Kam siaha história embarga na Kube? (3. časť)

Vážení čitatelia, dnes máme tú česť predstaviť fakty o kubánskom embargu z pera jeho excelencie, veľvyslanca Kubánskej republiky na Slovensku, Rafaela Pina ... nech sa páči, tu je tretia a záverečná časť článku :

KOMERČNÉ EMBARGO

Druhým krokom k embargu bolo vyhlásenie Ministerstva zahraničných vecí Spojených štátov amerických z 19. októbra 1960, že na účely:

"...obrany legitímnych ekonomických záujmov ľudu tejto krajiny [Spojených štátov] pred diskriminačnou, agresívnou a ohováračskou hospodárskou politikou Castrovho režimu [...] vláda Spojených štátov amerických dnes zavádza do platnosti všeobecné opatrenia kontroly, na zákaz vývozu USA na Kubu, s výnimkou potravín, liekov a zdravotníckeho vybavenia, ktoré nie sú zahrnuté v dotáciách."

Toto obchodné embargo, ktoré okrem iných bezprostredných účinkov pripravilo priemysel a dopravu na Kube o nevyhnutné náhradné diely pre jeho ďalšiu prevádzku, malo byť spolu s drastickým znížením kvóty na cukor ďalšou smrteľnou ranou pre národné hospodárstvo a revolúciu.

Nevhodná argumentácia definovania týchto represálií ako "všeobecných kontrolných opatrení" si zaslúži komentár. Odhliadnuc od úmyslu chcieť opäť prezentovať Kubu ako tú, ktorá použila prostriedky ekonomického nátlaku, nemôže byť nepravdepodobnejšie, aby mocnosť ako Spojené štáty zaujala pozíciu, v ktorej sa vidí v údajnej potrebe brániť svoju ekonomiku proti údajným machináciám tak malej a nerozvinutej krajiny, akou je Kuba. Vývoz na trh USA, hoci významný pre kubánsku ekonomiku, predstavoval nevýznamný podiel na objeme dovozu ekonomiky USA. Je tiež vhodné položiť si otázku, či nebolo zjavne absurdné brániť ekonomické záujmy zákazom vývozu, ktorého udržanie a rozvoj naopak vyhovovali týmto záujmom.

Napriek týmto opatreniam, ktoré nepochybne ovplyvnili tempo progresívneho rozvoja kubánskeho výrobného procesu, ekonomika pri znižovaní kvót na cukor a obchodnému embargu neskolabovala. Vzhľadom na to prezident Eisenhower nariadil 16. decembra úplné potlačenie kubánskej kvóty cukru na trhu Spojených štátov na prvé tri mesiace roku 1961.

Avizovaný termín je stále významný.

V tom čase dobre pokročili prípravy na priamu vojenskú agresiu, ktorú organizovala Ústredná spravodajská služba Spojených štátov amerických, ktorej spustenie bolo naplánované na apríl 1961 a ktorá by podľa stratégov vlády Spojených štátov definitívne skoncovala s revolučnou mocou na Kube.

3. januára 1961, menej ako tri týždne pred koncom Eisenhowerovho prezidentského obdobia, vláda Spojených štátov amerických oznámila prerušenie svojich diplomatických a konzulárnych vzťahov s Kubou. 16. januára bolo vo Washingtone oznámené, že odteraz:

"Občania USA, ktorí chcú cestovať na Kubu, musia až do odvolania získať pasy so špeciálnym povolením od ministerstva zahraničných vecí, aby mohli túto cestu uskutočniť."

Išlo o prvé opatrenie v jednostrannom obmedzení cestovania na Kubu. Toto rozhodnutie vlády Spojených štátov amerických, okrem toho, že ovplyvnilo kontakty medzi dvoma susednými mestami, spôsobilo vážne obmedzenie cestovného ruchu na Kube. Stačí zdôrazniť, že americký

cestovný ruch predstavoval 86 % z celkového počtu turistov cestujúcich do krajiny v tom čase.

Nová administratíva prezidenta Johna F. Kennedyho prevzala výkonnú moc 22. januára 1961.

2. marca vláda Spojených štátov amerických oznámila, že v prípade Kuby zvažuje uplatnenie takzvaného zákona o obchodovaní s nepriateľom, resp. v ten istý mesiac - 31. januára bola prostredníctvom prezidentského vyhlásenia 3401 podpísaného Kennedym oficiálne úplne zrušená kvóta Kuby na cukor na americkom trhu na rok 1961 vo výške asi 3 miliónov ton.

V hospodárskom poriadku sú už základy vojny proti Kube položené opatreniami obchodného embarga a potlačením kvóty na cukor. 1. decembra 1961 prezident Kennedy nariadil absolútne pozastavenie uvedenej kvóty na trhu Spojených štátov na prvý polrok 1962.

12. apríla na tej istej tlačovej konferencii, na ktorej prezident Kennedy vyhlásil, že na Kube nedôjde k žiadnemu ozbrojenému zásahu, kým lode s inváznou výpravou už plávajú vodami Karibiku v smere na Playa Girón, Kuba, americký prezident tiež vyhlásil nasledovné:

"Nemáme v úmysle podniknúť žiadne kroky v súvislosti s majetkom alebo inými ekonomickými záujmami, ktoré predtým vlastnili občania USA na Kube, okrem formálnych a bežných rokovaní so slobodnou a nezávislou Kubou."

Kennedymu bolo jasné, že zvrhnutie revolučnej vlády bude otázkou iba piatich dní alebo maximálne jedného týždňa a že vládna junta, ktorú zriadia Američania, bude diktovať ako jedno zo svojich prvých rozhodnutí okamžité vrátenie majetku znárodneného revolučnou vládou.

Počas mesiacov nasledujúcich po porážke ozbrojenej invázie na Playa Girón vláda Spojených štátov amerických sústredila svoju pozornosť na dve hlavné línie agresie proti Kube: na podporu rozvratu a snahy o dosiahnutie politickej izolácie Kuby v rámci inter-amerického systému, s cieľom vytvoriť podmienky pre novú vojenskú agresiu. Je to fáza, v ktorej sa koncipuje a začína realizácia "Operácie Mongoose".

Už v ten deň boli embargové opatrenia voči Kube zapísané v zákone Spojených štátov o zahraničnej pomoci z roku 1961 v jeho oddiele 620 (a) v nasledujúcich podmienkach:

"Súčasnej kubánskej vláde sa v súlade s týmto zákonom neposkytne žiadna pomoc. Ako prostriedok implementácie a uskutočňovania politiky vyjadrenej v predchádzajúcej vete je prezident oprávnený ustanoviť a udržiavať úplné obchodné embargo na Spojené štáty a Kubu".

Koncom januára 1962 začalo v meste Punta del Este v Uruguaji 8. konzultačné stretnutie ministrov zahraničných vecí Organizácie amerických štátov, ktoré malo vyvrcholiť manéver politickej izolácie Kuby v tzv. hemisfére...

Predseda kubánskej delegácie, prezident Osvaldo Dorticós Torrados, vo svojom energickom a dobre zdôvodnenom vystúpení na tomto 25. stretnutí povedal:

"Chceli by sme a chceme [...] zväčšiť naše obchodné vzťahy so Spojenými štátmi americkými racionalizovaným spôsobom. Boli to však Spojené štáty americké, ktoré jednostranným rozhodnutím ako aj mierou ekonomickej agresie obmedzili naše obchodné vzťahy, zrušili nákup našich produktov, aby nás uvrhli do nešťastia a porážky revolúcie."

Po intenzívnom tlaku a rokovaniach dosiahla delegácia USA v Punta del Este schválenie skupiny rezolúcií, na ktorých by sa zakladali následné rozhodnutia, ktoré viedli k pozastaveniu účasti Kuby v OAS a prerušeniu bilaterálnych diplomatických vzťahov krajín. Pokiaľ ide o to, čo sa stalo v tejto fáze, kubánsky profesor Miguel Angel D'Estefano Pisani zdôraznil:

"Takže v rokoch 1959 až 1964 sa Spojené štáty uchýlili ku všetkým prostriedkom, aby OAS oddelila Kubu od jej strany a uvalila sankcie, ktoré išli tak ďaleko, že narušili diplomatické, konzulárne, obchodné a iné vzťahy. Boli sme oficiálne izolovaní od kontinentu s výnimkou Mexika. Jej situácia bola pre OAS taká hrozivá, že v roku 1967 vstúpila do takzvanej "modernizácie", ktorá v roku 1975 viedla k tomu, že OAS ponechala svojim členom slobodu rozhodovania o obnovení vzťahov s Kubou. Veľká väčšina členských štátov tak urobila."

Bolo to v tomto okamihu, keď 3. februára 1962 prezident Kennedy vyhlásil prostredníctvom Proklamácie č. 3247 úplné embargo na obchod medzi Spojenými štátmi a Kubou.

Vo vyhlásení vlády Spojených štátov amerických sa zdôraznilo, že embargo by pripravilo kubánsku vládu o cudziu menu, ktorú zarábala predajom svojich produktov v Spojených štátoch, a akceptovalo len kontinuitu predaja "určitých" potravín a liekov. Termín, ktorý vyjadroval, že realizácia týchto vývozov bude na rozhodnutí americkej exekutívy.

"Na základe humanitárnych dôvodov budú vývozy určitých potravín, liekov a iného zdravotníckeho materiálu zo Spojených štátov na Kubu vyňaté z tohto embarga."

24. marca 1962 Ministerstvo financií Spojených štátov amerických oznámilo zákaz vstupu na územie Spojených štátov akéhokoľvek produktu vyrobeného úplne alebo čiastočne z produktov kubánskeho pôvodu, aj keď boli vyrobené v tretej krajine.

O niekoľko mesiacov neskôr, v septembri, bolo známe osobné úsilie ministra zahraničných vecí Deana Ruska adresované európskym vládam krajín, ktoré sú spojencami Spojených štátov v NATO, zabezpečiť, aby lode týchto národností neprevážali tovar na Kubu. Americké námorné odbory začali na pokyn ministerstva zahraničia odopierať prístavné zariadenia lodiam akejkoľvek národnosti, ktoré prepravovali tovar na Kubu.

Odvetné opatrenia kubánskej vlády v súvislosti s vyhlásením hospodárskej vojny, ktoré zahŕňali pokusy paralyzovať krajinu tým, že ju pripravila o zásoby paliva a s kvótami cukru odobrala hlavný zdroj príjmov z vývozu a podporu agropriemyslu, ktoré predstavovali základné jadro národného hospodárstva, boli suverénnymi aktami štátu.

Vláda Spojených štátov amerických odmietla kompenzačný vzorec navrhnutý Kubou. Ďaleko od prijatia rozumného vyjednávania zintenzívnili svoje represálie, a tak v októbri 1960 prezident Spojených štátov zaviedol zákaz vývozu na Kubu, s výnimkou liekov a nedotovaných potravín. V praxi by sa tieto na Kubu nevyvážali a v roku 1964 by bol ich vývoz oficiálne zakázaný. Toto nové opatrenie, ako už bolo povedané, malo za cieľ paralyzovať priemysel, dopravu a vo všeobecnosti technologickú základňu ekonomiky, ktorá bola prevažne amerického pôvodu, a preto silne závislá od dovozu náhradných dielov a dodávok z tejto krajiny.

Ustanovenia, ktoré sa už odvolávajú na embargo, na základe ktorého je zakázaný vstup do Spojených štátov akéhokoľvek výrobku vyrobeného v tretej krajine, do výroby ktorého výrobky kubánskeho pôvodu úplne alebo čiastočne zasiahli, a ktoré sa uplatňuje od roku 1962, ovplyvnili možnosti vývozu Kuby do tretích krajín vo výrobkoch, ako je nikel.

Došlo k odmietnutiu a dokonca k zadržaniu zásielok nehrdzavejúcej ocele vyvážanej do Spojených štátov tretími krajinami, pri výrobe ktorých bol prítomný kubánsky nikel. Už od roku 1962 boli takéto ustanovenia úderom pre kubánske hospodárstvo a extrateritoriálnym zasahovaním do ekonomických záujmov tretích krajín.

Na druhej strane rozhodnutie vlády Spojených štátov amerických zo septembra 1962 zaradiť na takzvanú "čiernu listinu" a zakázať vstup do prístavov Spojených štátov všetkým lodiam, ktoré obchodovali s Kubou, bez ohľadu na krajinu. Išlo o diskriminačné opatrenie, ktorého cieľom bolo priamo ovplyvniť vonkajšie ekonomické vzťahy Kuby v oblasti námornej dopravy, ktorá musela čeliť presunu obchodu na veľmi vzdialené trhy v dôsledku uzavretia blízkeho amerického trhu.

Táto agresia znamená veľké finančné výdavky, ktoré prevyšujú platby za prepravu v námornej doprave.

Touto akciou nemohla Kuba vykonávať svoju námornú prepravu ako ktorákoľvek iná krajina, prostredníctvom pravidelných medzinárodných lodných liniek. Pohyb nákladu sa musel spoliehať na plavidlá prenajaté na medzinárodnom trhu, ktoré sa vyznačujú predraženými cenami za prepravu a často v zlých technických podmienkach, pretože iba za týchto podmienok bolo možné nájsť plavidlá, ktoré by boli ochotné vylúčiť z obchodu so Spojenými štátmi. To nielen zvýšilo prepravné náklady v dôsledku nadmerného nákladu, ale aj v dôsledku nadmerného poistného, ​​ktoré odrážalo väčšie riziko strát a poškodenia v dôsledku veku a technických vlastností plavidiel.

V júli 1963 vstúpili v Spojených štátoch do platnosti takzvané nariadenia o kontrole kubánskych aktív, ktoré zakazovali všetky transakcie súvisiace s Kubou, zmrazili všetky cenné papiere v držbe kubánskeho štátu v Spojených štátoch a zakázali americkým občanom cestovať na Kubu.

V máji 1964 Ministerstvo obchodu Spojených štátov amerických oficiálne zaviedlo úplný zákaz zásielok potravín a liekov na Kubu, hoci v praxi sa predtým neuplatňovali. Tento zákaz predaja potravín, liekov a zdravotníckych pomôcok v dôsledku blokády predstavuje na medzinárodnej scéne neobvyklý a jedinečný prípad. Aj v čase vojny medzi krajinami Ženevský dohovor z 12. augusta 1949 o ochrane civilných osôb v čase vojny v článku 23 stanovuje:

"Každá z Vrcholných zmluvných strán povolí voľný prechod všetkých zásielok liekov a zdravotníckeho materiálu, ako aj predmetov potrebných na bohoslužby, určených výlučne pre civilné obyvateľstvo inej zmluvnej strany, aj keď ide o nepriateľa."

Táto akcia, ktorú však vláda USA vykonáva proti kubánskemu ľudu viac ako tri desaťročia v čase mieru, opäť ukazuje neľudskú povahu blokády.

Udržiavanie politiky nepriateľstva Spojených štátov voči Kube je tiež v rozpore s rezolúciou 2625 (XXV) Valného zhromaždenia Organizácie Spojených národov, ktorá hovorí:

"Žiadny štát alebo skupina štátov nemá právo priamo alebo nepriamo a z akéhokoľvek dôvodu zasahovať do vnútorných alebo vonkajších záležitostí kohokoľvek iného. Preto nielen ozbrojený zásah, ale aj akékoľvek iné formy zasahovania alebo hrozby útoku na osobnosť štátu alebo politických, ekonomických a kultúrnych prvkov, ktoré ho tvoria, sú porušením medzinárodného práva.

Žiadny štát nesmie rozširovať alebo podporovať používanie ekonomických, politických alebo iných opatrení na donútenie iného štátu, aby si podriadil výkon svojich suverénnych práv a získal od neho výhody akéhokoľvek druhu.

Súbor agresívnych opatrení, ktoré už znamenali úplné ekonomické embargo, by mal rýchlo viesť ku kolapsu slabej a nedostatočne rozvinutej kubánskej ekonomiky, zbavenej svojho hlavného trhu, kde získavala väčšinu svojich príjmov v cudzej mene, a hlavného zdroja dodávok pre spotrebu svojho obyvateľstva a fungovanie jeho ekonomiky.

Autor : © Rafael Pino, jeho excelencia veľvyslanec Kubánskej rebubliky na Slovensku

Spracovala : Ing. Andrea Lavenda, marec 2024