Poznanie bez vnútornej čistoty a etiky ľudskej bytosti dáva moc do rúk temna ...

"Jediné, čo ma môj dlhý život naučil, je, že všetka naša veda tvárou v tvár realite vyzerá primitívne a detinsky naivne." 

Albert Einstein

Vedomosti dnes majú takú veľkú autoritu nie preto, že veda objavila mnohé zákony vesmíru, ale preto, že vedomosti umožnili vytvoriť obrovské materiálne bohatstvo. Preto sa všetko, čo prezentuje veda, stáva často rovnakou posvätnou pravdou (v skutočnosti nepravdivou) ako kedysi náboženské postuláty.
Veda deklarovala, že je schopná vysvetliť všetky javy života, schopná objaviť objektívne pravdy, zmeniť fyzickú povahu a povahu človeka. Ale veda, ktorá logicky chápe svet, ho zjednodušuje, pretože vidí iba tie prejavy života, ktoré možno pozorovať a klasifikovať. Je bigotne empirická a to je zle.
Veda vidí a zvažuje iba fyzický materiálny svet, zatiaľ čo svet je metafyzický. Veda vníma svet ako hádanku, ktorú možno rozlúštiť, zatiaľ čo svet pre človeka, aký bol, zostal nevyriešenou záhadou.

V polovici 18. storočia Immanuel Kant vyhlásil, že neexistujú žiadne objektívne pravdy, že ľudská myseľ nie je schopná porozumieť svetu a sformuloval myšlienku absolútneho subjektivizmu. Kant poprel akúkoľvek súvislosť medzi tým, ako vnímame svet a aký v skutočnosti je. A to bola jeho nepravdivosť.
Človek vníma prostredie prostredníctvom kategórií, ktoré vytvoril a ktoré v prírode neexistujú, pomocou analýzy a analýza zvažuje javy prostredníctvom systému kvantitatívnych meraní. Priestor sa meria v centimetroch, metroch, kilometroch, čas v sekundách, minútach, hodinách.
Reálny svet existuje mimo kvantitatívnych kategórií, vyznačuje sa kvalitami. Logika je hlavným nástrojom analýzy a ako prostriedok poznania sveta je konečná, zatiaľ čo príroda je logike neprístupná, je nepretržitá, nekonečná. Svet je viacrozmerný, objemný, zatiaľ čo logika je jednorozmerná a lineárna. Taká je pravda.

Intelekt má schopnosť porozumieť a analyzovať len zamrznuté formy, nižšie formy života, pričom hlavnou kvalitou všetkých životných javov je ich neustála zmena.
Intelekt vezme akýkoľvek jav vo svojej statike, oddelí ho od toku života, potom ho rozkúskuje, analyzuje každú jednotlivú časť a potom zahrnie informácie nájdené v už existujúcich štruktúrach poznania a života hmoty a nehmotných javov. Nastáva ako zmena v procese početných prepojení všetkých častí.

Analytická metóda je niečo ako skalpel chirurga, môže nám poskytnúť predstavu o mechanizme tela, ale neposkytuje holistické poznatky o zdraví človeka na operačnom stole. Logická analýza, oddeľujúca jeden jav od druhého, ruší prepojenia, odstraňuje rozpory obsiahnuté vo všetkých životných procesoch a vytvára niečo zásadne odlišné - umelý svet.
Či je človek schopný rozumom porozumieť svetu, kladie si otázku dnešná veda, ktorá stratila vieru vo svoju všemohúcnosť. Na túto otázku odpovedá Biblia. Adam bol vyhnaný z raja, pretože jedol z jablka poznania. V raji sa tešil z pokojnej existencie, keď získal poznanie, bol odsúdený na večné utrpenie, pretože poznanie prináša utrpenie. Stratil svoju nevinu, t.j. nevedomosť, ktorá mu umožnila byť šťastný.
Rozum nedal človeku Boh, ale diabol, ktorý človeku ponúkol jablko hriechu, jablko poznania. Človek, ktorý ochutnal z jablka, si predstavoval, že je rovný Bohu, ale iba Stvoriteľ vlastní Vyššiu myseľ. A myseľ, ktorú Človek dostal, mu dala príležitosť objaviť len nižšie pravdy fyzického sveta, kým vyššie, metafyzické pravdy, sú mu nedostupné. Výnimiek na Planéte Zem je v porovnaní s celkovým počtom populácie zanedbateľným zlomkom.

Biblia je v istom zmysle konceptuálnym filozofickým systémom, v gigantickom zovšeobecnení ukazuje základné princípy, na ktorých stojí svet, a má najbližšie k Pravde. Zásadný je výklad a nie iba "čítanie" Biblie (to nie je román), ktorý je viacrizmerný prebiehajúci na rôznych frekvenciách. V obrazoch vytvorených Bibliou sa fyzický a duchovný svet spája do jedného celku a poznanie, veda vidí iba fyzickú stránku sveta a spoločnosť a človeka ako jej súčasť. Veda preto nedokáže vytvoriť jediný obraz sveta, namiesto toho ponúka množstvo dohadov, konceptov, každý si môže vybrať ten, ktorý mu je najbližší a považovať ho za správny, ostatné odmieta, ktoré sú nesprávne. I keď sa to mnohým ľuďom nepáči, veda mnoho krát metie a škodí ľudskej civilizácii. Najmä pokiaľ nie je vedená Svetlom.
Myseľ nie je kľúčom k dverám, ktorých otvorením človek vidí svet v jeho celistvosti, myseľ sa len pozerá kľúčovou dierkou a vidí plochý obraz. Človek môže len hádať o tom, čo existuje mimo neho. Veda je súhrn dohadov, ktoré nie sú spojené do jedného systému.
Veda tvrdí, že rozumie svetu, hoci nie je schopná spojiť všetky existujúce pojmy do jediného organického celku a náboženstvo hovorí, že svet je nepoznateľný rozumom a navrhuje jednoducho veriť. Preto je dôležité transdisciplinárne vedné poznanie, prieniky poznania.

Ak človek nedokáže pochopiť zákony prírody stvorené Bohom, potom môže pochopiť aspoň zákony spoločnosti, ktorú sám stvoril. Veda o spoločnosti je založená na faktoch, fakty možno interpretovať rôznymi spôsobmi a každý koncept spoločenského poriadku využíva rovnaké fakty po svojom. Boli vytvorené stovky pojmov, ale už sa viac ujasnilo, podľa akých zákonov spoločnosť žije a vyvíja sa? Všetky otvorené zákony spoločenského vývoja, ako aj zákony prírody, boli založené na dohadoch, či už to boli dohady Karla Marxa alebo Sigmunda Freuda, s malou úrovňou pravdy.

Ako povedal ekonóm John Maynard Keynes: "Moderná civilizácia vytvorila umelý obraz sveta a my, ako vodné pavúky, kĺzame po hladine a nechápeme, čo sa deje pod tenkým filmom v hlbinách vôd. Aldous Huxley: "Vedecká abstrakcia žije v mysliach más,

Filozofia sa až do polovice 19. storočia snažila odpovedať na základné otázky bytia a do istej miery aj na tieto otázky odpovedala, keďže považovala svet v jeho organickej jednote. So začiatkom priemyselnej revolúcie filozofia stratila svoje postavenie a ustúpila teoretickej a praktickej vede, v ktorej sa začalo oddeľovanie niektorých typov vedomostí od iných. Rovnako ako v priemysle, aj vo vede sa začali oceňovať iba špecializované znalosti.

Podľa definície ruského filozofa Solovjova (1834-1881) "... (civilizácia), ktorá jednotlivé prvky izolovala, ich priviedla do extrémneho stupňa rozvoja, ktorý je možný len v ich individualite, ale bez vnútornej organickej jednoty, nemajú živého ducha, a to je všetko. Toto bohatstvo je mŕtvy kapitál."

Ďalší ruský filozof N. Fedotov: "Rozdelenie na dve mysle. Teoretické a praktické, viedli k dvom neznalostiam, pretože samotní nevedci sa uznávajú ako temní ľudia a samotní vedci neuznávajú ich poznatky ako objektívne.... Rozdiel medzi vedcami a nevedcami teda spočíva v tom, že -vedci veria v možnosť poznania človeka a vedci dospeli k plnému presvedčeniu, že poznanie je pre človeka nemožné. 

Prestíž filozofie, odpovedajúcej na otázku o zmysle bytia, prudko klesla, ale vysoko stúpla prestíž aplikovanej vedy, odpovedajúcej na otázky štruktúry života. Nová doba, doba pokroku, si nevyžadovala filozofov, ktorí vysvetľujú svet, ale ľudí, ktorí svet menia, úzkych špecialistov, ktorí poznajú len svoju sféru, oddelených od ostatných.

Španielsky filozof Ortega y Gasset: "Toho (špecialistu) nemožno nazvať vzdelaným, pretože je úplný ignorant vo všetkom, čo sa netýka jeho špecializácie. Zároveň v očiach spoločnosti nie je ignorant, pretože je "mužom vedy" a dokonale pozná svoju malú oblasť vedomostí. Vedci ho musia nazvať ignorantom, a to znamená, že vo všetkých jemu neznámych veciach (a je ich drvivá väčšina) sa bude správať ako odborník. ...títo ľudia symbolizujú silu vedy a uplatňujú skutočnú moc formovaním verejnej mienky. Ich barbarstvo je priamou príčinou degradácie vedomostí a samotnej spoločnosti." Alebo Bernard Shaw: "Špecialista je človek vyškolený na to, aby nerozumel ničomu, čo presahuje jeho špecializáciu."

Špecializácia vedy viedla k obrovským úspechom v praktickej sfére, ale rozdelená do mnohých uzavretých odvetví poznania viedla k tomu, že nikto nie je schopný vidieť svet v jeho celistvosti, v jeho objeme. Jediná vec, ktorá spája špecializované druhy vedy, kvantitatívny prístup ku všetkým problémom, je matematika. Kant povedal, že všetky vedomosti sú rovnakou vedou, ako obsahujú matematiku.

Túto vieru v čísla predpokladal Pytagoras, ktorý vytvoril nielen "pytagorejské nohavice", ale celú filozofickú školu, ktorej prívrženci videli v číslach jediný spoľahlivý fakt. Pytagoras videl podstatu prírody v číslach a veril, že ak poznáme zákony čísel, možno nájsť kľúče k prírode.
Viera v silu čísel nadobudla v industriálnom veku osobitný význam, na číslach stál celý technologický pokrok, ktorý vytvára obrovské materiálne hodnoty. Kvalitatívna, zmyslová (empirická) skúsenosť je príliš vágna a hoci poskytuje širokú predstavu o svete, nie je produktívna ako nástroj na vytváranie materiálnych hodnôt. Vedecký prístup, matematika, t.j. nájdenie kvantitatívneho hodnotenia všetkých vecí a javov, ponúka konštruktívne metódy riešenia konkrétnych problémov a zároveň vytvára svet symbolov, nahradzujúcich objem života oveľa zrozumiteľnejším svetom v jednej dimenzii.

Jazyk čísel, podobne ako reč slov, je symbolom vecí a javov a symboly nie sú vecami a javmi, ktoré symbolizujú. Vieru v čísla, ako absolútnu pravdu, ktorá odhaľuje všetky tajomstvá prírody, vyjadruje všeobecne uznávaná formulka "slová môžu klamať, ale čísla klamať nemôžu". Ale čísla môžu klamať, rovnako ako slová. Vo veku Rozumu sa čísla stali jazykom nového náboženstva, vedy a dnes je výsledkom, že stroj, ktorý pracuje s číslami, počítač, vyvoláva rovnakú posvätnú úctu ako kedysi mrmlanie šamana.
Čísla v priemyselnom veku získali nebývalú prestíž, stali sa súčasťou kultúry a majú mystickú moc nad ľuďmi, ktorí vidia svet cez čísla a hodnotia svoj život v číslach. Ak je človek schopný vidieť svet iba cez systém symbolov, a nie taký, aký v skutočnosti existuje, prečo sa potom jeho intuitívne videnie mimo systému symbolov zhoduje s intuíciou iných ľudí?

Hegel vysvetlil tento jav existenciou Najvyššej Mysle, ktorá tvorí každé individuálne vedomie podľa rovnakých zákonov. Tam, kde sa individuálna intuícia zhoduje so systémom symbolov akceptovaným spoločnosťou, tam leží objektívna pravda. Objektívny názor teda nie je nič iné ako názor akceptovaný v danej kultúre.
Názor sa stáva objektívnym, keď je vyjadrený v stereotypoch akceptovaných spoločnosťou, a to je zjavné najmä pri porovnávaní videnia sveta rôznymi kultúrami. Svet nevidíme ani tak v jeho fyzickej konkrétnosti, ale v podobe stereotypov vychovaných z detstva v každej konkrétnej kultúre.

Kedysi ľudia verili, že Zem je plochá a v tom čase to bola objektívna pravda. Dnes veríme, že sme vo vesmíre sami, a to je tiež objektívna pravda, pretože ju akceptujú všetci.
Veda kedysi slúžila aristokracii, aristokracia hľadala odpovede na globálne otázky vesmíru, mala dostatok času na premýšľanie. A veda, plniaca priania zákazníka, hľadala odpovede na otázky o zmysle bytia, zmysle ľudského života. V období osvietenstva sa objavil nový zákazník, buržoázia, a veda začala hľadať odpovede na hlavnú otázku pre novú triedu: ako zvýšiť svoje materiálne bohatstvo. Vedomosti použiteľné v praxi života sa stali najdôležitejším kapitálom v procese zrodu novej, tvorivej triedy. Zdá sa, že "pravdy", formy videnia sveta, sa v každej národnej kultúre vytvárajú spontánne, ale spravidla sa riadia náboženskou, politickou, ekonomickou ideológiou a ideológiu vytvárajú tí, ktorí sú pri moci.

Ruský filozof Shestov: "Pravda sa uznáva ako taká, keď neposkytuje pochopenie svetového poriadku, ale skutočnú moc nad ľuďmi, keď sociálne organizuje masy."
"Vedomosť je sila," povedal Francis Bacon a dodal, že skutočnú moc nad mysľou nemajú tí, ktorí objavujú objektívne pravdy, ale tí, ktorí ich vytvárajú.
Pravda sa neodhaľuje, je tvorená, vytváraná silou. Štát vytváral a kontroloval nové pravdy, tie pravdy, ktoré mu boli prospešné. Sila je pravda. Tento systém najzreteľnejšie stelesňovali totalitné režimy 20. storočia, vytvárali nové pravdy, ktoré slúžili na "sociálnu organizáciu más".
Keď sa výchova k abstraktnému mysleniu stala univerzálnou, bolo možné predstaviť masám abstrakcie nových právd. Všetky ideológie 20. storočia - komunizmus, fašizmus, demokracia - boli vo vzájomnom rozpore, ale spoločné mali abstraktné predstavy odtrhnuté od reality. V jednom prípade "svetové bratstvo", v inom "volanie krvi", v treťom "sloboda jednotlivca".

Demokracia sa ukázala ako najživotaschopnejšia, pretože jej ideológiou bol pragmatizmus a predovšetkým americký typ demokracie, ktorý využíval všetky druhy vedy, všetky jej formy, ktoré sa uplatňovali, praktické aplikácie na vytváranie nových právd.
Americká demokracia je postavená na myšlienke rovnosti, a to nielen sociálnej rovnosti, ale aj rovnosti vo vedomostiach, preto bola myšlienka vyšších a nižších vedomostí odmietnutá. Premietnutím tohto princípu do ideológie nie je pravda jedného človeka o nič horšia ani lepšia ako pravda iného. Ak sú si všetci rovní, každý si môže myslieť čo a ako chce. Toto je fatálny omyl. Na druhej strane, ak sú si všetci rovní, nikto by nemal považovať svoj vlastný názor za lepší ako názor iných. Spochybňovať myšlienky a vkus iných znamená považovať sa za lepšieho ako ostatní, a to je princíp nerovnosti.

Rovnosť názorov vyjadruje formulka "Každý má právo na svoj názor". Názor každého človeka, bez ohľadu na jeho sociálne postavenie, intelektuálne schopnosti a vedomosti, je vnímaný ako rovnocenný so všetkými ostatnými názormi. Rovnosť hodnoty všetkých názorov robí z myšlienok, ktoré zdieľajú všetci, objektívnu pravdu. A jedinec, ktorého názor sa líši od všeobecne uznávaného, ​​prestáva dôverovať svojej osobnej skúsenosti a verí len tomu, čo pochádza od väčšiny.

Americká ekonomická civilizácia, ktorá z práce urobila epicentrum života, dokázala vybudovať dokonale fungujúci systém, v ktorom je disent, ktorý podkopáva základy všeobecne uznávaného svetonázoru, neutralizovaný celým systémom života spoločnosti rovných.
Osvietenec Jean-Jacques Rousseau: "...v správne fungujúcej spoločnosti by ľudia mali byť stále niečím zaneprázdnení. Nemali by mať čas premýšľať. Myslenie vedie k túžbe vedieť viac, rozumieť viac ako ostatní, a to povedie k nerovnosti." 

V očiach zaneprázdnených ľudí je myslenie nezmyselné, neplodné cvičenie, ktoré odvádza pozornosť od hlavného cieľa a neznalosť systému ľudí robí jeho moc nad ľuďmi absolútnou.
"Vedieť niečo o spoločnosti a rozumieť jej nie je ani zďaleka to isté... pochopenie spoločnosti nie je dané automaticky skúsenosťou života v tejto spoločnosti. Virtuózi v schopnosti žiť v spoločnosti sú zvyčajne úplnými kreténmi v jej chápaní a tí, ktorí svojej spoločnosti rozumejú (čo je mimoriadne zriedkavé), sú zvyčajne zle prispôsobení praktickému životu v nej." (Alexander Zinoviev).

Moderný človek nepotrebuje vedomosti, ale informácie, ktoré sa dajú uplatniť v praxi života. V civilizácii podnikania je človek, ktorý robí, plnohodnotný človek, mysliaci človek menejcenný, nič netvorí a svojimi myšlienkami môže vniesť do myslí plnohodnotných ľudí pochybnosť o cieľoch života. Európa si vychovala svoju triedu intelektuálov a považovala ju za najvyššiu vrstvu spoločnosti. Amerika videla v intelektuálnej činnosti iba formu parazitizmu.
Vodca prvej protestantskej kolónie založenej v močiaroch Virgínie na začiatku 17. storočia, kapitán Smith, vyhlásil základný princíp prežitia na novom kontinente: "Kto nepracuje, ten neje", v r. evanjelická tradícia tento vzorec sa pripisuje apoštolovi Petrovi - prežitie v neľudských podmienkach divokej prírody si vyžadovalo odmietnutie intelektuálnej činnosti, ktorá nevedie ku konkrétnym výsledkom. 

Táto pozícia sa časom zmenila, no spoločnosť, ktorá si kladie len materiálne ciele, naďalej ignoruje vyššie otázky bytia. Intelektuálne hľadanie neodpovedá na otázky každodenného života a tie sú v podmienkach ekonomickej demokracie tie hlavné. Práca intelektu sa hodnotí až vtedy, keď je vtelená do konkrétneho a predávaného produktu, všetko ostatné sa zvyčajne nazýva intelektuálny nezmysel (Intelektuálny odpad).
Túžba pochopiť procesy prebiehajúce v spoločnosti bola vždy hrozbou pre status quo vládnucej triedy. Pochopenie princípov, na ktorých je postavený systém moci, môže viesť ku konfrontácii, k pokusom o zmenu systému.

Americká demokracia nikdy otvorene neprenasledovala svoju inteligenciu, ale rovnako ako sovietske Rusko zneškodnila intelektuálnu triedu, ponúkla im, aby sa stali vysoko platenými "špecialistami", odborníkmi, ktorí poznajú len svoj biznis, a vytvorila akademickú univerzitnú rezerváciu pre "mysliteľov". . Samotné podmienky ekonomickej spoločnosti odsúvajú "mysliteľov" na vedľajšiu koľaj, systém potrebuje vykonávateľov konkrétnych úloh, a nie renesančných géniov so širokým rozhľadom.
Systém potrebuje špecialistov, ktorí nepoznajú nič, čo je za hranicou odborných vedomostí, zamestnancov režimu, akéhokoľvek režimu, či už sovietskej moci alebo amerického biznisu.
Géniovia sú produkčne nerentabilní, sú neproduktívni aj v štandardizovanom kultúrnom a propagandistickom priemysle. Zasahujú do riadneho fungovania systému a často sú proti existujúcim orgánom.

Samotná štruktúra technologickej civilizácie, bez ohľadu na rozhodnutia vládnucej elity, vzbudzuje v ľuďoch nechuť k pochopeniu. Nikto sa nezamýšľa nad tým, ako funguje televízor, chladnička, auto, telefón.

S počítačom dnes pracujú milióny ľudí, no ktovie, ako to funguje. Informatizácia celej ekonomiky vytvorila obrovské bohatstvo a zároveň urobila život menej zrozumiteľným. Túžba zvedavcov pochopiť princípy fungovania technológie okolo nás zo všetkých strán, bez špeciálnych technických znalostí, môže viesť k poruche. Jediný možný prístup je použiť a nemyslieť.
Sociálne vzťahy tiež dosiahli rovnakú úroveň sofistikovanosti ako technológia okolo nás. Nemusíte rozumieť základným princípom, na ktorých sú postavené, musíte ich vedieť bez váhania používať. Systém života rozvíja nedôveru vo vlastné myšlienky, vlastné rozhodnutia a namiesto nástrojov na pochopenie poskytuje súbor nástrojov na prispôsobenie sa existujúcim podmienkam.

A samotná individuálna, priama skúsenosť vo vysoko špecializovanej spoločnosti neposkytuje kľúče k bezprecedentnému súboru scenérií, klišé, klišé a eufemizmov, ktoré ukrývajú skutočný mechanizmus spoločenských procesov. Preto pokusy porozumieť procesom okolitého života vyzerajú ako žalostné nároky na pochopenie sveta, ktorý sa nedá pochopiť.
Celý systém ako celok tvorí život, kde každý jednotlivý človek žije vo svojom sociálnom kokóne, je "atómom" sociálneho vesmíru. A s týmto atómom, ktorý nechce vedieť, čo leží mimo jeho spoločenskej niky, sa dá ľahko manipulovať. S atómami, z ktorých každý jednotlivo nie je schopný odolávať vonkajším silám, je možné manipulovať bez použitia priameho násilia, ale iba manipuláciou vedomia.

V totalitnej spoločnosti Orwellovho roku 1984 sa násilie používalo len v extrémnych prípadoch. Všetko bolo postavené na presviedčaní. Ak chcete prežiť v umelom svete vytvorenom Stranou, musíte úprimne veriť a prijať všetky jej postuláty.
Hrdina, Winston Smith, ako všetci občania, musí veriť a prijať pravdy hlásané Stranou, dvakrát dva je päť, ľad je ťažší ako voda, hoci je to v rozpore so zdravým rozumom a každodennou skúsenosťou. Veriť v seba, svoje pocity, intuíciu, vlastné skúsenosti, znamená stať sa rebelom, postaviť sa proti sebe nielen systému, ale aj samotnej spoločnosti, dokonca aj blízkym ľuďom.
Strana učí, že individuálne vnímanie sveta nemá nič spoločné s realitou, je subjektívne, a teda nesprávne. Ak zajtra strana povie opak toho, čo povedala včera, potom sa dnešná pravda stane pravdivejšou ako včerajšia pravda. Hlavnou úlohou Strany je dať ľuďom také poznanie, také videnie sveta, ktoré momentálne zodpovedá jej záujmom.

"História západnej vedy potvrdzuje, že najväčšou hrozbou pre pokrok nie je nevedomosť, ale ilúzia poznania," sociológ Burstin

"Veda nič nevysvetľuje, čím viac vieme, tým je svet fantastickejší a tým hlbšia je temnota, ktorá ho obklopuje." Aldous Huxley

Zdroj: https://www.planet-kob.ru/articles/10095/znanie-sila

...

Je len na nás, čomu venujeme ČAS, ktorý nám bol daný. Čas a jeho časopriestorové formácie bol stvorený niečím vyšším, čo si ani nevieme predstaviť, Najvyššou nekonečnou Inteligenciou, Vedomím (Bohom). Najnovšie poznatky špičkových vedcov to jasne pripúšťajú. Pritom drvivá väčšina ľudských bytostí si vôbec neuvedomuje zmysel svojej existencie na Zemi, prečo sú tu na Zemi. Vyššie poslanie svojej bytosti, je kľúčom k vyslobodeniu sa z chaosu a zacyklenosti, predpokladom pre priaznivý celoplanetárny vývoj.

Vypočuť si článok môžete aj v audioforme: 

© Andrea Svinčiak, www.ariadneknihy.sk, október 2022

© Marian Svinčiak, www.ariadneknihy.sk, október 2022