Kam siaha história embarga na Kubu a jej dôsledky ... (1. časť)

Svet sa zbláznil. Znova sa ocitol na pokraji jadrovej vojny ako vtedy, keď zaklopal strach na dvere ľuďom, počas kubánskej krízy v roku 1961 v Zátoke svíň, vtedy, keď už studená vojna bola v plnom prúde, kedy už bol svet rozdelený na dve pologule. Tento proces v 20. storočí bol zvlášť vyostrený a inak tomu nie je ani teraz. Takmer v každej časti sveta sa odohráva boj. Prečo? Pretože vojna prináša peniaze tým, ktorý ju financujú a aktivujú, a to nie peniaze hocijaké. Sú to peniaze krvavé a hlavne veľa. Odvtedy, ako Woodrow Wilson podpísal zákon o FED v roku 1913 a dovolil tým, ktorí od Napoleonských vojen držia opraty osudu sveta vo svojich rukách a neustále poháňajú svetovú revolúciu, aby svojim obrovským finančným, a masmediálnym vplyvom kontrolovali myslenie obyvateľov sveta. Strach z chudoby, nedostatku, smrti, choroby a nevedomosť (nepoznanie a prekrúcanie histórie), ktorá je jedným z článkov korálok svetovej hegemónie jedného národa, núti ľudí, aby sa stali tými, ktorí podľahnú nátlaku a strachu. 

V 20. storočí napriek existencii takzvanej Organizácie Spojených národov, ktorá má v súčasnosti 193 členov, teda takmer všetky krajiny sveta, nedokáže urobiť nič so zločinmi, ktorých sa dopúšťajú Spojené štáty. Prečo? Pretože prostredníctvom Bezpečnostnej rady sa stala podriadeným nástrojom. Počas 20. storočia Spojené štáty zdevastovali svet od druhej svetovej vojny, keď po kapitulácii Japonska zhodili dve atómové bomby na Nagasaki a Hirošimu. Hegemónia sa prejavuje okrem iných medzinárodných organizácií aj prostredníctvom Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky.

Avšak jednou z krajín, ktorá nebola 60 rokov vystavená podvratnej činnosti s politickými cieľmi zmeniť režim a ktorá sa pod vedením Fidela Castra postavila USA napriek ťažkým podmienkam obyvateľstva a potrebám chudoby, bola Kuba. Hospodárske, obchodné a finančné embargo uvalené na Kubu už v roku 1960 trvalo viac ako 60 rokov. Pri hlasovaní OSN o blokáde v roku 2023 sa 187 štátov, všetky okrem USA a Izraela, postavilo za zrušenie blokády.

Pán veľvyslanec, ako vidíte budúcnosť Kuby?

Kuba o svojej budúcnosti rozhodla 1. januára 1959 vďaka kubánskej revolúcii, ktorú viedol Fidel Castro Ruz, ktorý so skupinou odvážnych mladých ľudí, inšpirovaných myšlienkami a dielom nášho apoštola Josého Martího, zvrhol hanebnú krutovládu v službách záujmov USA. Krajina musela od prvých dní revolučného víťazstva čeliť rôznym druhom agresií a teroristických činov, ktoré upevnili jednotu ľudu a politických síl, aby sa podelili o boj, riziká, obete, ciele, myšlienky a projekt socialistickej spoločnosti inšpirovanej rovnosťou, sociálnou spravodlivosťou a suverenitou.

Počas dlhých rokov a napriek hospodárskej, obchodnej a finančnej blokáde zo strany Spojených štátov dosiahla Kuba významné sociálne a hospodárske úspechy, najmä v oblasti zdravotníctva, vzdelávania a športu, a to vďaka uplatňovaniu sociálnej politiky so spravodlivým rozdelením bohatstva a ochrane krajiny pred drancovaním a hospodárskym podriadením sa zahraničným záujmom. Bolo veľa výziev, ktorým sme museli čeliť, aby sme sa sem dostali, ale stálo to za to, úsilie o revolúciu a jej sociálne vymoženosti.

Dnes krajina čelí kombinácii vplyvov blokády zo strany USA, krízy medzi-národných hospodárskych vzťahov a našich vlastných chýb pri budovaní spravodlivejšej a rovnostárskej spoločnosti, ale my sa nevzdáme nesmierne humanistického a spravodlivého poslania nášho sociálneho projektu, napravíme štrukturálne deformácie a odchýlky, s optimizmom prekonáme súčasnú hospodársku situáciu a  budeme pokračovať v upevňovaní právneho štátu, sociálnej spravodlivosti, demokracie, nezávislosti a suverenity. V Kube vidím budúcnosť prosperujúceho a udržateľného socializmu.

Máme tú česť predstaviť fakty o kubánskom embargu z pera jeho excelencie, veľvyslanca Kubánskej republiky na Slovensku, Rafaela Pina, ktorého sme poprosili o popísanie situácie od začiatku 20. storočia, kam siahajú korene embarga uvaleného na Kubu a vývoj vzťahov medzi Kubou a USA ...

Nasledujúci text je z pera pána veľvyslanca :

Musíme poznať genézu ekonomickej, obchodnej a finančnej blokády Spojených štátov amerických proti Kube, aby sme pochopili, že vo vzťahoch medzi dvoma krajinami nestojíme pred zhodou okolností, ale skôr pred kauzalitou takýchto vzťahov.

Vráťme sa do čias pred nezávislosťou Spojených štátov amerických, do čias, keď niektorí z ich mysliteľov a vodcov hovorili o Kube ako o "predĺžení ústia rieky Mississippi a vediac, že ​​dobytie Havany Angličanmi v roku 1762 vyvolalo v trinástich kolóniách oveľa viac nadšenia ako v anglickej metropole. Tak pochopíme súčasnú dobu.

Len 24 rokov po tom, čo Spojené štáty v roku 1781 dosiahli nezávislosť, po zahojení rán a odvrátení skazy vojny proti Anglicku sa prejavili príznaky genetického rozpínavého smädu.

Thomas Jefferson, tretí prezident Spojených štátov (1801-1809), dávno predtým, ako Karl Marx a Frederick Engels splodili ich rodičia, navrhol agresívny expanzívny plán, v ktorom by Kuba, Florida a Mexiko vďaka svojej geografickej polohe tvorili ťažisko jej prvých územných ambícií.

John Quincy Adams, šiesty prezident Spojených štátov (1825-1829), veľmi jasne odhalil svoje zámery týkajúce sa Kuby a doslova vyjadril:

..."Väzby, ktoré spájajú Spojené štáty s Kubou – geografické, obchodné, politické atď. – sú také silné, že keď sa pozrieme na pravdepodobný priebeh udalostí v nasledujúcich päťdesiatich rokoch, nemožno odolať presvedčeniu, že pripojenie Kuby k Severoamerickej republike bude nevyhnutné pre existenciu a integritu únie."

James K. Polk, prezident Spojených štátov v období od roku 1845 do roku 1849, poveril veľvyslanca Spojených štátov v Madride, aby ponúkol španielskej vláde až sto miliónov dolárov za vlastníctvo ostrova, ale Španieli odpovedali, že ľudia uprednostňovali, "aby sa ostrov potopil do oceánu, než aby ho videli v rukách cudzej mocnosti".

Ide o prvý pokus o kúpu, ktorý sa opakoval v rokoch 1853 až 1861 počas prezidentských období Piercea a Buchanana.

Spor medzi USA a Kubou nevznikol 1. januára 1959. Od začiatku minulého storočia, keď ešte neexistovali myšlienky Marxa a Engelsa, o Kube už vládcovia tejto krajiny hovorili ako o predurčenej padnúť do rúk svojho severného suseda. Bolo to 28 rokov do narodenia Fidela Castra, keď americké jednotky zasiahli na Kube.

Kubánska republika vznikla s dodatkom k jej ústave z roku 1902, takzvaným Plattovým dodatkom. Tento právny spis dal vláde Spojených štátov amerických plné právomoci zasiahnuť na Kube vždy, keď sa domnievajú, že nezávislosť Kuby, teda záujmy Spojených štátov, je ohrozená.

Zhrnutím tohto známeho dokumentu zaviazala kubánsku vládu :

"...nikdy neuzatvorte zmluvu alebo dohodu s akoukoľvek cudzou mocnosťou, ktorá podkopáva nezávislosť krajiny; (...) neuzatvárať verejný dlh s neprimeraným úrokom; súhlas (...), aby Spojené štáty uplatňovali právo zasiahnuť v záujme zachovania kubánskej nezávislosti (...) a zachovania primeranej vlády; (...) počas ich zamestnania budú platné a ratifikované a nadobudnuté zákonné práva (...) zachované a chránené; (...) vykonávať a plniť plány (...) na sanitáciu ostrova; Ostrov Isla de Pinos bude vynechaný z územných obmedzení navrhnutých ústavou, pričom bude ponechaný na budúcu zmluvu; (...) predať alebo prenajať Spojeným štátom pozemky potrebné na inštaláciu uhoľných elektrární a námorných základní; (...) vložiť vyššie uvedené ustanovenia do stálej zmluvy so Spojenými štátmi."

Táto ústavná klauzula platila 57 rokov, s výnimkou 100-dňového obdobia vlády medzi koncom roku 1933 a začiatkom roku 1934. A nechýbali vojenské zásahy, špeciálne misie, podpora diktátorských vlád a hroziace námorné blokády. Medzi USA a Kubou bola v roku 1903 Zmluva o obchodnej reciprocite, ktorá bola recipročná len v názve, ktorá odsúdila obyvateľov Kuby k permanentnej biede, monokultúre, monoprodukcii a monoexportu.

Pod rúškom tejto dohody monopoly Spojených štátov prevzali kubánsku ekonomiku a jej hlavné bohatstvo. Stačí zdôrazniť, že v roku 1930 kubánsky vývoz cukru predstavoval 55 % trhu s cukrom v Spojených štátoch a Kuba zasa dovážala 54 % svojho tovaru zo Spojených štátov; a začiatkom roku 1959 si Kuba udržala iba 23 % trhu s cukrom v USA a tovar z tejto krajiny predstavoval viac ako 65 % všetkého kubánskeho dovozu.

1. januára 1959 došlo k triumfu kubánskej revolúcie, ktorá bola výsledkom oslobodzovacej vojny proti de facto vláde generála Fulgencia Batistu y Zaldivara; Táto historická udalosť spôsobila podstatné zmeny v politickom, ekonomickom a spoločenskom živote krajiny, odštartovala etapu transformácií na zlepšenie životných podmienok najvyvlastnenejších sektorov a program morálnej očisty od prevládajúcej korupcie. Politický program revolučného procesu bol stanovený v historickej prosbe "História ma oslobodí", v ktorej bola vyjadrená potreba záchrany pre dedičstvo krajiny rozsiahlych pozemkov v moci národných vlastníkov pôdy a zahraničných spoločností.

Od prvých mesiacov roku 1959 sa začali nepriateľské akcie nátlaku a zastrašovania, ako napríklad znižovanie a sťahovanie úverov americkým subjektom, ktoré v krajine až do poslednej chvíle udržiavali nepretržité podnikanie skorumpovanej diktatúry Fulgencia Batistu, proti ktorej Vláda USA nikdy nevyvinula ekonomické nepriateľstvo, ale naopak udržiavala plynulý vzťah neokoloniálneho vykorisťovania.

PROCES ZNÁRODNENIA NA KUBE

a) Vývoj udalostí

Proces vyvlastnenia na Kube sa začal 17. mája 1959 vyhlásením prvého zákona o agrárnej reforme založeného na princípe núteného vyvlastnenia z dôvodov verejnej užitočnosti, ktorý je zakotvený v článku 24 základného zákona z februára 1959. V uvedenom článku bolo za predpokladu, že:

"Článok 24. Konfiškácia majetku je zakázaná, ale povolená je konfiškácia majetku Tyrana zosadeného 31. decembra 1958 a jeho spolupracovníkov, fyzických alebo právnických osôb zodpovedných za zločiny spáchané proti národnému hospodárstvu alebo štátnej pokladnici, verejnosti, (majetok) osôb, ktoré sa obohatili alebo sa nezákonne obohatili pod ochranou verejnej moci, a osôb, ktoré boli potrestané za spáchanie zločinov, ktoré Zákon klasifikuje ako kontrarevolučné, alebo koho vyhýbať sa pôsobeniu revolučných súdov akýmkoľvek spôsobom opustiť národné územie alebo po jeho opustení vykonávať v zahraničí konšpiračnú činnosť proti revolučnej vláde. Žiadna iná fyzická alebo právnická osoba nemôže byť zbavená svojho majetku, s výnimkou prípadu, keď to urobí príslušný orgán, z dôvodov verejnoprospešných alebo sociálnych alebo národných záujmov. Zákon upraví postup pri vyvlastňovaní a ustanoví spôsoby a formy platieb, ako aj príslušný orgán na vyhlásenie veci verejnoprospešnosti alebo spoločenského alebo národného záujmu a potreby vyvlastnenia.

Transkribované ustanovenie bolo vyvinuté a aplikované prostredníctvom rôznych a po sebe nasledujúcich právnych nástrojov, ktoré tvorili jeden znárodňovací proces. Kubánska republika pri výkone svojej suverenity prijala v uvedených nástrojoch rôzne postupy znárodnenia vzhľadom na charakteristiky určitých zahraničných investorov a typ vzťahu, ktorý mala Kuba s krajinou pôvodu investície.

Samotný zákon o agrárnej reforme ustanovil vyplácanie kompenzácií prostredníctvom dlhopisov, ktoré by sa kumulovali s ročným úrokom najviac 4,5 %, na čo by sa prostriedky každoročne započítavali do štátneho rozpočtu a amortizovali sa dvadsať (20) rokov a to rovnako pre Kubáncov a cudzincov.

Ako vyplýva z vyššie uvedeného článku 24 platného základného zákona, v čase, keď došlo k vyvlastňovacím úkonom, ústavné pravidlo výslovne uznávalo právo vyvlastňovaného domáceho alebo zahraničného vlastníka na zaplatenie náhrady. Výnimkou bola konfiškácia, o ktorej sa uvažovalo v prípade majetku, ktorý patrí osobám tam uvedeným z dôvodov tiež výslovne určených.

11. júna 1959, tri týždne po vyhlásení zákona o agrárnej reforme, vláda Spojených štátov amerických v nóte doručenej jej veľvyslancom na Kube vyjadrila:

"Spojené štáty americké uznávajú, že podľa medzinárodného práva má štát právomoc vyvlastniť v rámci svojej jurisdikcie na verejné účely a v prípade neexistencie zmluvných ustanovení alebo akejkoľvek inej dohody o opaku; Toto právo však musí sprevádzať zodpovedajúca povinnosť zo strany štátu v tom zmysle, že toto vyvlastnenie bude mať za následok zaplatenie rýchlej, primeranej a účinnej náhrady."

Zoči-voči postoju, ktorý zaujali Spojené štáty a podľa tézy, ktorú v roku 1938 predložil vtedajší minister zahraničných vecí tejto krajiny Cordell Hull, že kompenzácia za znárodnenie musí byť rýchla, primeraná a účinná, bolo kritériom Latinskej Ameriky krajín, že jediným právom naturalizovaného cudzinca bolo nebyť diskriminovaný voči štátnemu príslušníkovi (zásada rovnakého zaobchádzania).

V odpovedi kubánskej vlády na diplomatickú nótu USA z 11. júna 1959 bolo zopakované, že:

"Je neodcudziteľnou mocou revolučnej vlády diktovať pri výkone svojej suverenity a pod ochranou zmlúv, dohovorov a paktov univerzálnej povahy opatrenia, ktoré považuje za najvhodnejšie na podporu a zabezpečenie hospodárskeho rozvoja, sociálneho rozvoja, pokroku a demokratickej stability kubánskeho ľudu".

V dôsledku toho kubánska nóta vyhlásila, že revolučná vláda:

"Preberá právomoc rozhodovať o tom, čo považuje za nadôležitejšie v súlade so životne dôležitými záujmami kubánskeho ľudu, a nepripúšťa a ani nepripustí žiadne náznaky alebo návrhy, ktoré by čo i len mali narúšať národnú suverenitu a dôstojnosť."

Pokiaľ ide o platobné podmienky požadované v americkej nóte, pre rýchlu, primeranú a účinnú kompenzáciu, revolučná vláda argumentovala materiálnou nemožnosťou ich dodržania a navrhla rokovanie o iných špecifických alternatívach kompenzácie.

Podmienky kompenzácie, zhrnuté do slov "okamžité, primerané a účinné", sa jednoznačne ukázali ako nespravodlivá a nemožná požiadavka pre chudobnú krajinu, ktorá práve prešla intenzívnou oslobodzovacou vojnou, a vyjadrovali odmietnutie akceptovať racionálne kompenzačný vzorec stanovený v samotnom zákone o agrárnej reforme. Táto kompenzácia bola zabezpečená prostredníctvom dlhopisov agrárnej reformy.

Tento posledný návrh bol americkým orgánom neznámy, držali sa navrhovaných neuskutočniteľných podmienok a nakoniec našli v kubánskej reakcii zámienku na začatie zavádzania svojej politiky ekonomických protiopatrení proti Kube.

8. júla 1959 Kongres Spojených štátov súhlasil, na žiadosť exekutívy, udeliť prezidentovi väčšiu právomoc pozastaviť zahraničnú pomoc ktorejkoľvek krajine, ktorá "konfiškuje americký majetok bez okamžitej spravodlivej kompenzácie". Hoci nebol spomenutý žiadny konkrétny štát, bolo jasné, že to bola Kuba. Hrozbu pozastavenia pomoci považovali americkí politickí stratégovia za účinný nástroj ekonomického nátlaku na kubánskych vládcov.

Toto prvé opatrenie odvety jasne vyjadrovalo severoamerický zámer tlačiť na revolučnú vládu, aby zastavila proces radikálnych zmien, ktoré vykonávala ako výsledok ľudového demokratického sociálneho projektu.

Zásobovanie ropou v krajine záviselo od dodávok troch spoločností, ktoré kontrolovali dovoz a rafináciu paliva potrebného pre fungovanie Kuby: amerických spoločností Esso a Texaco a britskej Shell. Tieto nadnárodné spoločnosti sa rozhodli hrať do karát severoamerickej politike a na žiadosť vlády Spojených štátov amerických začali obmedzovať dovoz s cieľom v prípade potreby úplne prerušiť dodávky paliva a spôsobiť paralýzu národného hospodárstva.. Vzhľadom na to získala revolučná vláda od Sovietskeho zväzu, jedného z hlavných svetových producentov ropy v tom čase, záväzok zaručiť potrebné množstvá za rozumné ceny.

Toto ustanovenie však zmarilo plán dohodnutý medzi ropnými spoločnosťami a vládou USA, takže tieto tri spoločnosti odmietli rafinovať sovietsku ropu vo svojich zariadeniach. Takýmto postojom boli výslovne porušené ustanovenia článku 44 zákona o palivových nerastoch Kubánskej republiky platného od 9. mája 1938, ktorý ustanovil povinnosť spracovať ropu dodávanú štátom. Tvárou v tvár tomuto prekročeniu toho, čo bolo stanovené zákonom, revolučná vláda oznámila 28. júna 1960 zásah spoločnosti "Texaco" na Kube, vrátane jej rafinérskej kapacity, a 1. júla sa opatrenie rozšírilo na "Esso" a "Shell".

... pokračovanie už 18.3.2024

Spracovala a uverejnila: Ing. Andrea Lavenda, marec 2024