduje určité politické ciele. Preto náš vzťah ku kronike ako historickému prameňu musí byť dvojnásobne ostražitý."[9] Ubehne niekoľko rokov, a v r. 1943 Boris Grekov tvrdí: "Povesť dávnych rokov" - je jedným z troch výtvorov ľudského génia, ktorým je súdené vyvolávať nepohasínajúci záujem počas storočí... Pre nás je to unikátny prameň, dávajúci nie vždy plné, no napriek tomu... pravdivé a obsažné rozprávanie o ranej perióde histórie Rusi..." 

Rozpad na začiatku 90. rokov XX. st. Sovietského impéria, vzniknúceho na troskách cárskeho Ruska, opäť zmenil pohľad na ruskú minulosť. Túto minulosť, hovorí M. Geller, môžeme dnes skúmať ako dejiny zrodu, rozvinutia, rozkvetu a úpadku impéria. Predstava impéria - štátu riadeného plnomocným monarchom a zahŕňajúceho do svojej zostavy podmanené a pripojené národy - dovoľuje vystopovať ideu, určujúcu vnútornú a vonkajšiu politiku krajiny, sociálne zriadenie, mravy. 

Formálne sa Ruské impérium zrodilo v r. 1721, kedy Peter I. Veľký zvíťazil v Severnej vojne, a vyhlásil sa za imperátora. No už v XV. st., po páde Konštantinopolu v r. 1453, v Moskve vzniká idea sukcesie, ktorá bude o približne sto rokov neskôr vyjadrená v znamenitej formulácii: dva Rímy padli, tretí stojí, a štvrtého nebude. V r. 1547 Ivan IV. Hrozný prijal titul "cára celej Rusi". Cár - transformovaný cézar - bol vyhlásený za následníka Rímskeho impéria po dobytí Byzancie. V epoche mongolského jarma cárom nazývali tatárskeho chána. Ivan sa vyhlásil taktiež za následníka Zlatej hordy." A mocné Rusko bolo definitívne na svete.

autor : © prof. ThDr. Ján Šafin, PhD 

...

Práve jedným z fatálnych princípov v dejinách je fakt, že zatiaľčo Východná duchovná otázka vo svojej celistvosti a úlohe dokázala "pochopiť" Západnú štruktúru v duchovnom pozadí sveta, krátkozrakosť Západu zostala stále vo svojej malosti a nízkosti uväznená na nízkych frekvenciách Vedomia, podporovaných ťažkými manipuláciami reality z astrálneho prostredia prostredníctvom mágie a okultizmu. Tento stav, česť malému počtu výnimiek trvá až dodnes. Dnes však už priaznivý vývoj nie je mágiou manipulovateľný. 

Po pár desiatkach rokov si môžeme s pokorou dovoliť uviesť, že vieme zistiť bez problémov z duchovného pozadia, kto klame, kto hovorí pravdu, resp. vieme s presnosťou na 98%, aká miera pravdivosti je produkovaná v materiálnej realite. To nás chráni, na druhej strane nás to dobre vytáča, pretože klame takmer každý človek, viac, či menej :-) (výnimky tvoria 0,05 promile z celkového počtu populácie). 

Pravdivosť však nikdy nebola a ani nebude populárna, pretože neumožňuje parazitovaniu jednej bytosti na druhej, neumožňuje lož, zneužívanie a neoprávnené výhody. Svetlo má pred lžou, kamuflážou dvere zatvorené. Úprimnosť, priateľstvo a nezištnosť sa cení !  

Môžeme si vybrať, každý jeden z nás, či sa dokážeme naladiť sústavnou poctivou prácou na sebe na energie, ktoré otvárajú dvere k vyšším kvalitám bytia, alebo nie ...

© Andrea Svinčiak, www.ariadneknihy.sk, november 2022

© Marian Svinčiak, www.ariadneknihy.sk, november 2022